Mobil vás sleduje! Zráta vám ešte aj to, koľko krokov ste prešli a koľko kilometrov to bolo. Ak sa mu váš výkon nepáči, cynicky vám oznámi, že minulý týždeň ste prešli viac. Máte dve možnosti - buď ho hodíte o zem, alebo sa vyštveráte na hrad Hričov pri Žiline. V tom druhom prípade vám radostne oznámi, že ste prekonali 57 poschodí, a získate pocit, že ste pre svoje zdravie urobili všetko. Ak, samozrejme, chytíte druhý dych a nezabije vás kolega, že ste mu pri nekontrolovateľnom behu dolu kopcom po tom, čo ste sa pošmykli, takmer zlomili ruku. Ale tak vám treba, keď ste sa na hrad škriabali cez sviatky v zime. To patrí k letu. Alebo nie?
Opekačka na snehu
„My sme vlaňajšiu sezónu uzavreli na Dušičky, keď sme organizovali hromadný výstup na Hričov. Prišlo asi tristo ľudí, nenechali si ujsť jediný deň v roku, keď je hrad večer osvetlený. Vynesieme naň elektrocentrálu, halogénové lampy a svieti!“ rozpráva Jozef Mihálik, riaditeľ Združenia priateľov Hričovského hradu. „Ale ľudia sem chodievajú aj na Silvestra, zažil som dokonca ohňostroje či zimné opekačky. Väčšinou sem v tomto období chodievajú Česi, tí hľadajú menej známe hrady, chcú pokoj a netúžia vidieť miešačky, ktoré sú už takmer na všetkých slovenských hradoch.“
V galérii si pozrite rozprávkové zábery z Hričovského hradu>>
Ak teda doposiaľ víťazila myšlienka, že čím väčší treskot na stredovekej pevnosti, čím viac ľudí s kladivami a dlátami, tým lepšie, po desiatich rokoch hradománie sa postupne vraciame k tomu, čo bolo kedysi - ticho a božský pokoj. „Dalo by sa to zhrnúť do myšlienky - osloboďme hrady od lešení, aby neboli večnými staveniskami,“ dodáva. Nakoniec sa prizná, že aj on rád na Hričov zájde vtedy, keď tam nikto nie je. „Neraz som tam stretol ľudí, ktorí sa hore rozhodli prespať v spacákoch. Raz som sa o to pokúsil aj ja. Postavili sme stan na sneh, opekali sme špekáčiky, bolo to romantické, ale celý nasledujúci týždeň som bol na maródke.“
Mrzlo, ale nám bolo dosť teplo. To viete, päťdesiatsedem poschodí... Dolu tabuľa, že sa chystáme na výstup na „triangel“ - v Súľovských skalách sú až tri, Lietava, Súľov a Hričov, a sú spojené jedným turistickým okruhom. Vedľa akási diera, ktorej sme nevenovali pozornosť. Opýtať sa nebolo koho, nikde ani živáčika. Na zemi popadané lístie, aby bol výstup veselší – nič, len cestička stúpajúca vyššie a vyššie a občas drevená tabuľa oznamujúca, že tu rastú huby - dubáky, kuriatka, masliaky - či žijú rysy, ale nevideli sme ani len sľubovanú konvalinku, o ktorej každý dobrý záhradkár vie, že je to pliaga. Kým sa neobjavila tabuľa, že na náučnom chodníku sú až tri menšie jaskyne a tie „v minulosti prehĺbil miestny občan“. Dodatok, že ich využívali už v praveku, pôsobí v tej chvíli dosť mätúco.
Na prvý pokus ho nenašli
„Nie, ten miestny občan nežil v praveku, ale približne pred tridsiatimi rokmi. Bol to dôchodca a takmer denne chodil do jaskýň a sekal a sekal. Prečo, to sa už nedozvieme, zomrel. Našli sme po ňom len železný sekáč v jednej jaskyni,“ rozpráva Jozef Mihálik. Nebol však prvý. „Tie jaskyne vysekali umelo už v časoch púchovskej kultúry, teda niekedy od 2. storočia pred naším letopočtom do druhého storočia nášho letopočtu. Našli sa v nich stredoveké džbány, čo svedčí o tom, že ich využívali aj hradní páni. Tá najvyššia blízko pri hrade je zasypaná, radi by sme vedeli, čo skrýva. No a našli sme už aj štvrtú jaskyňu, ďalej od náučného chodníka, a predpokladáme, že ich tu bude ešte viac.“
Zbadáte ich ľahko, sú označené červenými krížmi, len nikto nevie, či ich tam vyryli starí Slovania alebo dôchodca, napokon, takisto Slovan. A je v nich podstatne teplejšie než vonku. V spacáku by bolo isto lepšie v nich než na snehu a nemuseli by sme týždeň maródovať.
No a potom sa konečne ocitnete hore, pri hrade. Mohutná stavba dominuje celému kopcu. „Keď sme sem šli prvýkrát my v roku 2009, nenašli sme ho vôbec. Až na druhý pokus, keď sme ho doslova objavili na strmine medzi stromiskami. Ani vežičky nebolo vidno.“ A predsa to stačilo, aby o rok neskôr založili Združenie priateľov Hričovského hradu, ktoré malo v tom čase sedem členov. Darmo sa pýtate, čím ich tak fascinoval. Je to zbytočné, odpoveď asi neexistuje. Skôr chémia. Zaľúbite sa do hradu, zmocní sa vás a už vás nepustí. Koľko na ňom robili? To sa vraj nedá zrátať na dni ani na hodiny, ale dokopy je to deväť rokov. Posledné tri aj s piatimi nezamestnanými.
„Dva roky som k nim patril aj ja. Skončil som vysokú školu, muzeológiu, miesto som si hneď nenašiel, tak som sa aj s kamarátom venoval hradu.“ Keď provokujete, že čo už len muzeológ môže vedieť o murovaní, povie, že mali skúseného murára a od neho sa učili. Keď provokujete ešte viac, či by sa mladí muži nemali venovať skôr dievčatám, dozviete sa, že veď aj tie chodili na hrad. Muzeológovia si na hrade mohli odkrútiť prax a jeden z jeho kolegov si takto našiel manželku. Nakoniec príde veta, že hrad za to stojí, lebo mu predĺžili životnosť možno aj o sto rokov, a tí po nás rozhodnú, čo ďalej. „Možno ho raz aj zastrešia, hoci dnes to pamiatkari nedovolia.“
A tak, aj keď je Jozef Mihálik mladý muž, aj po ňom raz zostane len ruina. Hoci staticky zabezpečená, odkopaná, s odhalenými murivami, s obnovenými troma oknami, z ktorých jedno doslova viselo „na vlásku“, s drevenými schodiskami, a ak mu to dovolia, aj s dostavbami podľa geodetického plánu z roku 1974, keď hrad naskenovali, ale stále to bude len ruina.
Nevydarení vnuci a falošné peniaze
Lebo ono je to ruina už veľmi dávno! Prvý údaj o ňom je z roku 1208. K jeho prvým majiteľom patril zámožný rod Balašiovcov, po nich ho získal Matúš Čák Trenčiansky, po ňom opäť Balašiovci a potom na scénu prichádza Blažej Podmanický. „Ten na hrade žil dlho a najviac sa zaslúžil o jeho blaho. Rozšíril ho, z opevnenia dovtedy jedinej stojacej časti, horného paláca, vyrobil ďalší palác. Len jeho vnuci sa veľmi nevydarili,“ hovorí Jozef Mihálik. Sme pri rode lúpežných rytierov Podmanických, tí organizovali lúpežné výpravy, prepadávali pocestných a ešte aj razili falošné mince.
„Pri archeologickom výskume sa na hrade našlo okolo 150 mincí, z toho asi tretina falošných. Že sú falošné, na to sa dá prísť ľahko. Už vtedy, aj na minci veľkej asi ako jeden cent, bývali jasne vyrazené znaky ako na tých dnešných. Stačí sa pozrieť, ak je razba napríklad krivá, je to falošný peniaz. Ak zoxidoval, je tiež falošný. Striebru sa to stať nemôže, iba ak je to postriebrená meď. Boli porozhadzované kade-tade. Ale našli sa aj unikátne mince, aké doposiaľ na Slovensku objavené neboli, napríklad polovica pražského groša. Ak potrebovali polovičnú hodnotu, mincu jednoducho zlomili na dve časti.“
Ešte pozoruhodnejšie je, že v análoch nájdete aj zmienku, že kráľ sem poslal svojich kontrolórov a tí nič nenašli. Buď ani nevyšli na hrad - komu by sa chcelo kvôli kráľovi šliapať 57 poschodí, alebo ich Podmanickí jednoducho podplatili. Všetko sa mení a všetko zostáva rovnaké. Ibaže vtedy za takéto delikty stínali ľuďom hlavy. Banda Podmanických dožila v pokoji.
Slušná žena a kamenný mních
No a potom sa ako majitelia hradu spomínajú Thurzovci. Konkrétne František Thurzo, pán susednej Lietavy, ktorý na Hričove akosi pričasto navštevoval vdovu Annu Likarku. Bola to zrejme slušná osoba, o hrad sa starala, len bola omnoho staršia ako pán Thurzo. „Zrejme žila s pocitom, že jej odchádza posledný kočiar,“ píše sa v povesti. Ale neulakomila sa na mladíka, namiesto toho si ho adoptovala za syna s dedičným právom. No a novopečený synáčik ju hneď šuchol do kobky na hrade Hričov.
Jedného pochmúrneho večera zaklopal na dvere hradu starý mních a žiadal Thurza o vypočutie.
„Mrzutý pán ho dal vyhodiť. Mních sa vyšplhal na skalisko pred hrad a začal vykrikovať - Boh vidí zlo, ktoré činíš! Boh ťa potrestá! Thurzo vyrušený z pokojného popíjania dal starého mnícha uväzniť. Kým však dopil ďalšiu čašu vína, stál mních opäť na skale a kričal - Boh vidí! Boh ťa potrestá!“ píše sa v povesti. To sa opakovalo niekoľkokrát. Ráno bol na skalisku skamenený mních. Thurzo dal skalu rozbiť, ale ráno tam stál zase! Zľakol sa, vdovu Annu prepustil, ale tá hneď vydýchla naposledy. „Od tej chvíle sa ujali vlády na hrade duchovia a svojou tajomnou mocou vypudili všetko živé.“
Dnešnými slovami, hrad začal chátrať už v 17. storočí. A nikto sa ho nedotkol až do roku 2009, keď naň prišiel Jozef Mihálik. Teda s výnimkou zemetrasenia v roku 1858, ktoré zrovnalo so zemou neďaleký hrad Súľov a na Hričove sa podľa všetkého prepadol stredný palác. Hoci pravda je predsa len trochu iná. On tam bol už ako dieťa a tam, kde je dnes drevené schodisko, sa dalo liezť iba po štyroch. Aj liezol! Psychológ by možno povedal, že to na ňom zanechalo trvalú stopu. Veď tri roky pracoval na hrade Lietava, poškuľoval po Starom hrade, ale ten nakoniec získalo iné združenie, tak má Hričov a poškuľuje aj po Súľove, jednom z našich posledných hradov, o ktoré sa zatiaľ nestará nikto. Len sa ho nepýtajte prečo.
A to mu v roku 2015 priamo z hradu ukradli miešačku. „Našťastie, bola už taká zlá, že sa zlodeji narobili zbytočne.“ Vlani mu, pre zmenu, vyrabovali pokladničku, kam môžete hodiť peniaze na obnovu hradu. A tento rok naháňali detektoristov, ktorí rozryli kopec pod hradom a stredoveké črepiny ako zbytočnosť povyhadzovali. A predsa sa nevzdal! Môže za to jeho priateľka Mária, takisto muzeologička, ktorá navrhla expozíciu o hrade Hričov v mýtnici v Dolnom Hričove? Ak áno, potom si chlapa neuvidí dlho, lebo ten už chce opravovať aj tú mýtnicu.
