Ministerstvo životného prostredia vyhlásilo nové chránené územia, prírodné rezervácie Vihorlatský prales a Rydošová. Od 15. septembra budú platiť jasné pravidlá ochrany na viac ako 2 160 hektároch vo Vihorlate, z toho 1 574,5 hektára bude v najvyššom piatom stupni ochrany. Paradoxné je, že hoci Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy - čo je ich aktuálny oficiálny názov - zapísali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO ešte v roku 2007, trvalo ďalších trinásť rokov, kým sa dočkali reálnej ochrany. Hlavne v Poloninách sa dokonca vo vzácnych lokalitách ťažilo drevo. Štát sa rozhýbal až na nátlak mimovládnych organizácií a odbornej verejnosti. Lesoochranárske zoskupenie VLK v roku 2012 dokonca požiadalo UNESCO o preradenie slovenských bukových pralesov do zoznamu ohrozených lokalít.
V naivnej viere
V rokoch 2009 až 2015 zmapovalo občianske združenie (OZ) Prales všetky pralesy na Slovensku. Štátne inštitúcie sa na nič také nepodujali, hoci disponujú ľuďmi aj dátami. „Do správ na medzinárodnej úrovni pritom bolo treba uvádzať rozlohu pralesov. Uvádzal sa hrubý odhad Národného lesníckeho centra (NLC), 24- až 30-tisíc hektárov. Keďže sa stále nič nedialo, a pritom máme inštitúcie, ktoré mohli mapovanie hravo zvládnuť, napríklad NLC, Štátna ochrana prírody (ŠOP), vysoké školy, povedali sme si, že to urobíme my. V naivnej viere, že to nie je kontroverzná téma ani pre lesníkov, veď pralesy chce chrániť každý. Hlboko sme sa však mýlili,“ rozpráva Marián Jasík z OZ Prales. Na projekt získali financie z nórskych a zo švajčiarskych fondov aj finančnú podporu od slovenskej vlády. Na základe údajov z lesníckej databázy vyselektovali, kde sú cenné staré lesy, a tie lokality prešli. Získali podrobné poznatky. Skúmali aj to, aké dreviny ich tvoria, koľko je tam hrubých stromov, aké odumreté drevo, pôda, rastliny. „Na základe našich výsledkov sme očakávali odbornú debatu so štátnymi inštitúciami. No ich reakcia bola odmietavá. Hlavne štátne lesy a ministerstvo pôdohospodárstva sa s nejakou mimovládnou organizáciou nechceli baviť. A videli sme, že zatiaľ z tých pralesov rúbali. Až postupne začala naše výsledky akceptovať ŠOP, po nej vojenské lesy. Teraz ich už štát reportuje ako oficiálne.“
Ani pol percenta
Marián Jasík používa slovo prales nerád. Evokuje totiž niečo, čo tu už dávno nemalo byť, ako pravek, pračlovek či prajašter. „Pre nás sú to skutočné lesy a všetko ostatné by sme najradšej nazývali lesné porasty.“ Pri mapovaní museli latku znížiť. Les, v ktorom by človek absolútne nezasiahol, v podmienkach Slovenska ani strednej Európy azda ani nemáme. No musí ísť o les, v ktorom nie sú stopy ľudskej činnosti, ako rúbaniská, pne, lesné cesty, pozostatky po pálení drevného uhlia, viditeľné. V pralese musia byť stromy rôzneho veku, výšky a hrúbky. Malo by sa tam ťažko kráčať, lebo na zemi sú popadané stromy. „Akceptovali sme teda ľudské zásahy v dávnej minulosti, pred sto a viac rokmi, ktoré vývoj lesa zásadným spôsobom neovplyvnili. Takže v slovenských pralesoch nájdeme malé stopy ľudskej činnosti z dávnej minulosti, ktoré príroda už zahladila a zároveň kvôli nim nešla inou cestou,“ vysvetľuje Marián Jasík.
Mapovanie ukázalo, že pralesov máme naozaj máličko - 10 500 hektárov, čo nie je ani pol percenta rozlohy slovenských lesov. Ďalším logickým krokom pre OZ Prales bolo zabezpečiť ich ochranu. Pretože pralesy našli aj na územiach, ktoré ešte chránené neboli.
FOTO krás Vihorlatu a Morského oka nájdete v GALÉRII >>
Keď v roku 2007 zapísali slovenské a ukrajinské pralesy na zoznam UNESCO, neboli ich hranice vo Vihorlate presne zakreslené. Nasledovali dlhé spory medzi lesníkmi, ŠOP a mimovládnymi organizáciami o to, kde vlastne sú. „Takže sme nemali návrh rezervácie, ktorá by ich chránila, a zároveň bol rozpor medzi tým, čo bolo zakreslené v mapách a čo bolo uvedené v textovej časti. V projekte bolo veľa nezrovnalostí a tie generovali desať rokov sporov,“ tvrdí Marián Jasík. Veci sa podľa neho začali hýbať až na nátlak Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Keď vládna komisia v návrhu umiestnila jazero Morské oko do menej chránenej zóny, združenie VLK vyzbieralo pod petíciu za prísnejšiu ochranu 70-tisíc podpisov.
Chýbajúce toalety
Ikonické Morské oko je najznámejším cieľom turistov vo Vihorlate. Nenáročná prechádzka okolo neho prevedie návštevníka zaujímavým terénom. Hoci je stále blízko civilizácie, môže zažiť aj kúsok starého lesa. Okolo jazera - a zároveň v celej chránenej oblasti Vihorlat - stoja len štyri stavby: kaštielik, ktorý patrí Lesom SR, informačné centrum CHKO Vihorlat, bufet a súkromná chata. Kaštielik dala na brehu Morského oka postaviť v roku 1924 grófka Gladys Vanderbilt-Széchenyiová, majiteľka okolitých lesov, aby sa jej dcéra mohla liečiť v prírodnom prostredí jazera. Parkovisko pre návštevníkov je od jazera vzdialené asi kilometer po asfaltovej ceste. Na ňom a pri bufete sú po dve prenosné toalety. Zúfalo chýbajú také toalety, do ktorých by ľudia aj chceli vstúpiť.
Z pochopiteľných dôvodov uprednostnia radšej prírodu. A tak sa hneď vedľa turistických chodníkov povaľujú servítky. A ktovie čo ešte. V Morskom oku sa kúpu psy a deti tam kŕmia ryby rožkami. Podľa Mariána Jasíka si táto vizitka svetového rangu zapísaná na zoznam UNESCO zaslúži niečo lepšie. Pekné návštevnícke centrum so slušným občerstvením, dobré parkovisko mimo územia rezervácie, kvalitné sociálne zariadenia. Lebo návštevnosť určite porastie. „Bukové lesy ako typický európsky útvar hlavne v západnej Európe vyrúbali alebo zmenili na iný typ lesov. Vo Vihorlate sa zachovali v prirodzenej štruktúre a dobrej kvalite. Keď budeme chrániť taký veľký komplex, môže byť pre nás niečo ako laboratórium. Môžeme sa tam dívať na prírodu, jej prirodzené procesy a učiť sa z nich. V neposlednom rade je zaujímavá aj estetika lesa, v ktorom sa nezasahuje. Je v kontraste s naším uponáhľaným životom. Myslím si, že bude lákať čoraz viac ľudí a že bude impulzom aj pre rozvoj regiónu. A to by malo byť jedným z cieľov: nielen ochrana a výskum, ale aj rozvoj regiónu.“
Výlet s lektorom
Nadácia Aevis sa posledných pár rokov na východe Slovenska snaží rozvíjať prírodný turizmus. Vo Vihorlate a v Poloninách ponúka exkurzie po krajine s lektorom, od ktorého sa turisti dozvedia o špecifikách miestnych lesov a pralesov a ich ochrane. Lektori poznajú lokálne reálie, legendy, historické a kultúrne súvislosti. Turistom sa snažia sprostredkovať jedinečný zážitok pri objavovaní a spoznávaní prírody. Niektoré exkurzie sú zamerané na pozorovanie vtákov, iné na ekológiu a tajomstvá lesov. Mimo najprísnejšie chránených území môžu turisti aj prenocovať a vychutnať si nočné zvuky lesa. „Snažíme sa pomáhať regiónu, aby sa rozvíjal udržateľným spôsobom nielen z pohľadu ochrany prírody, ale aj z ekonomickej stránky. Vyhľadávame kvalitné produkty a služby miestnych ľudí a ponúkame ich turistom,“ vysvetľuje programový manažér nadácie Tomáš Vida. Na tento účel vytvorila Aevis v spolupráci s uznávaným slovenským dizajnérom Dodom Dobríkom aj destinačnú značku Poloniny - neskutočne skutočné. Prostredníctvom nej propaguje toto krásne, stále divé, no nie veľmi navštevované územie. Lokálnym podnikateľom ponúka aj poradenstvo pri rozvoji ich podnikania. „Naše aktivity smerujú k tomu, aby si miestni ľudia dokázali nájsť v týchto okresoch, ktoré patria k najmenej rozvinutým, alternatívny zdroj príjmu.“
FOTO krás Vihorlatu a Morského oka nájdete v GALÉRII >>
Podľa Tomáša Vidu má Vihorlat výnimočný genius loci. „Je to nádherné územie. Hlavne keď sa pozeráte zhora zo Sninského kameňa, vidíte krajinu minimálne zasiahnutú ľudskou činnosťou a v strede jazero Morské oko. Krásny pohľad. Značnú časť tohto územia tvoria jedinečné a vzácne pralesy. Proces vedúci k ich ochrane bol tiež zaujímavý. Od ich zapísania do zoznamu UNESCO prešlo trinásť rokov a až teraz sme sa dočkali vyhlásenia prvých rezervácií s presne určenými hranicami a primeranou ochranou. Boli to roky plné rôznych pikošiek a zvratov pri hľadaní prijateľného riešenia. Za normálnych okolností je už v čase zápisu jasné, kde a ako sa daná lokalita bude chrániť. Tu boli potrebné dlhé roky diskusií, občianskej angažovanosti zo strany LZ VLK a iných organizácií, angažovanosti úradníkov z rôznych ministerstiev a inštitúcií a aj tak bolo hľadanie riešenia s majiteľmi a užívateľmi lesov veľmi komplikované.“
Krása v jednoduchosti
Riaditeľke Cránenej krajinnej oblasti (CHKO) Vihorlat Zuzane Argalášovej bolo odmalička jasné, že sa chce profesionálne venovať prírode a lesu. „Pralesy a prirodzené lesy miznú z mapy sveta a som šťastná, že u nás sa aspoň kúsok z nich podarí ochrániť,“ hovorí. Podstatná časť chráneného územia je vo vlastníctve štátnych a vojenských lesov, súkromní vlastníci tiež súhlasili s rezerváciou. „Vihorlat je na 90 percent lesnatý. Nie sú tam žiadne sídla ani priemyselné aglomerácie. V krajine sa stále dajú nájsť neporušené časti. Vihorlat je navštevovaný, no stále nie turisticky atakovaný ako napríklad Tatry. Pre mňa je bonusom aj to, že je to také jednoduché územie. Že sem ešte neprišli atrakcie typu rozhľadne alebo chodník v korunách stromov. Ak si Vihorlat zachová status jednoduchosti, tak to bude jedno z najzaujímavejších území na Slovensku a možno aj v strednej Európe.“
Kedysi vraj vedenie Revolučného odborového hnutia chcelo na mieste dnešného parkoviska postaviť chatu pre 150 ľudí a priamo pri hrádzi Morského oka ďalšiu, menšiu, určenú komunistickým papalášom. Našťastie sa to nikdy nezrealizovalo. A tým sa záujem developerov o toto územie skončil. S vyhlásením rezervácie už ďalšia výstavba ani nebude možná. Jediné, čo zrejme v budúcnosti pribudne, budú toalety pri Morskom oku. Veľká časť územia Vihorlatu sa nachádza vo vojenských lesoch a tam nie sú ani turistické chodníky.
„Keď sa povie Vihorlat, každý si predstaví iba Morské oko. Pritom máme mnoho miest, ktoré ho predstihnú. Napríklad lokalita Jedlinka,“ hovorí Zuzana Argalášová. „Pre mňa je pralesom vo Vihorlate aj storočný les, v ktorom rastú stromy rôzneho veku a nájdem tam rozkladajúce sa mŕtve drevo. Tu si môže príroda nerušene žiť, lebo dediny sú ďaleko od chránených území.“ Kým pred dvadsiatimi rokmi, keď Zuzana Argalášová nastúpila do CHKO Vihorlat, často riešili nelegálne vjazdy autom do rezervácie, nelegálny rybolov, ohniská a odpadky, teraz sa to vraj zlepšilo a ľudia si uvedomili, že sa v prírode musia správať zodpovedne. Problémov je menej a návštevníkov viac. Kým v júli 2019 prišlo do okolia Morského oka 8 289 ľudí, tento rok ich bolo 14-tisíc. Počet cyklistov stúpol o tretinu. No Vihorlat má stále dosť priestoru pre ozajstnú divočinu.
