Tip na článok
Zmenáreň: Nekonala sa. Predseda Frešo zostal a s ním aj trojpercentné preferencie.

Za Frešom už nestoja ani verní. Čo sa mohol naučiť od Čarnogurského?

Kedysi jedna z najsilnejších strán sa rúti do zabudnutia. Časť delegátov SDKÚ sa cez víkend pokúsila odvolať predsedu.

Galéria k článku (5 fotografií )
Kultúra: Napriek dôstojnému začiatku so slovenskou hymnou sa neskôr v sále delegáti hádali ako psi.
Urna: Transparentná voľba podržala Freša v kresle. Rozhodli tí, čo neprišli.
Kulturák v Senici: V socialistickej a chladnej budove zasadala kedysi silná SDKÚ.

Vnútorné spory strany, ktorej preferencie klesajú už k trom percentám, prerástli do zákopovej vojny. Mnohým funkcionárom sa šéfovanie Pavla Freša nepáči až tak, že zvolali mimoriadny kongres, aby ho odvolali. Na ten však prišli len dve tretiny všetkých delegátov, a tak im to nevyšlo.

Priamo na snem pritom prišiel kandidovať na Frešov post aj jeho podpredseda Martin Fedor. Vabank mu však nevyšiel, a tak sa radšej vzdal aj pôvodnej funkcie.

Za Frešom už nestoja ani jeho kedysi verní. Europoslanec Eduard Kukan prirovnal pomery v Slovenskej demokratickej a kresťanskej únii (SDKÚ) k Slovenskej národnej strane.

Koniec?

„Padli sme na úroveň Slotu a Malíkovej, keď si na sneme Slovenskej národnej strany vypínali svetlá. Musíme sa dohodnúť, aby ten cirkus konečne prestal,“ prekvapil inak diplomatický Kukan, jeden z posledných predstaviteľov, ktorý zažil slávne časy strany.

Narážal na minulotýždňovú výmenu zámkov v straníckom sídle, keď tam chcel urobiť tlačovú konferenciu pokladník Ondrej Matej. Plánoval totiž kandidovať na predsedu. Ešte pred hlasovaním sa však vzdal funkcie a z kongresu odišiel. Podľa Kukana takto strana asi onedlho skončí.

Ako pštrosy

Kongres zvolali Frešovi odporcovia do kultúrneho centra v Senici, socializmom zaváňajúcej chladnej budovy na Záhorí. A tak pôsobili aj delegáti. Už to neboli príchody v nablýskaných limuzínach ako za čias Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Sálu, kde delegátov usádzali, sa nepodarilo ani zaplniť. Z 332 pozvaných ich totiž prišlo len 223.

Viac ako stovka delegátov strany, ktorá kedysi doviedla Slovensko do NATO a Európskej únie, sa jednoducho na kongres ani neunúvala, a tak nepriamo podporila Freša vo funkcii. Je možné, že sa chcela vyhnúť hádkam, ktorých na kongrese bolo požehnane.

Trápnosti

Strana sa snažila udržať aké-také zdanie dôstojnosti, a preto boli diskusie o smerovaní a predsedovi neverejné. Médiá nechali čakať pred sálou, z ktorej sa ozývali výkriky. Počas prestávok delegáti so šunkovými chlebíčkami v rukách v skupinkách diskutovali o svojich favoritoch. A niekedy na seba aj škaredo zazerali.

Meditoval sám

Práve delegáti, ktorí na snem neprišli, rozhodli o predsedovi. Až 162 z 223 prítomných (73 percent) totiž chcelo Freša odvolať, no stranícky súd rozhodol, že na to treba tri pätiny všetkých delegátov, teda 199 hlasov. Frešo teda nemá podporu väčšiny vo vlastnej strane, napriek tomu zostáva jej predsedom.

„Vyberalo sa medzi funkcionárskou a volebnou koncepciou. A oni nedokázali presvedčiť dostatok delegátov. Iný je pohľad voličov a iný funkcionárov. SDKÚ trpí na to, že rozhodujú funkcionári, ktorí nechodia ani do volieb,“ mračil sa po skončení Frešo, ktorý sa však necítil ako víťaz. Ani tak nevyzeral. Každú prestávku odchádzal zamračený na poschodie nad rokovacou sálou, kde trávil čas sám so sebou.

Ešte pred rozhodnutím rozhlasoval, že bude bojovať. „Bol som v mnohých voľbách. Pamätáte sa, ako ma v roku 2010 zhodili funkcionári z kandidátky. Nie voliči. Vtedy som to rešpektoval. Tých návrhov, aby som odstúpil a zobral si inú funkciu, som dostal veľa. Ale povedal som nie,“ vysvetľoval.

V spomínanom roku sa konali primárky, ktoré vraj boli sfalšované. Podľa niektorých svojich kolegov na seba vtedy Frešo prebral politickú zodpovednosť.

Nespokojní

Otrasený šéf v SDKÚ stále vidí potenciál a tvrdí, že eurovoľby boli úspešné. Odporcovia mu však vyčítajú klesajúce percentá. V poslednom prieskume agentúry Polis sa vyšplhali ledva na 3,8 percenta. „Vytýkať si jedno-dve percentá nepovažujem za správne. Nechcite odo mňa komentovať každý prieskum,“ reagoval Frešo.

Iných to však nenadchýna. „Nedošlo k predloženiu zámerov ani vízie do budúcnosti. Čudujem sa mu, lebo je pod enormným tlakom ľudí, ktorí mu vyslovili nedôveru. Nádejou pre stranu môže byť len jeho dobrovoľné odstúpenie. Ako keby si neuvedomoval dôsledky toho neochvejného postoja, ktorý zastáva,“ konštatoval sklamane Martin Fedor, keď vyšiel po voľbe zo sály.

Aj podľa poslanca Jozefa Mikuša kongres dokázal, že Frešo nemá dôveru medzi členmi. „Neviem, či sa strana rozpadne. Ja som postoj vyjadril pred pár mesiacmi, keď som sa vzdal funkcie, lebo som nechcel niesť zodpovednosť za to, čo sa deje teraz,“ tvrdil.

Nezvládli to

„Situácia, v ktorej sa nachádzame, je spoločným dielom predsedu, ale aj podpredsedov. Ja som upozorňoval, že to takto dopadne,“ hovoril nám Ľudovít Kaník. Pravica vraj šancu má, no doteraz sa drobila. „Naposledy sa spájala, keď sa Demokratická strana (DS) zlúčila s SDKÚ. Často zaznieva, že som za zlúčenie dostal post ministra. No v tom čase som už niekoľko mesiacov ministrom nebol,“ vysvetľoval Kaník.

Pravda však je, že vedenie DS vrátane Kaníka tesne pred voľbami v roku 2002 stiahlo svoju kandidátku a odporúčalo voliť SDKÚ a následne sa Kaník stal ministrom práce. Podľa Kaníka sa ešte stále môžu v strane vynoriť nové tváre. Ak by sa to stalo, môže to SDKÚ-DS vzkriesiť. To si myslí aj politológ Ján Baránek.

Nevychovávali osobnosti

Sčasti je to zrejme aj chyba bývalých žiarivých hviezd strany Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Tí nedovolili nikomu zatieniť ich samotných. Ani Iveta Radičová to svojho času ako najpopulárnejšia predstaviteľka modrých a premiérka nemala ľahké. Mikloš aj Dzurinda jej dávali pocítiť, kto je tu vlastne pánom, až to nevydržala.

„Nemysleli na obdobie bez nich. Budovali stranu iba na základe vlastnej prítomnosti. Na Slovensku chýbajú také politické farmy, aké má napríklad NHL. Niekde tých mladých politikov treba vychovať,“ vysvetľuje Baránek. Podľa neho, ak v najbližšom čase nepríde k výmene predsedu, nastane koniec SDKÚ.

„Keďže nemá podpredsedov, mal by byť zvolaný mimoriadny kongres. Frešo nedokázal odstúpiť, nedokázal urobiť to, čo Ján Čarnogurský, keď sa KDH dostalo do podobnej situácie. SDKÚ má ešte viac ako rok na to, aby niečo urobilo, otázne je, za koho ho môže vymeniť,“ dodáva Baránek.

História SDKÚ

Strana vznikla v roku 2000. Vytvorili ju ľudia okolo Mikuláša Dzurindu, keď sa objavili problémy s členstvom v Slovenskej demokratickej koalícii (SDK), ktorá sa tiež predtým pretransformovala z koalície viacerých strán na samostatnú stranu.

V roku 2002 síce voľby vyhralo Mečiarovo HZDS, no vládu zostavovalo SDKÚ spolu s KDH a Alianciou nového občana. O dva roky neskôr sa Slovensko stalo súčasťou Európskej únie aj Severoatlantickej aliancie (NATO). V roku 2006 sa SDKÚ zlúčilo s Demokratickou stranou. Už však nevyhralo voľby a do roku 2010 vládla koalícia Smeru, SNS a HZDS.

Zabodovalo až v ďalších voľbách s líderkou Ivetou Radičovou, ktorá zasadla aj do kresla premiérky. Predseda strany Dzurinda sa stal ministrom zahraničia a druhý muž SDKÚ Ivan Mikloš zas ministrom financií.

V októbri 2011 však vláda padla pre vnútorné spory ohľadom eurovalu a v nasledujúcich voľbách utrpelo SDKÚ zdrvujúcu porážku. Získalo len 6,09 percenta hlasov, čo bolo iba 11 poslaneckých kresiel. Dzurinda sa vzdal postu predsedu a na jeho miesto nastúpil Pavol Frešo. O rok neskôr vystúpili z klubu traja poslanci a toto leto zo strany odišli zakladatelia Mikloš s Dzurindom.

VIDEO Plus 7 Dní