Tip na článok

Gotický kostol v Žehre sa stráca, zatieňujú ho gigantické pomníky

Gotický kostol v Žehre zo zoznamu UNESCO takmer zmizol za lesom obrovských pomníkov.

Galéria k článku (6 fotografií )

Zlaté písmená na čiernom mramore: „Čo nám bolo drahé, osud vzal, nám ostala len spomienka a žiaľ.“ Nápis na jednom z viacerých hrobov, kde sú v Žehre pochovaní Dunkovci. Náhrobný kameň je naozaj veľký a akoby z jeho útrob na nás pozerá zosnulý muž v nadživotnej veľkosti.

Nie je to však len ten náhrobok, čo človeka musí upútať. Hrob je z čierneho mramoru, lemuje ho leštený kameň inej farby, čo ho robí ešte väčším. Z každej strany ho obkolesujú stĺpiky z rovnakého kameňa, takže sa pre oči stáva doslova monumentom.

Zlaté vázy, umelé kvety, dvadsaťsedem rôznofarebných svietnikov na kahančeky.

Nadživotná veľkosť ako štandard

Vedľa ďalší podobný hrob, tiež obrovský, z roku 2013. „Sedím tu a plačem nad tým, čo sa už viac nedá vrátiť. Po tvári nám kvapky sĺz stekajú, naše srdcia trhajú.“ Zlaté písmená na tmavom kameni, ktorý okrášľuje biela soška anjelika a akýsi veľký polookrúhly košík, kde kvety stále žiaria, hoci z neho pomaly zlieza zlatá farba.

A z pomníka sa na nás pozerá iný zosnulý. Opäť v nadživotnej veľkosti. Nadživotná veľkosť je tu zrejme štandard. Platí to tiež o hrobe Alžbety Mižigárovej, ktorá umrela vlani a je pochovaná o kúsok ďalej. Okrem naozaj masívneho pomníka s vyobrazením zosnulej zaujmú ružové ruže, ktorých je tu požehnane.

Nielenže lemujú celý hrob z čierneho mramoru, ale kytice z nich sú zastoknuté aj v stĺpikoch plota, na ktorom sa vyníma i jeden veľký veniec s rovnakými kvetmi. Je tesne pod mramorovou lavičkou, kde si na nebohú môžu pozostalí zaspomínať.

„Naše bolestné srdce bude stále plakať a spomínať na tie najkrajšie chvíle. V modlitbe sa lúčime s tebou.“ Cintorín je pietne miesto, miesto, kde odpočívajú ľudia, ktorých sme mali radi a chceme na nich v dobrom spomínať.

A vôbec nejde o to, či sa výzdoba hrobu dakomu páči, alebo nie. Je to jednoducho vec vkusu a určite by nebolo o čom písať, keby sa tieto hroby nenachádzali hneď vedľa rímskokatolíckeho Kostola Ducha Svätého. Je z trinásteho storočia, ranogotický, národná kultúrna pamiatka, a dostal sa aj do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Dominuje kopcu nad Žehrou a práve obrovské náhrobné kamene, ktoré okolo neho vyrástli, zmenili celkový pohľad na túto pamiatku. A to už problém je.

Živý stredovek

„Je z roku 1275,“ hovorí kňaz Anton Šuňavský a ukazuje na jednu z najstarších fresiek nazvanú Strom života. Prelína sa na nej Starý zákon s Novým zákonom a vyobrazuje ľudí v nadživotnej veľkosti. „Prvých ľudí zobrazovali ako veľmi vysokých, pretože boli v stave Božej milosti. Potom, keď padli v Božích očiach, zobrazovali ich už menších,“ vysvetľuje.

V tomto kostole sú stredoveké nástenné maľby zo štyroch maliarskych vývojových etáp od trinásteho až do polovice pätnásteho storočia. Stačí pohľad, aby človek pochopil, že sa naozaj díva na historický skvost. Zachoval sa v neporušenej stredovekej podobe, v ktorej ešte doznievajú románske prvky.

„Pre svoje hodnotné architektonické, výtvarné, umeleckoremeselné kvality je kostol od roku 1993 spolu so Spišským hradom, Spišskou Kapitulou a Spišským Podhradím zapísaný v zozname UNESCO,“ hovorí Jozef Jarkovský z košického krajského pamiatkového úradu.

Keď stojíte pri jeho vchode a otočíte hlavu, vidíte Spišský hrad. Okolo kostola je múr a, ako bývalo zvykom, sú tu aj hroby. Staršie i novšie, ale ani jeden taký veľký ako tie z jeho vonkajšej strany. Vnútorný pozemok patrí cirkvi, to, čo je za múrom, obci.

A tá až do roku 2013 nemala prevádzkový poriadok cintorína a možno by ho nemala dodnes, keby sa v roku 2008 nedostala do monitoringu územia lokality UNESCO zmienka, že na žehrianskom cintoríne pribúdajú „nadrozmerné figurálne náhrobky“, ktoré sa stali „špecifickým sociokultúrnym fenoménom“.

Tieto slová do správy zapísal Juraj Gembický z košického krajského pamiatkového úradu. Monument na svahu: Novomonumentálne náhrobné dosky vo vertikálnej polohe v mierne nadživotnej podobe. I tak sa to dá napísať.

„Na základe viacerých podnetov a monitoringu tento problém riešila až medzirezortná komisia na koordináciu úloh ochrany lokalít svetového kultúrneho dedičstva pri Ministerstve kultúry SR,“ hovorí.

Hroby boli za kostolným múrom, múr nebol súčasťou národnej kultúrnej pamiatky. „Neprináleží nám vyjadrovať sa k obsahu a forme umeleckých diel na verejnom priestore, ak to nie je pamiatkové územie alebo ochranné pásmo. A to pre Spišský hrad a pamiatky okolia vyhlásili až v roku 2007, keď už viacero pomníkov stálo,“ konštatuje.

Navyše, ako sme už spomenuli, obec v tom čase nemala ani schválený prevádzkový poriadok pohrebiska, neexistovali žiadne pravidlá, takže naša otázka, či výstavbou veľkých hrobov neporušili zákony alebo nariadenia, bola vlastne zbytočná.

A aj keď po mnohých intervenciách všetkých zúčastnených strán obec nakoniec v roku 2013 prevádzkový poriadok prijala, o dva roky sa do zápisnice zo zasadnutia riadiacej skupiny lokality Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia dostal záznam, že limity veľkosti hrobov zrejme neboli špecifikované dostatočne.

Hrob Márie Pačanovej z roku 2013. Opäť obrovský náhrobok, na ktorom sú zobrazení muž a žena v nadživotnej veľkosti vedľa seba. Ich pravé ruky sú natiahnuté tak, aby bolo vidno snubné prstene. Z pomníkov na tomto cintoríne vyrástol doslova les.

A najmohutnejší je hrob bývalého starostu obce Jozefa Mižigára, umiestnený do svahu pod cintorínom. To už hádam ani nie je hrob, ale mohyla, ktorú drží aj spevňujúci oporný múrik. Čierny mramor, okolo červený leštený kameň, stĺpiky, strieborné svietniky, umelé kvety, vedľa lavička, kde si možno posedieť...Každá z týchto mohýl je iná, a predsa sa všetky na seba podobajú.

Veľké rodiny, veľké hroby

„Bol chorý, mal rakovinu,“ spomína súčasný starosta obce Ivan Mižigár. Stretli sme ho vlastne náhodou v časti obce Dobrá Vôľa, kde je rómska osada. Je dlhodobo práceneschopný, pre chorobu prišiel o nohu. „Také veľké hroby sa už v obci pri kostole stavať nebudú,“ hovorí a vysvetľuje, že Mižigárovci a Dunkovci sú najväčšie rodiny v Žehre.

Prečo stavali také veľké pomníky, sme sa chceli spýtať aj ich, ale, ako vraví starosta, žijú vo Veľkej Británii. Môžu si to teda dovoliť? „To nie je o tom, či si to môžu, alebo nemôžu dovoliť. Keď nám dakto umrie, pri kostole v osade sa urobí zbierka peňazí na pohreb a náhrobný kameň. Veľké rodiny, samozrejme, vyzbierajú veľa peňazí. Potom je jedno, či bol nebohý bohatý, alebo chudobný,“ vraví.

Naopak, niektoré menšie rodiny toľko peňazí vyzbierať nedokážu. „To sú tí, ktorí majú v dolnej časti cintorína iba drevené kríže,“ hovorí.

Rozpráva aj o tom, že za bývalého starostu si ľudia pokúpili hrobové miesta na cintoríne, a tiež o tom, že vlastný cintorín si v Dobrej Vôli nemôžu dovoliť, pretože tam nie sú obecné pozemky, museli by ich teda draho odkúpiť od súkromných vlastníkov. Kde sa pozostalí inšpirovali, aby stavali takéto veľké náhrobné kamene, sme sa teda nedozvedeli.

Zato sme odhalili tajomstvo veľkých pozlátených alebo postriebrených polookrúhlych košíkov na hroboch, z ktorých trčali kytice pestrých kvetov. „Sú z Poľska, za 25 eur,“ povedal starosta. A sú vyrobené zo starých automobilových pneumatík.

Osada má svoj vlastný rímskokatolícky kostol, kam môžu veriaci chodiť a podľa miestnych obyvateľov často aj chodia. Pokiaľ však ide o pohreby, je to podľa slov starostu podelené. Zosnulých zo Žehry vyprevádzajú z gotického kostolíka, zosnulých z Dobrej Vôle nosia na cintorín z domu po ceste na obecný cintorín.

Ako povedal starosta Ivan Mižigár, ďalšie veľké hroby pri kostole v Žehre sa už stavať nebudú. Napokon, už by to bolo protizákonné, pretože v polovici januára sa našlo riešenie. Podľa slov Márie Švačovej-Šofránkovej z pracoviska košického krajského pamiatkového úradu v Spišskej Novej Vsi v decembri vlaňajšieho roka iniciovali, aby sa do rozšírenej objektovej skladby národnej kultúrnej pamiatky dostal aj ohradný múr kostola s kaplnkou, ktoré majú svoju historickú hodnotu.

A Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v januári tohto roka rozhodol. Od 3. februára platí, že v bezprostrednej blízkosti národnej kultúrnej pamiatky, teda vo vzdialenosti desať metrov od kostolného múra, nemožno bez súhlasu pamiatkarov vykonávať žiadnu stavebnú činnosť.

VIDEO Plus 7 Dní