Od zeme po vrchol meria 194 metrov, týči sa na vrchu Kamzík nad Bratislavou a vidíte ju, nech do mesta prichádzate z ktorejkoľvek strany. Je to dominanta, o ktorej sa hovorí, že svojím architektonickým, konštrukčným a funkčným riešením je podnes inšpiratívna. Aj s tými 194 metrami je po vysielači Dubník druhou najvyššou stavbou na Slovensku, a to málokto vie, že k nim treba prirátať ešte sedemnásť metrov. Lebo ona nemá len výšku, ale aj hĺbku! Sedem metrov pod zemou, pochovaný v nepredstaviteľnej kope betónu, je kryt civilnej ochrany a ešte pod ním, v hĺbke sedemnásť metrov, suterén 1, kde na uzemňovacej sústave končia blesky. Takže, na Kamzíku môžete byť aj poriadne hlboko pod zemou, aj veľmi vysoko nad ňou.

Tanier na stožiari

„Stano, vezmi to,“ týmito slovami sa to pre Stanislava Májeka ako hlavného inžiniera projektu pred päťdesiatimi troma rokmi začalo. Vtedy mal tridsať rokov, ročnú skúsenosť stavbyvedúceho a odpracovaných päť rokov v projekcii. Prvá veža na Kamzíku, ktorú postavili v roku 1956, prostá oceľová konštrukcia vysoká 125 metrov dosluhovala. Nakoniec, postavili ju, aby slúžila na prenos čiernobielych programov, a bolo treba novú, do ktorej by sa pomestili všetky vtedajšie rádioreléové technológie aj anténa pre farebnú televíziu.

Ako by mala veža vyzerať? Bratislave išlo o prestíž, investorovi stavby, Správe rádiokomunikácií, o peniaze. So štyrmi prvými architektonickými štúdiami prišli projektanti pražského Spojprojektu, ktorí navrhovali k starej veži dostavať dvadsať metrov vysoký obdĺžnikový objekt a na jeho strechu umiestniť pätnásť parabol. A že potom neskôr sa na budove ešte dostavia stožiar pre farebnú televíziu, čím by vzniklo dvojvežie. „Útvar hlavného architekta to odmietol. A tak to hodili na projektový závod v Bratislave. Lenže ktorý známy architekt by sa chcel pustiť do niečoho, na čom si už vylámali zuby Pražania? Starší kolegovia sa toho radšej vzdali. Vtedy za mnou prišiel riaditeľ bratislavského Spojprojektu a navrhol mi, aby som sa na to podujal. Hovorím mu: Edo, som nestraník, ak to neschvália, bude problém,“ spomína architekt a hlavný inžinier projektu Stanislav Májek    na rozhodujúce chvíle.

Televízna veža na Kamzíku.
 Na obr.: Pohľad z veže
Televízna veža na Kamzíku. Na obr.: Pohľad z veže
Zdroj: JÚLIUS DUBRAVAY

„Nakoniec som to vzal, ale dal som si dve podmienky: Edo mi mal držať chrbát na Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa a chcel som pri tom spolupracovať s Jakubom Tomašákom z útvaru hlavného architekta, s ktorým sme sa poznali ešte z detského domova, a so statikom Jurajom Kozákom, s ktorými sme autormi štúdie nového architektonického riešenia.“

FOTO Originálne zábery televíznej veže Kamzík nájdete v GALÉRII >>

Ukazuje prvý návrh, o ktorom hovorí ako o tanieri na stožiari. Nečudujte sa, ľudí vtedy nadchýnali cesty do vesmíru. „Lenže to bol nezmysel. Technológie nemajú rady kruhové taniere, ale rovné štvorce. Preto nakoniec padla voľba na oktagonál, dva ihlany akoby položené na sebe. Jakub Tomašák povedal, že by to mohlo vyzerať ako taká fľaša nad Bratislavou, predsa je to vo vinohradoch...“ rozpráva a spomenie, že úvodný projekt boli iba také maľovanky, a ešte nemali ani celú vežu premyslenú a už od nich chceli projekt, aby začali kopať jej základy.

Ponáhľali sa, televízia mala prejsť na farbu a blížili sa majstrovstvá sveta v lyžovaní, kde sa rátalo s prvým farebným prenosom zo Štrbského Plesa. Dvanásteho októbra 1967 položili základný kameň nového vysielača. Mal stáť za tri roky, nakoniec to trvalo celých osem rokov.

V hluchom priestore

Keď sa na vežu pozeráte zdola, vidíte, že časť poschodí je zasklená a iná nie je. Tam, kde nie je „nič“, tam sú technologické zariadenia - paraboly. A rozdiel si určite všimnete, aj pokiaľ ide o okná. Niektoré sú zlatisté antireflexné a na poschodí vyhliadkovej reštaurácie modré. Popri tých vidno aj úzke ochodze - aby sa dali okná umývať a chránili pred padajúcou námrazou z antén. Tam sa kedysi dávno dalo vyliezť, a ak máte strach z výšky, aj skolabovať. Akoby nestačilo, že zábradlie je nízke, chodíte po kovových roštoch, cez ktoré vidíte až na zem. A predsa sa tam hrnuli ešte aj rodičia s deťmi, kým im to nezakázali. Dnes si môžete nádherné výhľady na Bratislavu, Karpaty, ale aj na Alpy vychutnávať len zvnútra cez okná. Aj tak sa vám môže zakrútiť hlava, pretože podlaha pod vašimi nohami sa hýbe. Sadnete si za prestretý stôl a idete. Pekne pomaly dokola, za necelú hodinu ste tam, odkiaľ ste, sediac na stoličke, vyrazili.

Takže, predsa sa krúti! A máte odpoveď na otázku, či sa ešte alebo už zase točí. „S prvým riešením prišiel bratislavský Montostroj, bol ním lanový systém. Laná sa však ohýbali a po čase, celkom logicky, sa lámali,“hovorí Stanislav Májek. Keď sa dolámali, dlhé roky sa netočilo nič, a keď už za nového nájomcu reštaurácie namontovali pod podlahu ozubené kolesá, opäť funguje, ale už na podobnom princípe ako zubačka.

„Chodí sem strašne veľa ľudí, niektorí čakajú dole aj dve hodiny, kým sa dačo uvoľní,“ rozpráva čašník Peter Kulka a Stanislav Májek pridá dávny príbeh, ako sa práve sem vybral s príbuznými z Argentíny a ako práve tu jednému z nich ukradli tašku. Neskôr sa našla, ale už bez peňazí. Bola to vlastne krádež v hluchom priestore. Presne tak totiž nazval poschodie, kde je reštaurácia, hlavný inžinier projektu. „Nijako mi to nekomplikovalo život. Technologické zariadenia sú inde, toto bolo od začiatku určené pre návštevníkov.“

KAMZÍK Hoci sa tak volá celý vrch, názov prischol aj televíznej veži
KAMZÍK Hoci sa tak volá celý vrch, názov prischol aj televíznej veži
Zdroj: JÚLIUS DUBRAVAY

V hlavou v mikrvlnke

Poschodie B, otvorená plošina, výška približne 80 metrov. Na otvorených plošinách, kde sú prevažne paraboly, je asfaltový povrch, ale dodávateľovi sa to nepáčilo. Nikto však netušil, čo iné by tam mali dať, tak tam asfalt nakoniec je. Ale užijú si ho len „vyvolení“, lebo to poschodie patrí technológiám.„Výšok sa nebojím,“hovorí Stanislav Májek, „nikdy mi pri stavbe neprekážali. Zato som pred pár rokmi spadol z rebríka do bazéna bez vody a mal som šťastie...“

Z posledného podlažia pod kovovou rúrou vedie služobný výťah ešte vyššie, na jeho trase je 9 zastávok, deväť plošín. A celé sa to končí dvadsaťmetrovou laminátovou „rúrou“ s rebríkom smerujúcim až na vrchol veže, ktorú sme videli len na fotografii, lebo sme nechceli mať hlavu v mikrovlnke. „Tam aj my chodievame s dozimetrom, aby sme mohli sledovať úroveň elektromagnetického poľa, pretože vlny, ktoré prístroje vyžarujú, sú podobné tým z mikrovlnky. Ak sa tam máme vybrať, buď v skafandroch, alebo treba techniku na čas odstaviť,“ rozpráva Juraj Bezúch, správca televíznej veže, a vysvetľuje, že laminátová je preto, lebo tento materiál najlepšie umožňuje výstup signálu a sú tam najsilnejšie antény.

Spomeňte si na neho, keď sa budete zdola pozerať celkom hore, kde je „červená lampička pre ich bezpečnosť a bezpečnosť lietadiel“.Stačí, keď povie, že tam už bol, a vo vašich očiach sa jednoducho musí stať hrdinom. Veď ak sa deväťdesiatmetrový železobetónový základ veže s priemerom sedem krát sedem metrov pohybuje pri silnom vetre hore-dole zo dvadsať centimetrov, na vrchole laminátu je to ako na stožiari plachetnice. A navyše tá mikrovlnka...

„Je pravda, že veža má 46 rokov, ale treba povedať, že kedysi sa také stavby budovali naozaj poctivo. Odolá vetrisku s rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu, je to aj v technickej správe. A udrží na sebe tony ľadu! „Raz ma volali, poďte sa pozrieť, tam hore v rúre prší!“ spomína. Rúrou mysleli to, čo je nad železobetónovým základom, deväťdesiatmetrová kovová „monorúra“ s priemerom tri metre. Nepršalo, kondenzovala sa v nej para. „Vezmite si, že plocha rúry širokej tri metre má okolo 850 štvorcových metrov. Keď sa vonku ochladilo a vnútri bolo teplejšie, ‚pršať‘ muselo!

Pomohol ventilátor, ktorý do rúry vháňa chladný vzduch. Ešte horšie je, keď začne ľad z antén padať. Samozrejme, stavitelia na to mysleli, veď aj to, čo sme my pokladali za ochodze okolo reštaurácie, slúži na zachytávanie ľadu. Rátalo sa i s tým, že dopadne na strechy budov, ktoré s vežou súvisia - majú hrúbku okolo pol metra a viacero vrstiev z rôznych materiálov. Aby vám ľad nepadol na hlavu, striešky sú aj nad schodmi, ktoré vedú do vstupnej haly.

Inšpiratívna

V zime mráz, v lete blesky. To, čo má veža okolo seba v zá­kladoch, sa podľa Juraja Bezúcha podobá na parazól. Systém zabezpečenia proti bleskom, ich energiu odvedie do zeme. „Človek by čakal, že udrie do veže, veď je to najvyšší objekt široko-ďaleko. A predsa - zažil som už aj blesk, ktorý sa veži vyhol a udrel do jej tesnej blízkosti. Našťastie, aj na to sme pripravení.“Na všetko. Pravidelne každý rok k nim prichádzajú kontrolóri oceľových konštrukcií, pozrú vežu odhora až dole. Musí byť jednoducho fit.

V pracovisku Národného manažovacieho centra na poschodí I sme zasa videli, ako Igora Matoviča posielajú do celej siete televíznych vysielačov i na satelit. „Máme nepretržitú prevádzku, dozeráme na všetky vysielače na Slovensku,“ vysvetľuje vedúci Peter Kubina. Nerozumiete? Jednoduchý príklad - vo vysielači na Martinských holiach už dávno nikto nesedí, kontrolujú ho z bratislavského Kamzíka. Keby sa niečo pokazilo, vedia ho napojiť    na generátor, aby sa signál šíril do domácností ďalej, niektoré veci opraviť na diaľku, a keď to nejde inak, prehodiť jeho funkciu na iný vysielač v okolí.

Je to iné, ako keď v budove nazývanej „biely dom“ pri televíznej veži kedysi sedávali televízne hlásateľky, aby boli vždy poruke. Vtedy ešte stála stará veža, z ktorej zostala iba časť betónu jednej z pätiek, ktoré ju držali. Keď dokončili novú, vyhodili ju do vzduchu.

A čo hlavný inžinier Stanislav Májek? Namiesto pocty ho vyšetrovala bezpečnosť. Vraj prečo navrhli sklá so zlatým nádychom, keď ich museli doviezť z Belgicka a za devízy?! „Povedal som im, že zachytávajú až 70 percent ÚV žiarenia, a potom mi už konečne dali pokoj. A nakoniec aj vyznamenania.“

FOTO Originálne zábery televíznej veže Kamzík nájdete v GALÉRII >>