Slováci so svojimi zámkami žijú a mrzí ich, keď vidia ruiny. Pohnúť s opravou je však niekedy komplikovanejšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. "Na to, aby sa veci pohli treba často veľký tlak. Keď zámok chátra, veľakrát to nie je problém nezáujmu, ale pasivity,“ vraví fotografka Jana Šturdíková, ktorá vydala knižne svoje trochu smutné zábery z vyše sto slovenských miest a obcí, v ktorých hodnotné budovy stoja.
Slovensko má šťastie, že niekdajšie pýchy dedín a krajov nájdete skoro na každom kroku. Šturdíkovú počas jej putovania potešilo, že hoci dnes staré kaštiele stoja často na pokraji zrútenia, ľudia k nim majú vzťah. K preslávenému Kuneradu napríklad chodia rodinky s deťmi pešo či na bicykli aj päť kilometrov, hoci uvidia už len to, čo z neho po dvoch požiaroch zostalo. Aj na mnohých ďalších, kde kaštiele stoja, sa obyvatelia o ich osudy zaujímajú. Kde je problém, že sa neopravuje? Ako to u nás býva, veci sú komplikované.
Ako je možné, že niekdajší palác zámožnej rodiny skončil ako sklad či škola? Majú Slováci vzťah k svojich kaštieľom? Pomáha majiteľompri obnove štát dostatočne? Ktorý príbeh "schátraniny" fotografku zaujal najviac? Rozhovor s autorkou knihy Châteaux (po našom) si môžete prečítať v najnovšom čísle týždenníka Plus 7 dní.
