Gemerský unikát - Boh s troma tvárami: Viete, v ktorej obci ho nájdete?

Varilo sa to na Troch kráľov a šlo do toho vlastne všetko, čo zvýšilo od Vianoc, - prezrádza tajomstvo starého baníckeho jedla Eva Pavelková. Rákošské guľky. Alebo gemerské guľky, ako chcete. Je to totiž recept, ktorý poznajú nielen v Rákoši, ale aj v okolitých dedinách, čo sa občas prejaví na ich názve. Príklad? Rákošské guľky s dynamitom! Vonia to pekne, chutí to dobre. „Je to jednoduché jedlo, dá sa jesť teplé aj na studeno. Baníci sa ich najedli doma a čo zvýšilo, to brali so sebou na šichtu.“

Starostka Rákoša Lýdia Nemogová-Gallová sa dá vysvetľovať, ako ich pripraviť. „Časť zemiakov uvaríme, druhú časť na surovo narajbeme na strúhadle. Potrebujeme korenie, vajcia, cesnak, soľ. Tí chudobnejší do plnky dávali škvarky alebo kabanos, tí majetnejší údené mäso a niektorí dokonca pridávali mäso aj do cesta.“ Ak vám takýto recept nestačí, pozrite si video na našej internetovej stránke a budete ho mať z prvej ruky. Aj keď vy dnes určite patríte medzi tých, ktorí si ich môžu dovoliť aj so šunkou. Na Gemeri takých v minulosti veľa nebolo a nie je ich tam veľa ani dnes, keď celý tento kraj môžeme pokojne vyhlásiť za hladovú dolinu a ešte pánubohu za chrbtom. Možno práve preto sa v Rákoši a jeho okolí zachovalo to, čo inde už nenájdete.

Románsky Kostol Najsvätejšej Trojice s gotickými nástennými maľbami zo 14. storočia. Aj so zobrazením trojjediného Boha - jedna hlava, tri tváre. „To je naozaj unikát. Takéto zobrazovanie zakázal Tridentský koncil, lebo to pripomínalo pohanského boha Triglava,“ hovorí kunsthistorička Edita Kušnierová. „Kostol reštaurujú od roku 1992 a stále nie je hotový.“ Na fasáde ukazuje fresku svätého Krištofa. Aj keď z nej zostalo málo, bola obrovská. Taká, aby ju bolo vidno aj z cesty. Zmizol Krištof, na múre zostal akoby zázrakom iba detail jeho tváre, zmizla cesta, zarástla. Rozpadla sa aj fara vpravo od kostola. Ruina vedľa pamiatky, ktorá patrí ku klenotom Gotickej cesty. Preborené stropy, na spráchnivenom okennom ráme zdochnutá myš.

„Vlani mala dedina sedemsto rokov,“ hovorí starostka. „Žije v nej iba 420 obyvateľov, stovka z nich v Rákošskej Bani, čo je súčasť Rákoša. Ak odrátame chalupárov, ktorí tu majú trvalý pobyt, môžu nás tu žiť asi tri stovky. Chalupári sú najmä dôchodcovia, prídu na leto, na zimu odídu a takisto je ich čoraz menej. A predsa sa nám vekový priemer obyvateľov obce znižuje.“ Vysvetlenie je jednoduché. Do prázdnych domov v Rákoši sa sťahujú Rómovia už nielen z blízkeho okolia, ale aj z Lomnice, Brezna, Muráňa, Popradu... Veľké sťahovania dedina zažívala aj v minulosti, ľudia prichádzali a odchádzali. „Som päťdesiatnička, dobre sa pamätám na osemdesiate roky minulého storočia, keď sa ľudia húfne vracali do Rákoša. Najskôr odišli do miest, keď zistili, že bývanie tam bolo drahé, vrátili sa. Ale po roku 1989 už len odchádzajú a odchádzajú,“ tvrdí. Dnes tu už nenájdete základnú školu, ba dokonca ani krčmu. Tá posledná v Rákošskej Bani zanikla v roku 2014. Ak hľadáte hladovú dolinu, ste na správnej adrese.

Nuž a ak by ste radi navštívili strašidelný kraj, aj ten ste práve našli! Zem je len škrupinka, pod ktorou sa ukrývajú tisíce metrov štôlní a šácht. Kedysi sme sa tu boli s Ervínom Haplom zo Spoločnosti na ochranu netopierov na Slovensku pozerať, ako tieto cicavce večer vyletúvajú z dier. Keby nebola jama ohradená, v tej tme by sme si tiež mohli „zalietať“. V tomto kraji určite nie je jediná. V Rákoši sú veľmi staré bane na železo, meď i ortuť, vraj tu povrchovo ťažili i tavili železnú rudu už Kvádi sto rokov pred Kristom. Zažltnutá správa dáva vedieť aj to, že 10. mája 1783 dostala vdova po Mikulášovi Kubínyim banské polia a už vtedy sa spomína aj nejaká zavalená štôlňa. Prvá, po nej pribúdali ďalšie, jedna z nich ide až do vyše tristometrovej hĺbky. Ervín Hapl sa do nej na lane spúšťal dvakrát, v roku 2004 a potom o desať rokov neskôr. Spomínal, že tam videl prepadliská, že sa ničoho nedotýkal, držal sa vždy odbočiek vľavo, aby sa vedel vrátiť, a že tam našiel netopiere. Ako dobre, že zlaté časy mafie na Slovensku, zdá sa, pominuli, mohlo by tam byť aj kadečo iné. A že takýchto dier je v celom kraji „spústa“, to nám potvrdil Július Pavelko.

Koniec koncov, tunajšia železná ruda vraj bola kvalitnejšia ako tá z ruského Krivého Rogu, na prelome 19. a 20. storočia boli taviace pece v okolí vlastne všade, premávala tu úzkorozchodná železnička z Rákoš­skej Bane do Sirku a dokonca tu mali lanovky, tá zo Sirku do Hnúšte bola vtedy najdlhšia v celej Európe. „Bane položila prvá svetová vojna. Chlapi narukovali a podzemie zaplavila voda. V päťdesiatych rokoch ich chceli obnoviť, ale ani vtedy si neporadili s vodou, a tak ich čoskoro znova zavreli. Zato na začiatku sedemdesiatych rokov v Rákoši začali ťažiť rumelku, červenú ortuť,“ dodáva. Na čo ju presne využívali, nikto nevie. Asi v zbrojárskom priemysle. Zato všetci vedia, že väčšina chlapov, ktorí v bani pracovali, už nežije. A že potok, kam odtekali vody z bane, je dodnes mŕtvy. „Keď kvapkala táto voda na koľajnicu, za tri či štyri mesiace ju celkom prežrala.“ V kronike o tom nenájdete nič. Možno o tom písali v tej, ktorá sa definitívne stratila. „Máme tu železitú vodu a ľudia predsa trpia málokrvnosťou,“ hovorí starostka. „Darmo čistíme varné kanvice, stále sú hnedé. Aj vodovodné rúrky sa zapchávajú. A tak radšej pitnú vodu kupujeme.“

Mimochodom, nestratila sa len kronika, ale aj banícka cechová truhlica plná starých dokumentov, a to na celých dvadsať rokov. Keby sa znova nebola našla, nevedeli by sme, že bíreš Maco zaplatil v roku 1814 osem grošov. Zrejme bol baník, lebo spolok Poctivá banícka cächa v Rákoši bol čosi ako poisťovňa. Každý do nej na Popolcovú stredu prispel a keď bolo zle, vyplácali z nej peniaze tým, ktorí ich potrebovali. „Baníci si pomáhali. Ak jeden umrel, chlapi z troch domov mu kopali hrob. Fungovalo to vlastne až do roku 2009, keď stratila význam. Nuž a my sme čiastočne prevzali názov spolku, keď sme v roku 2015 zakladali občianske združenie,“ povie Július Pavelko. Načo združenie? „Aby sme zachovali tradície a zastavili úpadok tohto regiónu, ktorý si toto nezaslúži. Regiónu, ktorý si už tridsať rokov nikto nevšíma, žiadna vláda, ktorá by mohla podporiť tunajšiu zamestnanosť a rozvoj turizmu. Veď Gemer stále zostáva neobjavený.“

„Už sa tu nedialo naozaj nič,“ dopĺňa ho starostka. A tak aj ona privítala, keď občianske združenie obnovilo stretnutia na Popolcové stredy, keď sa v dedine zjavil Mikuláš na koni a rozdával ľuďom balíčky so sladkosťami, keď sa začali výstupy na vrch Železník... A keď v jej okolí vznikli dve turistické trasy. Zelená a žltá. Žltá má deväť kilometrov a vedie z Rákoša do Sirku. Natrafíte na nej na dieru s vyletúvajúcimi netopiermi. Zelená má 23 kilometrov a vedie až do obce Polom. Môžete na nej vidieť zlievarenskú pec v Rákošskej Bani, o ktorej vyhlásenie za pamiatku sa postarala v roku 1998 kunsthistorička Edita Kušnierová a napriek tomu z nej zostalo len torzo, vysokú pec v Červeňanoch, bývalé huty v Ploskom, kde je aj jazero skryté v lese. Ako inak, strašidelné. Skrýva magnezitovú baňu, ktorú zatopilo v roku 1963, najväčšia hĺbka je štrnásť metrov, ale koľko kilometrov štôlní ukrýva, nevie nikto. Ak by ste sa v ňom chceli okúpať, môžete aj naholo, tu vás naozaj nikto neuvidí! No a zelená trasa má aj jednu slepú cestičku. A pekne do kopca.

Počuli ste už o Rákošskom hrade? Stál tu skôr ako dedina, preto ho zrejme pomenovali podľa neďalekých Kamenian, hrad Kövy, z maďarčiny - kamenný. Dožadujeme sa informácie, či bol románsky alebo gotický, čo na základe jediného zachovaného oblúka ťažko rozoznať, ale Edita Kušnierová povie, že architektonický sloh v čase, keď ho stavali, nezaujímal nikoho. Musel mať len poriadne múry, aby zapadol do línie obranných hradov proti Tatárom. Július Pavelko spomenie legendu, ako sa sem hnal jazdec na opačne podkutom koni až z Muránskeho hradu, aby sa z pevnosti dostal tajnou chodbou do gotického kostola v obci. Človek sa neveriacky usmeje a povie si, že by radšej staval ten hrad ako onú podzemnú chodbu, ale vraj sa pred 35 rokmi pri kostole prepadol jeho kamarát, nevie kam, „ale malo to asi pol druha metra výšku a osemdesiat centimetrov šírku“. Hovorili sme - Gemer je naozaj neobjavený!

Kde sa vzala fontána uprostred ničoho v Rákošskej Bani? Že tu bol park, tanečný parket, že vo fontáne chladili pivo? „To sotva, vtedy ešte plechovice neexistovali, ale vínko pili určite,“ povie Miroslav Siman. Aj on je členom občianskeho združenia. Vysvetľuje, kde kedysi žili baníci, kde technici a kde banské panstvo, že tu mali kolkárne, samozrejme, dve, jednu obyčajnejšiu, nekrytú, pre baníkov a druhú, krytú, pre banícku elitu. „Mrzí ma, že sa to tu celé rozpadáva. Za posledných dvadsať rokov sme toho stratili veľa. Fontána ešte vydrží, park treba urobiť!“ tvrdí. Keď sa ho spýtate, či je banícka osada mŕtva, povie: „Áno, ale hádam sa s tým ešte dá niečo urobiť.“

Banícka osada Rákošská Baňa vyrástla na prelome 19. a 20. storočia a patrila k nej škola aj spoločenská budova. Tak aj vyzerá, krásna budova. Obchodný dom tých čias s čitárňou, vinárňou, obchodmi a dokonca čistiarňou! Práve v jednej časti tejto budovy bola posledná rákošská krčma, ktorá patrila Júliusovi Pavelkovi. Spočiatku sa jej darilo dobre, mala svojich stálych štamgastov, starších pánov, ktorí si dali pivo a zahrali si karty, ale kríza z roku 2008 nakoniec pochovala aj ju. „Rád by som v týchto priestoroch vybudoval banícke múzeum,“ hovorí a vám logicky napadne - keď tu nepochodil s krčmou, pochodí s múzeom? „Kladiete mi otázku ako všetci moji neprajníci. Ale ja verím, že aj tu sa dačo zmení, aj keď miestni cudzím veľmi neveria, akoby si chránili svoje územie. Raz sa to prelomiť musí. Ak si turisti obľúbia turistické trasy, náš hrad, všetko to, čo Rákoš ponúka, uživí sa nielen múzeum, ale hádam aj krčma a nakoniec nebudú musieť spať pod holým nebom ako kedysi. Veď domov, ktoré by im mohli poskytnúť strechu nad hlavou, máme dosť.“ Potom sa zamyslí a položí otázku on: „Vy by ste to vzdali?“