Jana Čavojská

Na prvých pretekoch v Brne, ktoré fotografoval, vedel len to, že Valentino Rossi má číslo 46. Keď sa dnes prejde po paddocku, zdraví sa s pretekármi, personálom z tímov aj ľuďmi z technického zázemia. Jeho vášeň k motošportu ho priviedla k priateľstvu s množstvom legendárnych svetových aj domácich pretekárov. Patrí medzi nich Peter Baláž, Vladimír Karban, Giacomo Agostini, Phill Read či Randy Mamola. Svet silných motorov ho chytil a už nepustil. Robert Sobčák je jediný Slovák s permanentnou akreditáciou freelance fotografa na sériu pretekov majstrovstiev sveta cestných motocyklov MotoGP.

Vždy ho zaujímalo všetko, čo malo kolesá, no blízko mal aj k&nbsp;fotografovaniu. Prvýkrát sa tieto dve lásky spojili pri dokumentovaní súťaže veteránov Beskyd Rallye. Keď sa kvôli práci presťahoval do&nbsp;Brna, požiadal o&nbsp;prvú akreditáciu na&nbsp;preteky na&nbsp;tamojšom okruhu. Mimochodom, dnes sa už na&nbsp;ňom majstrovstvá nejazdia. Pritom mal päťdesiatpäťročnú tradíciu a&nbsp;po&nbsp;holandskom Assene to bol druhý okruh na&nbsp;svete, ktorý hostil Veľkú cenu.

„Predtým som chcel fotiť formulu 1. No keď na&nbsp;prvom tréningu MotoGP v&nbsp;Brne odštartovali najsilnejšie motorky a&nbsp;Valentino Rossi vyletel oproti mne zo zákruty, zježili sa mi všetky chlpy. Bol som z&nbsp;toho hotový,“ spomína dnes Robert s&nbsp;úsmevom na&nbsp;svoje prvé preteky v&nbsp;roku 2014. „Bolo to neuveriteľné. Zamiloval som sa do&nbsp;fotenia vrcholového motošportu. V&nbsp;sobotu pokračovali tréningy, popoludní kvalifikácia, v&nbsp;nedeľu preteky. Prvýkrát som naživo a&nbsp;zblízka videl štart a&nbsp;cieľ, Rossi skončil tretí. Dostal som sa až pod pódium. V&nbsp;Brne nie je vyvýšené. Prišiel som neskôr ako ostatní fotografi, nestál som oproti pretekárom, ale bokom. Rossi zrazu zobral šampanské a&nbsp;kráčal smerom k&nbsp;fotografom, aby niekoho obdaril sprchou šumivého nápoja. V&nbsp;duchu som sa s&nbsp;dobrou fotkou rozlúčil, bol som predsa o&nbsp;kúsok vedľa. Nakoniec som zachytil perfektný moment: fľašu, Rossiho tvár i&nbsp;úsmev a&nbsp;prúd šampusu striekajúceho na&nbsp;fotografov.“

Robert okamžite vedel, že chce ísť na&nbsp;ďalšie preteky. A&nbsp;odvtedy si každé jedny užíva. Aj keď je fotenie náročné: tri dni na&nbsp;nohách, v&nbsp;extrémnych horúčavách aj v&nbsp;daždi, s&nbsp;ťažkou technikou v&nbsp;rukách. „No keď sa preteky v&nbsp;nedeľu večer skončia, najradšej by som hneď v&nbsp;pondelok šiel na&nbsp;ďalšie,“ tvrdí.

Na&nbsp;prvej Veľkej cene sa ešte nemal s&nbsp;kým v&nbsp;paddocku porozprávať. Postupne sa zoznamoval s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;dnes môže považovať niektoré veľké mená motošportu za&nbsp;svojich priateľov. V&nbsp;sezóne 2018, po&nbsp;štyroch rokoch fotografovania s&nbsp;modrou a&nbsp;oranžovou akreditáciou, získal permanentnú akreditáciu. Oprávňuje ho vstúpiť takmer do&nbsp;všetkých priestorov okruhu vrátane tých, kde jazdci po&nbsp;pretekoch oslavujú so svojím tímom. Môže tak zachytiť tie najzaujímavejšie momenty Veľkej ceny.

Vlani sa séria pretekov jazdila na&nbsp;dvadsiatich okruhoch po&nbsp;celom svete. Každý z&nbsp;nich je pre Roberta iný a&nbsp;má niečo do&nbsp;seba. „Niektoré sú rovinaté, iné kopcovité. Z&nbsp;určitých úsekov austrálskeho Phillip Island vidíš oceán. Mugello v&nbsp;Toskánsku je v&nbsp;takom nádhernom prostredí, že všade naokolo je dokonalý výhľad. Rakúsky Spielberg má presscentrum na&nbsp;najvyššom poschodí, je celé presklené a&nbsp;vidíš z&nbsp;neho Alpy ako na&nbsp;pohľadnici. Okruh v&nbsp;portugalskom Algarve prezývajú roller coaster, lebo pretekári tam naozaj idú ako po&nbsp;húsenicovej dráhe a&nbsp;na&nbsp;jednom mieste dokonca dokážu s&nbsp;motorkou skočiť,“ vysvetľuje. Pre fotografa je dôležité poznať tieto špecifiká a&nbsp;využiť ich. Okrem toho musí myslieť na&nbsp;to, z&nbsp;ktorej strany bude mať v&nbsp;ktorej časti dňa slnko, a&nbsp;na&nbsp;základe toho nájsť najvhodnejšie miesto na&nbsp;trati.

Každý okruh, aj ten, kde už predtým fotografoval, si Robert vo štvrtok pred pretekmi prejde pešo. Rozmýšľa nad zaujímavými pohľadmi a&nbsp;v&nbsp;mobile si robí vlastnú mapu. Študuje, ako bude svietiť slnko, a&nbsp;uvažuje, čo chce počas tréningov a&nbsp;pretekov nafotiť. „Prvoradý je pre mňa vždy záber motorky v&nbsp;pohybe. Keď ho mám, začnem sa sústrediť na&nbsp;ďalšie zaujímavé momenty, detaily a&nbsp;dianie v&nbsp;zákulisí. Na&nbsp;štartovom rošte stoja jazdci dvadsať minút pred začatím pretekov. Dajú sa tam odfotiť dobré detaily sústredenia, každý tieto minúty prežíva inak. Svoj pohyb po&nbsp;okruhu musíš prispôsobiť tomu, aké fotky chceš, a&nbsp;sústrediť sa na&nbsp;ne. Napríklad niekedy nechcem vyfotiť príjazd do&nbsp;cieľa, ale ako po&nbsp;dojazde pretekár oslavuje na&nbsp;trati a&nbsp;zdraví sa s&nbsp;fanúšikmi. Inokedy sa sústredím na&nbsp;okamih, keď traťový máva šachovnicovou vlajkou a&nbsp;víťaz prejde cieľom. No musím na&nbsp;to myslieť a&nbsp;dostať sa na&nbsp;tie miesta skôr. Napríklad v&nbsp;talianskom Mugelle majú tradíciu, že po&nbsp;pretekoch diváci vybehnú na&nbsp;trať. Preto osem kôl pred koncom uzavrú podchody pod traťou a&nbsp;brány do&nbsp;paddocku. Ak chceš fotiť pódium, musíš to tam stihnúť pred uzamknutím brán,“ vysvetľuje Robert.

Fotografi sa okolo trate pohybujú po&nbsp;takzvanej obslužnej ceste. Pešo - počas troch dní urobí Robert aj päťdesiat kilometrov&nbsp;-, no premávajú tam aj shut­tle busy. Na&nbsp;niektorých okruhoch sú dokonale zorganizované, na&nbsp;iných jazdí jeden a&nbsp;fotograf takmer nemá šancu využiť ho, keď potrebuje. Novinári si môžu priviezť svoj skúter a&nbsp;ušetriť čas i&nbsp;kilometre v&nbsp;nohách. Je to oveľa rýchlejšie a&nbsp;pohodlnejšie.

So sebou Robert nosí dva fotoaparáty, monopod, objektív s&nbsp;ohniskovou vzdialenosťou päťsto a&nbsp;niekoľko širších objektívov, aby získal variabilné zábery. Ďalej štuple do&nbsp;uší. Bez nich sa na&nbsp;okruhu nedá fungovať, motorky sú extrémne hlučné. Potom laptop, čistiace pomôcky na&nbsp;optiku, pláštenku pre seba aj na&nbsp;fotoaparát, ak by sa spustil dážď. „Vždy mám pri sebe náhradné kontaktné šošovky a&nbsp;lieky proti bolesti. Musím tam tri dni fungovať na&nbsp;sto percent, nemôže ma nič prekvapiť. Takisto slnečné okuliare a&nbsp;obľúbenú šiltovku. Raz som ju zabudol a&nbsp;nedarilo sa mi. Potrpím si na&nbsp;kvalitné ponožky a&nbsp;kvalitné bežecké topánky, lebo to posledné, čo chceš, je otlak.“ Okrem toho si nosí talizman pre šťastie.

Tmavý asfalt a&nbsp;na&nbsp;ňom pretekári na&nbsp;motorkách, farební ako kanáriky, oblepení reklamami. Čo nové a&nbsp;originálne tam môže fotograf nafotiť? „Každý má témy, ktoré sa mu daria lepšie, a&nbsp;témy, ktoré mu idú horšie,“ myslí si Robert. „Mne sa v&nbsp;Barcelone počas testov podarilo napríklad úplne perfektne zachytiť rituál Valentina Rossiho. Predtým, ako si sadne na&nbsp;motorku, si čupne k&nbsp;pravej stúpačke a&nbsp;dotkne sa jej. V&nbsp;jednom interview Valentino spomenul, že sa pritom aj krátko pomodlí. Každý z&nbsp;nich má takéto rituály.“

Vďaka dobrým kontaktom sa Robertovi podarilo fotiť priamo v&nbsp;pitboxe Suzuki. „Jazdec sedel na&nbsp;stoličke a&nbsp;mechanik s&nbsp;ním preberal posledné nastavenia motocykla či stratégiu do&nbsp;sobotnej kvalifikácie. Mohol som byť celkom blízko. Vedel som, že v&nbsp;žiadnom prípade nesmiem fotiť motorku. V&nbsp;garáži má odokryté časti a&nbsp;mohol by som prezradiť tajomstvo konštruktérov.“

Fotograf si najprv musí získať dôveru, aby ho pustili do&nbsp;zákulisia. „Mal som možnosť vidieť ďalšiu časť celého toho sveta. Všeobecne s&nbsp;permanentnou akreditáciou môžeš byť k&nbsp;pretekárom veľmi blízko. No nesmieš im prekážať. Musíš mať vysunuté sociálne tykadlá. Ja mám re­špekt a&nbsp;nepoužívam silné lakte. Niečo také nechcem. Nepotrebujem, aby si ma pamätali ako človeka, ktorý sa niekam pchá, zavadzia a&nbsp;stojí v&nbsp;ceste. Najlepšie je, ak som ako fotograf neviditeľný.“

Medzi fotografmi motošportu má Robert svoje vzory ako Mir­co Lazzari, Satoshi Endo či Ronny Lekl. Smeje sa, že niekedy má chuť predať foťák, keď si pozrie ich fotogalérie. „Vážim si kamarátstvo s&nbsp;nimi, rešpektujem ich, ale nesnažím sa ich kopírovať. Postaviť sa na&nbsp;okruhu o&nbsp;rok na&nbsp;to isté miesto, na&nbsp;ktorom oni spravili skvelú fotografiu, nemá zmysel. Také niečo by ma nebavilo. Inšpiruje ma, keď spolu preberáme technické parametre fotky a&nbsp;zvažujeme rôzne stratégie fotenia.“

Robert si radšej vymýšľa vlastné unikátne projekty. Napríklad sériu rozhovorov s&nbsp;pilotom safety car, auta, ktoré aj s&nbsp;lekárom ide na&nbsp;majákoch počas prvého kola za&nbsp;jazdcami. Vždy ho šoféruje bývalý pretekár. Momentálne je to Alfredo Saldon a&nbsp;Mikel Lafuente. „Väčšinou ide o&nbsp;veľmi zaujímavé vozidlá prestížnej značky. Robím rozhovor s&nbsp;pilotom a&nbsp;auto fotím na&nbsp;trati v&nbsp;predvečer pretekov. Do&nbsp;safety car sa málokedy dostane nejaký civil. Viezť sa v&nbsp;ňom, navyše na&nbsp;okruhu, kde sa na&nbsp;druhý deň pôjdu preteky, je úžasné. Teší ma robiť také fotky. S&nbsp;Alfredom sme už kamaráti. Vždy sa pýta, kam ešte chcem ísť a&nbsp;čo potrebujem. Niekedy mi chce ukázať, čo všetko to auto dokáže. Vtedy je to naozaj jazda s&nbsp;veľkým J.“

Ďalší bývalý pretekár Randy Mamola vozieval VIP hostí na&nbsp;dvojmiestnom Ducati. Každého oblečie do&nbsp;kombinézy a&nbsp;urobí s&nbsp;ním kolo štýlom, že štartuje na&nbsp;zadnom kolese, jazdí extrémne rýchlo a&nbsp;pri brzdení to postaví na&nbsp;predné koleso. „Robil som s&nbsp;ním rozhovor, ponúkol mi, či si to chcem vyskúšať. Pred motorkami som mal vždy rešpekt. Tiekol mi pot po&nbsp;chrbte už len pri pomyslení na&nbsp;takú jazdu,“ spomína Robert. „Vtedy sme to nejako zahovorili. No o&nbsp;tri dni neskôr nás fotografov nechcel shut­tle bus zobrať do&nbsp;prvej zákruty, vraj by to už nestihol do&nbsp;uzatvorenia obslužnej trate počas štartu. Povedal som si, že skúsim nafotiť štartujúce motorky odzadu. Zrazu sa tam ukázal Randy Mamola na&nbsp;skútri. Keďže sme sa už poznali, zakričal som naňho, či ma nezoberie na&nbsp;tú zákrutu. Neviem, či som mal väčší zážitok z&nbsp;následného fotenia alebo z&nbsp;tej jazdy. Ak by sme vtedy spadli, neľutoval by som ani odreniny.“

Roberta baví budovať si takéto vzťahy a&nbsp;mať pretekárov, s&nbsp;ktorými si vždy podá ruku a&nbsp;zaželá im „good luck“, aj keď fandí všetkým. Už vie, kto čím prešiel a&nbsp;čo má za&nbsp;sebou. Na&nbsp;svoje fotografie začal zbierať podpisy a&nbsp;osobné venovania. „Tak je fotka kompletná, cítim z&nbsp;nej celý príbeh,“ hovorí a&nbsp;opisuje charitatívnu aukciu svojich fotografií, na&nbsp;ktorej vyzbieral vyše tristotisíc českých korún pre detský domov. Fotenie tým preňho nadobudlo ďalší zmysel.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/fotograf-rychlych-kolies-valentino-rossi-vyletel-oproti-mne-zjezili-mi-vsetky-chlpy" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Veľmi si váži, že sa mu podarilo byť súčasťou sveta motošportu. „Každý, kto sa pohybuje na&nbsp;trati a&nbsp;v&nbsp;zákulisí, je obrovský profík vo svojom odbore. Okruh v&nbsp;Mugelle má najdlhšiu cieľovú rovinku na&nbsp;svete, tisícsto metrov. Motorky tam môžu dosiahnuť obrovskú rýchlosť. Rekord je 363,6 kilometra za&nbsp;hodinu. Jorge Martin na&nbsp;Ducati. Keď ide okolo teba, musíš mať štuple v&nbsp;ušiach a&nbsp;vidíš iba farebnú šmuhu. Je to silný zážitok. A&nbsp;pol hodiny nato sa Jorge pokojne prechádza po&nbsp;paddocku ako ty ráno do&nbsp;obchodu po&nbsp;rožky.“