Položíme pred vás 270-tisíc drobných kamienkov a oznámime vám, že z nich budete skladať 1 605 hodín, čo je takmer 67 dní, bez akejkoľvek pauzy a bez spánku, kým z nich nezlepíte Strečniansky hrad! Kam by ste nás asi tak poslali? A to sme ešte nepovedali, že by ste si museli pozháňať dakde v archívoch nákresy, ako vyzerá, aby to bola verná kópia. A potom si tie plány z nákresov vydelíte tak, aby ste dostali mierku 1 : 25. No a, samozrejme, že od vás očakávame aj dokonalú schopnosť pozorovať, aby ste nezabudli na nijaký detail. Veď, áno, už ideme, ale vedzte, že sú ľudia, ktorí na takéto veci majú nielen nervy, ale robia to s radosťou. Kamil Fischer je jeden z nich.
Tristo kilogramov za šestnásť centov
Očakávali sme, že nám začne nadšene rozprávať legendárny príbeh grófky Žofie Bosniakovej, ktorá žila na Strečnianskom hrade s Františkom Vešelénim a ten ju podvádzal s Muránskou venušou Máriou Séčiovou, kým sa Žofia neutrápila na smrť. Nie. Ako vraví, história ho vôbec nezaujíma. „Ale poviem vám, že zo stavebnej stránky je to najlepšie opravená národná kultúrna pamiatka na Slovensku!“
V galérii si pozrite miniSlovensko z dielne Kamila Fischera>>
Jednoducho, raz šiel na dovolenku do Česka, tam, kam chodieva už roky, a v novinách sa dočítal, že hrad po tridsaťročnej rekonštrukcii otvárajú. Prešiel sa po ňom, preskočila iskra a v rokoch 2010 až 2013 ho z tých kamienkov postupne pozliepal. Popri zamestnaní, samozrejme. Vo svojom voľnom čase. „Kamienky naň som hľadal až v šiestich kameňolomoch, museli byť totožnej farby ako tie, z ktorých je hrad. Na druhej strane, napokon som za tristo kilogramov zaplatil iba šestnásť centov.“
Ale aj tak to jeho Strečno váži 620 kilogramov. Veď potrebuje aj základy, hmotu, na ktorú kamienky nalepí... A takých stavieb má Kamil Fischer za sebou dvadsať. „Keď chceš niekomu prikazovať, musíš to sám vedieť,“ to je heslo, ktorého sa držal od začiatku, hoci sa na umeleckú školu nedostal a skončil na strednej stavebnej a geodetickej. Nestal sa stavbyvedúcim ako jeho brat, ktorý „opravoval Bratislavský hrad, keď ešte ani strechu nemal“. Skôr kreslil, lebo to sa naučil už od otca, architekta. Z vlastnej iniciatívy si diaľkovo urobil aj tesársku školu.
To však už mal za sebou hodne skúseností s papierovými skladačkami z niekdajšieho časopisu ABC a z neho sa tiež dozvedel, že vo Švajčiarsku majú park miniatúrnych budov, aký by raz chcel mať aj on. „Vtedy som ešte netušil, že ich je v Európe okolo stopäťdesiat, ale zastrájal som sa, že si taký urobím na povale rodičovského domu.“ Hral sa aj s vláčikmi. „Kúpil som polotovar v obchode a doma som to všetko zlepil. Trate aj domy.“ Prešlo však 28 rokov, kým sa pustil do prvého serióznejšieho projektu
Urýchľoval ročné obdobia
„Nakreslil som projekt nášho budúceho rodinného domu a manželka bola nadšená. Keď už bol nakreslený, zohnal som drevo, molitan a železo, a vyrobil som ho v mierke 1 : 100. Bolo to veľmi maličké, ak meral šestnásť metrov, model mal šestnásť centimetrov. Pochopil som, že musím ísť do väčšej mierky,“ rozpráva Kamil Fischer a dodá, že padlo aj ďalšie rozhodnutie - čo sa nestalo na povale rodičovského domu, bude na pôjde jeho rodinného domu. „Aj tak bolo všetko inak. Kým som dom dostaval, prišla Nežná revolúcia a ja som si povedal - bude to vonku!“
Ešte sme neprezradili, že Kamil Fischer je Košičan, teraz musíme, lebo ako prvá z jeho súčasných stavieb mu do oka padla Urbanova veža. „Mohol som si ju premeriavať, koľko som chcel, vracať sa k nej. Vybral som sa tiež k majiteľom veže, farskému úradu, veď je slušné spýtať sa vlastníka, či môžem napodobiť jeho stavbu, a oni ma navnadili aj na Kaplnku svätého Michala,“ rozpráva. „Urbanovu vežu som robil v mierke 1 : 50, ale stále to bolo príliš malé.“
Spomeňme, že Kamilovi Fischerovi chýba kúsok ukazováka, prišiel oň, keď sa učil za tesára. Zákon schválnosti, takto je práca s miniatúrami ešte zložitejšia. „Občas som mal pocit, že budem potrebovať mikroskop, tak som si znova spomenul na švajčiarsky park z časopisu a zvolil som mierku 1 : 25,“ povie a vy si zrazu uvedomíte, čo je aké veľké.
Keď tie objekty stoja vedľa seba v parku miniatúr, kežmarská zvonica vedľa Strečnianskeho hradu vyzerá ako trpaslík. A keď dokončí zmenšeninu Bratislavského hradu, bude trpaslíkom aj ten Strečniansky. Bude mať rozmery 14 x 16
metrov, ale to už predbiehame. „Schránka Urbanovej veže je z tvrdého polystyrénu, aby to bolo ľahké a aby sa tým dalo otáčať, keď to človek robí.“
Aj tak nakoniec váži 25 kilogramov a majster jej venoval 792 hodín práce. „Strechu som vyrobil z kože a takmer ma to stálo manželstvo. Chcel som zistiť, ako na ňu budú pôsobiť poveternostné vplyvy, a tak som urýchľoval ročné obdobia. Využíval som pritom mrazničku, vyberal z nej mäso a ono sa občas pokazilo. Po siedmich rokoch sa mi podarilo vytvoriť hmotu na strešnú krytinu, vlastný patent. Nevybledne, odolá aj krupobitiu a celé je to z prírodných materiálov,“ hovorí. A čo sa stalo s Urbanovou vežou, keď ju dokončil? „Nič, odložil som ju na povalu.“
Každý objekt má chybičku krásy
Drevený kostolík v Hervartove. Aj ten na desať rokov skončil na povale. V lete horúco, v zime chlad a k tomu tma. Keď sa dostal na svetlo, vraj ožil. Dub a buk, paličky na miešanie kávy na šindle - desaťtisíc kusov od veľkovýrobcu! Z jednej špachtle osem až deväť šindľov. Lepte to na polystyrén. A pohrajte sa aj s kluknavským Dreveným krytým mostom z roku 1832, cez ktorý podnes chodia autá.
„Ako mladík som bol zanietený cyklista a chodieval som na Spiš na preteky. Štart býval v Kežmarku pod zvonicou a tá mi zostala kdesi v hlave.“ Už asi tušíte - 510 hodín práce. „Najväčšia papračka bola s odkvapom z medeného plechu. Z pätnásťmilimetrového to nešlo vôbec, podarilo sa mi to, až keď kamarát z Moskvy priniesol polcentimetrový.“
Majster si na detaily potrpí. A to až tak, že každá jeho stavba má aj „chybičku krásy“. Vraj nech ľudia hľadajú. Spišskosobotskej zvonici chýba okienko v torze veže. Neprišli by ste na to, ani keby vás bili. Keď sme ju už spomenuli, 428 hodín práce.
Bojnice? Otrepané? „Dočítal som sa, že tamojší zámok je vraj tretí najkrajší na svete,“ vysvetlí a dodá, že tam bol dvakrát, lebo „človek vždy na niečo zabudne“. Tritisícpäťstošesťdesiat hodín. Hmotnosť 240 kilogramov. Levočská radnica? Nuž, tiež sme ju videli. „Vďaka mne sa však na ňu mohol pozrieť aj starý manželský nevidomý pár. Prirodzene, dovolil som im, aby si ju ohmatali a muž napokon skonštatoval - Mamka, my už môžeme pokojne umrieť, už vieme aj to, ako vyzerá naša radnica. Bolo to dojemné.“ Stálo to aj za tých 1 814 hodín práce.
Ale prečo Spiš, prečo Strečno, prečo Vlkolínec, prečo Čičmany? Lebo v Košiciach okrem Urbanovej veže a Kaplnky svätého Michala už nič nemajú? „Preto, lebo som svoj park v Liptovskom Jáne nazval Minislovensko. Nechcem propagovať Eiffelovku, ale naše stavby.“
Berieme Kamila Fischera za slovo a pri mape Slovenska, kde sú vyznačené miesta, odkiaľ jeho objekty pochádzajú, mu kladieme provokatívnu otázku: Na krajnom západe, krajnom východe a krajnom juhu nie je nič? Bodky na tej mape sa totiž sústreďujú prevažne v strede.
„Poznáte kostol v Muli? Pri jeho výstavbe prvýkrát použili betón, už ho mám v zozname.“ Keby ste nevedeli, Muľa je pod Lučencom celkom na maďarských hraniciach. Je v ňom aj gemerská vysoká pec Etelka, dôstojnícky pavilón z Komárna, synagóga v Malackách, kaštieľ v Humennom či Holubyho chata zo slovensko-českého pomedzia. Už len pár stoviek hodín a bude to.
Stojí to aj za facku!
„Tu najčastejšie rodičia kričia na svoje deti a bijú ich,“ konštatuje pri vláčikoch, ktoré sú súčasťou parku. „Nechcú odísť, vytrhávajú sa im z rúk, už som aj oľutoval, že som to urobil.“ Ale neurob to, keď si to videl v časopise ABC v roku 1973, kde písali o onom švajčiarskom parku miniatúr a ty na to stále myslíš! „Veď v parku nemôžu byť len statické veci,“ vysvetľuje a hovorí, že čoskoro pribudne autodráha na diaľkové ovládanie. Facka za ňu by deťom určite stála za to.
„Je to vymyslená trať, kúsok z Margecian do Červenej Skaly a kúsok z Brezna do Banskej Bystrice. Ale ani jednu som nemohol vyrobiť v mierke 1 : 25, lebo by mala dva kilometre a viedla by cez celý Liptovský Ján. Takto má ‚len‘ 380 metrov.“
Prečo na nej nie je Telgártska slučka, skutočná železničná rarita? „A kto by videl, že sa trať krúti v tuneli a ako by som to ja v tom tuneli čistil?“ Má to logiku, k tomu niet čo dodať, hádam len to, že by ho pri tom čistení za daždivých dní a v zime pokojne mohla zabiť elektrina. Skrat. „To sa nestane! Všetko je prerobené na digitálne príkazy. Žiadne skraty nebudú.“
Jednu pohromu však už park miniatúr zažil, potopu pred dvoma rokmi. „Voda strhla Bojnice, zničila ich, Strečno po nej zostalo nahnuté ako šikmá veža v Pise, stavba sa roztrhla a zmizol aj vstupný most.“ Takže, môžete opravovať. Nezabudnite na každoročnú údržbu miniobjektov. „Teraz si beriem na zimu domov drevený hervartovský kostolík, ten je na tom najhoršie, musím mu vymeniť strešnú krytinu.“ A popritom stavajte Bratislavský hrad. Aj vy máte pocit, že si Kamil Fischer zaslúži obdiv?
