Jana Čavojská

Ráno som ho stretla v&nbsp;montér­kach, riešil stavebné a&nbsp;upratovacie práce. Ospravedlnil sa, že deň predtým - bola nedeľa a&nbsp;do Ruskej Bystrej som pri­šla neplánovane a&nbsp;bez ohlásenia - nebol doma. Zdalo sa, že po rušnom lete už turisti prestali prichádzať, tak s&nbsp;manželkou vybehli popoludní do Sniny. Inak sú väčšinou tu. V&nbsp;dedinke v&nbsp;okrese Sobrance, kde žije 110 ľudí a&nbsp;ktorá leží na konci cesty, v&nbsp;kopcoch neďaleko ukrajinskej hranice. Tunajší vzácny gréckokatolícky drevený Chrám Prenesenia ostatkov svätého Mikuláša z&nbsp;roku 1730 zapísali spolu s&nbsp;ôsmimi unikátnymi sak­rálnymi stavbami v&nbsp;roku 2008 na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Ešte ako malého chlapca brával Jána Sakuliča (54) do dreveného chrámu sused, ktorý robil kantora štyridsať rokov a&nbsp;o&nbsp;pamiatku sa staral. Po jeho smrti prešiel kľúč akosi automaticky k&nbsp;Jánovi Sakuličovi. O&nbsp;cerkev sa stará s&nbsp;manželkou Ľubicou a&nbsp;dcérou. Upratujú v&nbsp;nej, udržiavajú ju a&nbsp;na požiadanie ju otvárajú turistom.

Chrám je stále živý. Na starosti ho má duchovný zo susednej dediny a&nbsp;cez bohoslužby ho obyvatelia dedinky zaplnia do posledného miestečka. Obrady sa konajú v&nbsp;staroslovienskom jazyku. Ľudia tu medzi sebou hovoria zvučnou rusínčinou.

Maličký drevený chrám ukrýva unikátne ikony aj vzácnu relikviu, takzvané myro, tekutinu, ktorá vyteká z&nbsp;ostatkov svätého Mikuláša pochovaného v&nbsp;bazilike v&nbsp;Bari na juhu Talianska. Obyvatelia Ruskej Bystrej sa o&nbsp;chrám s&nbsp;láskou starajú. A&nbsp;tešia sa aj turistom. „Prichádzajú hlavne medzi májom a&nbsp;októbrom. To musí manželka denne pribehnúť s&nbsp;kľúčmi aj osemkrát,“ konštatuje Ján Sakulič. Ročne pamiatku navštívi približne tisícpäťsto ľudí.

K&nbsp;dispozícii majú nového audiosprievodcu v&nbsp;šiestich jazykoch. Vstupné je dobrovoľné. Ján Sakulič konštatuje, že dobrí ľudia vždy prispejú. Peniaze však pohltia náklady na bežnú prevádzku. V&nbsp;chráme treba svietiť, upratovať. Raz za tri roky potrebuje národná kultúrna pamiatka vonkajší náter. „Teraz sme žiadali z&nbsp;ministerstva kultúry financie na náter, protipožiarnu ochranu a&nbsp;projektovú dokumentáciu. Potrebujeme dvadsaťtisíc eur. Priznali nám tisícpäťsto eur na projektovú dokumentáciu,“ krčí plecami starosta.

Starostom je Ján Sakulič trinásť rokov. Štvrté volebné obdobie. Predtým pracoval ako zvárač v&nbsp;stavebníctve v&nbsp;Michalovciach, Bratislave aj v&nbsp;Užhorode. Za socializmu, ešte ako mladý muž, napísal žiadosť na vedenie podniku o&nbsp;pridelenie bytu v&nbsp;Michalovciach.

„Ale potom som prišiel k&nbsp;majstrovi a&nbsp;povedal som mu, nech byt radšej dajú niekomu s&nbsp;rodinou a&nbsp;malými deťmi,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Dvakrát som tak byt odmietol. Zostal som v&nbsp;Ruskej Bystrej. Preč ma to neťahalo. Tento kraj sa mi páči. Niekomu sa zdá, že je to ďaleko a&nbsp;nič sa tu nedá robiť. Ale ak tu vyrastáte, nie je vám to cudzie. Hovorí sa, že nie je dôležité, kde žijete, ale ako žijete.“

Keď sa po siedmich rokoch vrátil z&nbsp;Užhorodu, mal pocit, že ako starosta by obci mohol pomôcť. Presviedčali ho aj ľudia. Koniec koncov, v&nbsp;Ruskej Bystrej to nie je lukratívny post. Šesťdesiatpercentný úväzok a&nbsp;robíte všetko.

„Aj odhŕňam sneh, opravujem verejné osvetlenie a rozhlas, natieram fasády a robím bežnú údržbu. Medzitým kopu iných vecí súvisiacich s funkciou. A nie je rok, v ktorom by som nepodal dva-tri projekty. Na potok, dom smútku, zateplenie kultúrneho domu, amfiteáter, detské ihrisko... Teraz pripravujeme vytvorenie parku z&nbsp;programu obnovy dediny,“ vypočítava starosta.

Aby toho nebolo málo, zobral si na starosť aj obchod a&nbsp;krčmu. Prízemná budova stojí hneď vedľa obecného úradu. Prečo? Lebo inak by obchod v&nbsp;Ruskej Bystrej nemali. Aj po kocku droždia by museli ľudia cestovať päť kilometrov do obchodu v&nbsp;susednej dedine.

„V&nbsp;90. rokoch tu bola Jednota. No obchod upadal. Otváracie hodiny boli minimálne, tovaru nebolo. Tak som to skúsil. V&nbsp;Sninskom okrese je sedem dedín za sebou, ktoré nemajú ani obchod, ani krčmu.“

V&nbsp;Ruskej Bystrej je krčma s&nbsp;obchodom prepojená. Za pultom je obvykle Ľubica Sakuličová. Čerstvý chlieb a&nbsp;pečivo vozia trikrát do týždňa - nikdy to tu nebolo inak. A&nbsp;človek tu kúpi čokoľvek. „Výhoda je, že máme stále otvorené. Nemôžeme sa zamknúť doma, lebo každý, kto niečo potrebuje, nás nájde,“ konštatuje starosta.

Krčma slúži aj ako spoločenská miestnosť. „Ľudia sa do nej nechodia iba ožrať, ako sa o&nbsp;krčmách hovorieva. Sem prichádzajú starší, mladší, aj na nanuk a&nbsp;kofolu. Ľudia sa stretávajú. Nie je to len krčma.“

Do dediny na konci cesty zachádza deväť autobusov denne. Mladí majú autá, nechcú sa spoliehať na spoje. Škola tu však už roky nie je. Sedem školopovinných detí dochádza z&nbsp;Ruskej Bystrej do Podhorode, vzdialenej jedenásť kilometrov.

„Strašia, že tá škola zanikne tiež. Školy dostávajú peniaze podľa počtu žiakov a&nbsp;do nej chodí málo detí, takže budúcnosť je otázna,“ krčí plecami Ján Sakulič. „My by sme ju chceli udržať pre tento región. Ale ak budú pravidlá nastavené ako doteraz, tak neviem...“

Rovnako rozpačito to v&nbsp;oblasti pod Vihorlatom vyzerá s&nbsp;pracovnými príležitosťami. Hoci nezamestnanosť je na celom Slovensku na historických minimách, tu sú na tom posledných pätnásť rokov stále rovnako. Žiadne nové pracovné pozície v&nbsp;okolí nevznikli. Zrejme si každý myslí, že na východ od Košíc už naozaj nič nie je... A&nbsp;z&nbsp;Ruskej Bystrej je to aj do Košíc ďalej ako na Ukrajinu.

Zopár obyvateľov opatruje príbuzných, dve ženy dochádzajú za prácou do Sobraniec, občas sa vyskytnú brigády vo vinohradoch. A&nbsp;chlapi cestujú na turnusy na montáže. Rovnako ako za socializmu.

Nečudo teda, že obce pri ukrajinskej hranici vymierajú. V obecnej kronike Ruskej Bystrej sa píše, že v roku 1968 žilo v dedine 360 obyvateľov. V okolitých obciach beží podobný scenár. Starostovia si hovoria čísla medzi sebou. Ruský Hrabovec mal v 60. rokoch minulého storočia sedemsto obyvateľov, zostalo tristo. V Bežovciach žilo ešte v 80. rokoch dvetisíc ľudí. Dnes ich je tam deväťsto.

Z&nbsp;ďalšieho úpadku viní Ján Sakulič tých, ktorí dovolili stavať toľko supermarketov. „Len v&nbsp;takom malom meste, ako je Snina, sú tri za sebou. Ľudí to odrádza od toho, aby si niečo vypestovali a&nbsp;vychovali. Jednoducho si to kúpia. To nie je zdravé. Ani pre ekonomiku a&nbsp;štát, ale ani pre človeka. Veľa sa hovorí o&nbsp;tom, koľko škodlivín je v&nbsp;mnohých produktoch. Pritom si ich môžeme vypestovať doma v&nbsp;záhrade. No ľudia radšej zájdu do supermarketu. Záhrady pustnú. Ošípané už nechová nikto, sliepky majú možno v&nbsp;každom piatom dome. Škoda.“

Trend kupovať domčeky na dedinách a&nbsp;prerábať si ich na víkendové a&nbsp;letné chaty dorazil aj do Ruskej Bystrej. Dvaja „cezpoľní“ si tam už domček kúpili. Podľa starostu by bol aj väčší záujem. No veľa pozemkov v&nbsp;obci je finančne nevyrovnaných.

Ján Sakulič hovorí, že zapísanie dreveného chrámu na zoznam UNES­CO obci určite pomohlo. Pritiahlo do tohto zabudnutého kraja aspoň nejakých turistov. Na počesť zápisu organizujú v&nbsp;Ruskej Bystrej každý rok v&nbsp;júni slávnosť. Zídu sa stovky ľudí, cirkevní hodnostári odslúžia bohoslužbu a&nbsp;slávnosť pokračuje v&nbsp;amfiteátri pri dome kultúry.

Starosta priznáva, že niekedy majú s&nbsp;manželkou povinností už nad hlavu. „Občas si hovorím: Janko, si tu po celý čas strápený, žiadalo by si to zmenu... Ale ešte je tu čo dosiahnuť,“ uzatvára starosta spod Vihorlatu.

FOTO Starosta pre všetko! "Občas si hovorím: Janko, si tu strápený, žiadalo by si to zmenu..."

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás