Na prvých pretekoch v Brne, ktoré fotografoval, vedel len to, že Valentino Rossi má číslo 46. Keď sa dnes prejde po paddocku, zdraví sa s pretekármi, personálom z tímov aj ľuďmi z technického zázemia. Jeho vášeň k motošportu ho priviedla k priateľstvu s množstvom legendárnych svetových aj domácich pretekárov. Patrí medzi nich Peter Baláž, Vladimír Karban, Giacomo Agostini, Phill Read či Randy Mamola. Svet silných motorov ho chytil a už nepustil. Robert Sobčák je jediný Slovák s permanentnou akreditáciou freelance fotografa na sériu pretekov majstrovstiev sveta cestných motocyklov MotoGP.
Sprcha šampanským
Vždy ho zaujímalo všetko, čo malo kolesá, no blízko mal aj k fotografovaniu. Prvýkrát sa tieto dve lásky spojili pri dokumentovaní súťaže veteránov Beskyd Rallye. Keď sa kvôli práci presťahoval do Brna, požiadal o prvú akreditáciu na preteky na tamojšom okruhu. Mimochodom, dnes sa už na ňom majstrovstvá nejazdia. Pritom mal päťdesiatpäťročnú tradíciu a po holandskom Assene to bol druhý okruh na svete, ktorý hostil Veľkú cenu.
„Predtým som chcel fotiť formulu 1. No keď na prvom tréningu MotoGP v Brne odštartovali najsilnejšie motorky a Valentino Rossi vyletel oproti mne zo zákruty, zježili sa mi všetky chlpy. Bol som z toho hotový,“ spomína dnes Robert s úsmevom na svoje prvé preteky v roku 2014. „Bolo to neuveriteľné. Zamiloval som sa do fotenia vrcholového motošportu. V sobotu pokračovali tréningy, popoludní kvalifikácia, v nedeľu preteky. Prvýkrát som naživo a zblízka videl štart a cieľ, Rossi skončil tretí. Dostal som sa až pod pódium. V Brne nie je vyvýšené. Prišiel som neskôr ako ostatní fotografi, nestál som oproti pretekárom, ale bokom. Rossi zrazu zobral šampanské a kráčal smerom k fotografom, aby niekoho obdaril sprchou šumivého nápoja. V duchu som sa s dobrou fotkou rozlúčil, bol som predsa o kúsok vedľa. Nakoniec som zachytil perfektný moment: fľašu, Rossiho tvár i úsmev a prúd šampusu striekajúceho na fotografov.“
Robert okamžite vedel, že chce ísť na ďalšie preteky. A odvtedy si každé jedny užíva. Aj keď je fotenie náročné: tri dni na nohách, v extrémnych horúčavách aj v daždi, s ťažkou technikou v rukách. „No keď sa preteky v nedeľu večer skončia, najradšej by som hneď v pondelok šiel na ďalšie,“ tvrdí.
Každý okruh je iný
Na prvej Veľkej cene sa ešte nemal s kým v paddocku porozprávať. Postupne sa zoznamoval s ľuďmi a dnes môže považovať niektoré veľké mená motošportu za svojich priateľov. V sezóne 2018, po štyroch rokoch fotografovania s modrou a oranžovou akreditáciou, získal permanentnú akreditáciu. Oprávňuje ho vstúpiť takmer do všetkých priestorov okruhu vrátane tých, kde jazdci po pretekoch oslavujú so svojím tímom. Môže tak zachytiť tie najzaujímavejšie momenty Veľkej ceny.
Vlani sa séria pretekov jazdila na dvadsiatich okruhoch po celom svete. Každý z nich je pre Roberta iný a má niečo do seba. „Niektoré sú rovinaté, iné kopcovité. Z určitých úsekov austrálskeho Phillip Island vidíš oceán. Mugello v Toskánsku je v takom nádhernom prostredí, že všade naokolo je dokonalý výhľad. Rakúsky Spielberg má presscentrum na najvyššom poschodí, je celé presklené a vidíš z neho Alpy ako na pohľadnici. Okruh v portugalskom Algarve prezývajú roller coaster, lebo pretekári tam naozaj idú ako po húsenicovej dráhe a na jednom mieste dokonca dokážu s motorkou skočiť,“ vysvetľuje. Pre fotografa je dôležité poznať tieto špecifiká a využiť ich. Okrem toho musí myslieť na to, z ktorej strany bude mať v ktorej časti dňa slnko, a na základe toho nájsť najvhodnejšie miesto na trati.
Každý okruh, aj ten, kde už predtým fotografoval, si Robert vo štvrtok pred pretekmi prejde pešo. Rozmýšľa nad zaujímavými pohľadmi a v mobile si robí vlastnú mapu. Študuje, ako bude svietiť slnko, a uvažuje, čo chce počas tréningov a pretekov nafotiť. „Prvoradý je pre mňa vždy záber motorky v pohybe. Keď ho mám, začnem sa sústrediť na ďalšie zaujímavé momenty, detaily a dianie v zákulisí. Na štartovom rošte stoja jazdci dvadsať minút pred začatím pretekov. Dajú sa tam odfotiť dobré detaily sústredenia, každý tieto minúty prežíva inak. Svoj pohyb po okruhu musíš prispôsobiť tomu, aké fotky chceš, a sústrediť sa na ne. Napríklad niekedy nechcem vyfotiť príjazd do cieľa, ale ako po dojazde pretekár oslavuje na trati a zdraví sa s fanúšikmi. Inokedy sa sústredím na okamih, keď traťový máva šachovnicovou vlajkou a víťaz prejde cieľom. No musím na to myslieť a dostať sa na tie miesta skôr. Napríklad v talianskom Mugelle majú tradíciu, že po pretekoch diváci vybehnú na trať. Preto osem kôl pred koncom uzavrú podchody pod traťou a brány do paddocku. Ak chceš fotiť pódium, musíš to tam stihnúť pred uzamknutím brán,“ vysvetľuje Robert.
Rossiho rituál
Fotografi sa okolo trate pohybujú po takzvanej obslužnej ceste. Pešo - počas troch dní urobí Robert aj päťdesiat kilometrov -, no premávajú tam aj shuttle busy. Na niektorých okruhoch sú dokonale zorganizované, na iných jazdí jeden a fotograf takmer nemá šancu využiť ho, keď potrebuje. Novinári si môžu priviezť svoj skúter a ušetriť čas i kilometre v nohách. Je to oveľa rýchlejšie a pohodlnejšie.
So sebou Robert nosí dva fotoaparáty, monopod, objektív s ohniskovou vzdialenosťou päťsto a niekoľko širších objektívov, aby získal variabilné zábery. Ďalej štuple do uší. Bez nich sa na okruhu nedá fungovať, motorky sú extrémne hlučné. Potom laptop, čistiace pomôcky na optiku, pláštenku pre seba aj na fotoaparát, ak by sa spustil dážď. „Vždy mám pri sebe náhradné kontaktné šošovky a lieky proti bolesti. Musím tam tri dni fungovať na sto percent, nemôže ma nič prekvapiť. Takisto slnečné okuliare a obľúbenú šiltovku. Raz som ju zabudol a nedarilo sa mi. Potrpím si na kvalitné ponožky a kvalitné bežecké topánky, lebo to posledné, čo chceš, je otlak.“ Okrem toho si nosí talizman pre šťastie.
Tmavý asfalt a na ňom pretekári na motorkách, farební ako kanáriky, oblepení reklamami. Čo nové a originálne tam môže fotograf nafotiť? „Každý má témy, ktoré sa mu daria lepšie, a témy, ktoré mu idú horšie,“ myslí si Robert. „Mne sa v Barcelone počas testov podarilo napríklad úplne perfektne zachytiť rituál Valentina Rossiho. Predtým, ako si sadne na motorku, si čupne k pravej stúpačke a dotkne sa jej. V jednom interview Valentino spomenul, že sa pritom aj krátko pomodlí. Každý z nich má takéto rituály.“
Jazda s veľkým J
Vďaka dobrým kontaktom sa Robertovi podarilo fotiť priamo v pitboxe Suzuki. „Jazdec sedel na stoličke a mechanik s ním preberal posledné nastavenia motocykla či stratégiu do sobotnej kvalifikácie. Mohol som byť celkom blízko. Vedel som, že v žiadnom prípade nesmiem fotiť motorku. V garáži má odokryté časti a mohol by som prezradiť tajomstvo konštruktérov.“
Fotograf si najprv musí získať dôveru, aby ho pustili do zákulisia. „Mal som možnosť vidieť ďalšiu časť celého toho sveta. Všeobecne s permanentnou akreditáciou môžeš byť k pretekárom veľmi blízko. No nesmieš im prekážať. Musíš mať vysunuté sociálne tykadlá. Ja mám rešpekt a nepoužívam silné lakte. Niečo také nechcem. Nepotrebujem, aby si ma pamätali ako človeka, ktorý sa niekam pchá, zavadzia a stojí v ceste. Najlepšie je, ak som ako fotograf neviditeľný.“
Medzi fotografmi motošportu má Robert svoje vzory ako Mirco Lazzari, Satoshi Endo či Ronny Lekl. Smeje sa, že niekedy má chuť predať foťák, keď si pozrie ich fotogalérie. „Vážim si kamarátstvo s nimi, rešpektujem ich, ale nesnažím sa ich kopírovať. Postaviť sa na okruhu o rok na to isté miesto, na ktorom oni spravili skvelú fotografiu, nemá zmysel. Také niečo by ma nebavilo. Inšpiruje ma, keď spolu preberáme technické parametre fotky a zvažujeme rôzne stratégie fotenia.“
Robert si radšej vymýšľa vlastné unikátne projekty. Napríklad sériu rozhovorov s pilotom safety car, auta, ktoré aj s lekárom ide na majákoch počas prvého kola za jazdcami. Vždy ho šoféruje bývalý pretekár. Momentálne je to Alfredo Saldon a Mikel Lafuente. „Väčšinou ide o veľmi zaujímavé vozidlá prestížnej značky. Robím rozhovor s pilotom a auto fotím na trati v predvečer pretekov. Do safety car sa málokedy dostane nejaký civil. Viezť sa v ňom, navyše na okruhu, kde sa na druhý deň pôjdu preteky, je úžasné. Teší ma robiť také fotky. S Alfredom sme už kamaráti. Vždy sa pýta, kam ešte chcem ísť a čo potrebujem. Niekedy mi chce ukázať, čo všetko to auto dokáže. Vtedy je to naozaj jazda s veľkým J.“
S osobným venovaním
Ďalší bývalý pretekár Randy Mamola vozieval VIP hostí na dvojmiestnom Ducati. Každého oblečie do kombinézy a urobí s ním kolo štýlom, že štartuje na zadnom kolese, jazdí extrémne rýchlo a pri brzdení to postaví na predné koleso. „Robil som s ním rozhovor, ponúkol mi, či si to chcem vyskúšať. Pred motorkami som mal vždy rešpekt. Tiekol mi pot po chrbte už len pri pomyslení na takú jazdu,“ spomína Robert. „Vtedy sme to nejako zahovorili. No o tri dni neskôr nás fotografov nechcel shuttle bus zobrať do prvej zákruty, vraj by to už nestihol do uzatvorenia obslužnej trate počas štartu. Povedal som si, že skúsim nafotiť štartujúce motorky odzadu. Zrazu sa tam ukázal Randy Mamola na skútri. Keďže sme sa už poznali, zakričal som naňho, či ma nezoberie na tú zákrutu. Neviem, či som mal väčší zážitok z následného fotenia alebo z tej jazdy. Ak by sme vtedy spadli, neľutoval by som ani odreniny.“
Roberta baví budovať si takéto vzťahy a mať pretekárov, s ktorými si vždy podá ruku a zaželá im „good luck“, aj keď fandí všetkým. Už vie, kto čím prešiel a čo má za sebou. Na svoje fotografie začal zbierať podpisy a osobné venovania. „Tak je fotka kompletná, cítim z nej celý príbeh,“ hovorí a opisuje charitatívnu aukciu svojich fotografií, na ktorej vyzbieral vyše tristotisíc českých korún pre detský domov. Fotenie tým preňho nadobudlo ďalší zmysel.
FOTO V GALÉRII
Veľmi si váži, že sa mu podarilo byť súčasťou sveta motošportu. „Každý, kto sa pohybuje na trati a v zákulisí, je obrovský profík vo svojom odbore. Okruh v Mugelle má najdlhšiu cieľovú rovinku na svete, tisícsto metrov. Motorky tam môžu dosiahnuť obrovskú rýchlosť. Rekord je 363,6 kilometra za hodinu. Jorge Martin na Ducati. Keď ide okolo teba, musíš mať štuple v ušiach a vidíš iba farebnú šmuhu. Je to silný zážitok. A pol hodiny nato sa Jorge pokojne prechádza po paddocku ako ty ráno do obchodu po rožky.“
