Nechýbal pri žiadnom z dôležitých míľnikov slovenskej politiky po druhej svetovej vojne. Zúčastnil sa na prípravách SNP, februárových udalostí roku 1948, obrodného procesu 1968, moskovských rokovaní po okupácii i neskoršej normalizácie a pádu režimu.
Od začiatku až po koniec zažil éru budovania komunizmu v Československu a aktívne sa na tom podieľal. Posledných dvadsať rokov na samom vrchole moci ako najvyšší stranícky šéf a neskôr zároveň prezident republiky.
Očarený marxizmom
Narodil sa pred sto rokmi, 10. januára 1913, v chudobnej robotníckej rodine, no získal vzdelanie. V histórii rodnej Dúbravky bol dokonca prvý, kto po absolvovaní gymnázia skončil aj vysokoškolské štúdium - právnické. Mal všetky predpoklady stúpať čoraz vyššie po stupienkoch kariéry a stať sa významným demokratickým slovenským politikom.
Jemu však učaril marxizmus. Veril, že jedine komunisti majú liek na neduhy vtedajšieho sveta, že jedine komunisti dokážu radikálne zmeniť daný spoločenský stav a poriadok. Preto sa k nim pridal. Preto v roku 1929 ako šestnásťročný vstúpil do komunistického zväzu mládeže a v roku 1933 ako študent právnickej fakulty aj do Komunistickej strany Československa. Písal do revue DAV, okolo ktorej sa sústreďovali slovenskí ľavicoví intelektuáli. Už vtedy sa vyznačoval schopnosťou reagovať na aktuálne politické otázky.
Vzhľadom na svoju inteligenciu i prirodzenú autoritu a fakt, že bol nielen dobrým rečníkom, ale aj schopným organizátorom, vedel získavať politických spojencov. Prejavilo sa to v rokoch protifašistického odboja, keď stál na čele ilegálneho ústredného výboru strany a podieľal sa na organizovaní Slovenského národného povstania. Aj po vojne, keď komunisti preberali moc a Husák stál na čele Zboru povereníkov.
Po nastolení totalitného stalinského systému v Československu, k čomu sám významnou mierou prispel, však napokon len o vlások unikol smrti, keď ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Napokon dostal „iba“ doživotie.
Traja komunistickí prezidenti: Takto sa stretli v roku 1948 - zľava prezident Klement Gottwald a jeho vtedajší blízki spolupracovníci Gustáv Husák a Antonín Zápotocký. Foto: TASR
Druhý vzostup
Po Stalinovej smrti, v čase takzvaného chruščovovského odmäku, svitla Husákovi nádej dostať sa na slobodu. Nemal to však jednoduché, pretože mnoho súdruhov sa jeho návratu do politiky obávalo. Aj na tých najvyšších postoch. „Vy ho nepoznáte,“ tvrdil bojovníkom za Husákovo prepustenie ešte na konci päťdesiatych rokov vtedajší šéf strany a prezident Antonín Novotný. „Keď sa dostane k moci, uvidíte, čo je zač.“
V roku 1968 bol už Gustáv Husák podpredsedom vlády, o rok neskôr šéfom strany a o ďalších šesť aj prezidentom. Hoci veľkú zásluhu na jeho rehabilitácii mali viacerí českí reformní historici, najmä Milan Hübl, on sa im za to neskôr neodvďačil. Naopak. Väčšinu z nich vyhodili v sedemdesiatych rokoch zo zamestnania. A Milan Hübl, ktorý patril k hlavným predstaviteľom intelektuálskeho reformného krídla v KSČ a podieľal sa na príprave politických rehabilitácií, dostal dokonca šesť a pol roka nepodmienečne za protištátnu činnosť.
Zle pochodili aj iní, ktorí pomáhali Husákovi na ceste k moci. Keď sa stali preňho príťažou, bez výčitiek svedomia sa ich zbavil. Bol pragmatik a vedel byť veľmi tvrdý. Tí, čo ho poznali dávno, tvrdili, že politike podriaďoval všetko. Odvolávali sa pritom na jeho údajný výrok, že politik musí dať city a osobné pocity bokom.
Nečakaný obrat
Dvadsiateho prvého augusta 1968 skoro ráno stáli na dolnom konci Pražskej ulice v Bratislave vedľa seba dvaja muži. Jedným z nich bol profesor marxistickej filozofie a krátky čas po okupácii aj vedúci ideologického oddelenia strany Miroslav Kusý, neskorší disident, druhým podpredseda československej vlády Gustáv Husák, budúci normalizátor, generálny tajomník KSČ a prezident republiky. Vtedy však boli ešte obaja reformní komunisti. Za chrbtom mali stranícke sídlo, Biely dom, ako budovu na Hlbokej, v ktorej bol Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, prezývali obyčajní ľudia. Chvíľu mlčky hľadeli, ako sa okolo nich valia sovietske okupačné tanky.
Kusý o mnoho rokov neskôr spomínal, čo mu vtedy Husák povedal: „Ja tento národ z toho dostanem, aj keby mi mal každý napľuť do očí.“ Zarazilo ho to. Prečo by mu za záchranu národa mal niekto pľuť do očí? Pochopil to, keď sa Husák predral na čelo strany a potom aj štátu. „To pľuvnutie prišlo za ‚záchranu‘, o ktorú vtedy národy Československa nestáli, na ktorú však už v to osudné augustové ráno Husák myslel,“ napísal po rokoch Kusý.
Prudký Husákov obrat po 21. auguste 1968 však sotvakto predpokladal. Veď len deň predtým v Žiari nad Hronom vystúpil s najradikálnejším proreformným prejavom, v ktorom obvinil Biľakovo vedenie strany zo sabotáže Dubčekovej politiky na Slovensku a seba prezentoval ako muža, ktorý, ak bude zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS, stane sa dôsledným realizátorom reforiem na Slovensku a pevnou oporou Dubčekovho vedenia v Prahe.
Pred okupáciou bol Husák dokonca oveľa radikálnejší než umiernený Dubček. Potom však prišiel okamih, keď ucítil šancu dostať sa na vrchol politickej pyramídy. Vyžadovalo to síce obrat o stoosemdesiat stupňov, popretie toho, čo dovtedy tvrdil, zradu politických spojencov a, naopak, nadviazanie spojenectva s do vtedajšími súpermi, no to mu neprekážalo.
Prví tajomníci v roku 1968: Dubček na čele KSČ a Husák na čele KSS. Vtedy ešte tvrdil, že s Dubčekom stojí i padá. Foto: TASR
Úspech v Kremli
Dvadsiateho piateho augusta 1968 sa Gustáv Husák stal členom delegácie prezidenta Ludvíka Svobodu, ktorá odletela do Moskvy dohodnúť prepustenie internovaných československých straníckych a štátnych predstaviteľov. „Vtedy v Kremli začal celkom nesporne svoju veľkú hru o najvyššie mocenské postavenie v KSČ,“ tvrdil neskôr Zdeněk Mlynář.
Husák si dokázal svojím vystupovaním získať obe strany. Na členov moskovského politbyra urobil nesporne dojem. Jeden z nich, Alexej Kosygin, sa pred odletom zdôveril Mlynářovi: „A súdruh Husák je taký schopný súdruh. My sme ho osobne nepoznali, ale veľmi dobre tu na nás zapôsobil.“ To Husák vždy vedel. Ešte po návrate z Moskvy, na mimoriadnom zjazde strany, keď kandidoval na funkciu prvého tajomníka, tvrdil: „Otázka stojí tak alebo pevne podporiť Dubčeka, stáť za Dubčekom, stáť za ním s ostatnými, alebo im vysloviť nedôveru. Tretej cesty niet... Sú to tvrdé slová, ale je to vonkoncom otázka dôvery i pre mňa osobne. Ja stojím plne za Dubčekovou koncepciou, bol som pri jej tvorbe, ja ho budem plne podporovať. Alebo s ním budem plne stáť, alebo odídem.“
Mal to pekne vymyslené a zapôsobil. Zvolili ho a na poste šéfa slovenských komunistov vystriedal Vasila Biľaka. Potom zamieril ešte vyššie. Bez zaváhania hodil cez palubu aj Dubčeka. Dohodol sa o tom s Leonidom Brežnevom na tajnom rokovaní v apríli 1969. O pár dní neskôr zaujal Dubčekovo miesto.
Kamarát okupant: Za nečakaný vzostup vďačil šéfovi Kremľa Leonidovi Brežnevovi, ktorý v ňom v Československu po invázii získal verného spojenca. Foto: TASR
Tvrdý normalizátor
Komunistická strana pod Husákovým vedením začala, ako to eufemisticky nazvala, s očistou vlastných radov. Najskôr vo vedení. Z politbyra museli odísť Dubček a Smrkovský, vylúčili osemdesiat členov ÚV KSČ, ktorých obvinili z „pravicového oportunizmu“. Očistný proces potom pokračoval nižšie. Napokon bolo prijaté uznesenie o „výmene straníckych legitimácií“. V skutočnosti išlo o vylúčenie všetkých, čo boli len trocha podozriví z „reformizmu“ a „pravicového oportunizmu“. Previerkami neprešlo 327 tisíc ľudí. Ďalších 147tisíc radšej vrátilo legitimáciu dobrovoľne.
Nasledovali čistky v ústredných masmédiách, zakazovalo sa vydávanie časopisov, rušili sa kultúrne zväzy aj iné organizácie. Rovnako tvrdo boli postihnutí aj mnohí nekomunisti. Z verejného života ich muselo odísť okolo 300tisíc. Väčšina z nich potom nemohla zohnať slušnú prácu, ich deti neprijímali na vysoké školy. Bol to krutý zásah do životov miliónov ľudí. Husák to videl inak: „V uplynulom období zviedli tisíce členov a funkcionárov strany statočný a obetavý boj, pri ktorom nešetrili svoje sily, aby očistili štít svojej strany a jej marxistickoleninskú podstatu. Za to im patrí plným právom uznanie.“
V roku 1970 sa začali aj politické procesy. Už bez rozsudkov smrti, známych z päťdesiatych rokov, no pre postihnutých a ich okolie profesionálne a občiansky likvidačné. Prvá vlna zatýkania trvala trištyri roky a vo väzeniach skončilo asi tisíc ľudí. Normalizácia nielen zabrzdila vývoj krajiny, ale v mnohom ju vrhla späť.
V prezidentskom kresle
Do zbierky funkcií chýbala v Husákovom životopise už len tá najvyššia. Od roku 1968 bol prezidentom armádny generál Ludvík Svoboda, ktorý sa tešil úcte kremeľských šéfov, a tak sa s ním nedalo pohnúť. V roku 1974 však dostal mozgovú príhodu. Vyzeralo to, že neprežije. V redakciách mali už pripravené nekrológy, no jeho stav sa pod dohľadom odborníkov vojenskej nemocnice v Prahe Střešoviciach začal zlepšovať.
Niekedy na jar 1975 sa pri Svobodovom lôžku objavil osobne generálny tajomník strany. Náčelník nemocnice to pochopil ako úprimnú starosť o prezidentovo zdravie. Začal mu vysvetľovať, že lekári urobia všetko, aby sa súdruh Svoboda mohol objaviť na prvomájovej tribúne. To však Husák vôbec počuť nechcel. A nijako sa tým vraj netajil. „Myslite politicky!“ povedal a bez rozlúčky odišiel.
On totiž myslel politicky a tiež dopredu.V Helsinkách sa schyľovalo ku Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe, kam mali prísť hlavy všetkých európskych štátov. Podľa ústavy by chorého prezidenta zastupoval premiér. To sa Husákovi nehodilo do kariet. Do Fínska by totiž odcestoval Lubomír Štrougal, čo by mohlo predsa naznačiť akési predurčenie... To nemienil pripustiť.
Bolo treba rýchlo zvoliť nového prezidenta. Presnejšie jeho. Lenže chorý Svoboda odmietol abdikovať. Muselo sa teda nájsť iné riešenie. Federálne zhromaždenie napokon rozhodlo, že ak prezident nevykonáva funkciu dlhšie než rok, má právo zvoliť novú hlavu štátu. Koncom mája 1975 sa Husák presťahoval na Hradčany. A vydržal tam štrnásť rokov.
Do posledného dychu
Desiateho decembra 1989 vystúpil Gustáv Husák v televízii s abdikačným prejavom. „Tak a máme to za sebou,“ povedal, keď sa skončilo nakrúcanie. Myslel si, že kamery sú už vypnuté. Lenže tie ho ešte snímali a televízia to o pár dní odvysielala. Veta síce nebola určená verejnosti, no Husákov úľavný výrok nadobudol časom širšie dimenzie. Ono „máme to za sebou“ platilo totiž aj pre vyše štyridsaťročnú vládu diktatúry proletariátu.
Predtým, než 18. novembra 1991 naposledy vydýchol, mal urobiť svoj posledný politický kotrmelec na smrteľnej posteli mal vraj prijať posledné pomazanie. Bolo to však iba divadlo. Tí, čo ho poznali, neuverili ani slovo z toho, čo sa popísalo. Umierajúceho síce navštívil arcibiskup Ján Sokol, no nie na jeho žiadosť ani s jeho súhlasom. Ba nebolo to ani so súhlasom rodiny. Naopak. Synovia protestovali. A ošetrujúci lekár sa neskôr jednoznačne vyjadril, že Gustáv Husák bol v kóme a o ničom z toho, čo sa okolo jeho lôžka odohrávalo, čo arcibiskup povedal alebo urobil, nevedel. Husák bol skalným komunistom a ateistom až do posledného dychu.
Utiahnutý
Po odchode z najvyšších funkcií sa Husák utiahol do svojej bratislavskej vily. Žil v nej sám. Neprijímal návštevy, k ničomu sa nevyjadroval. Gniavený viacerými vážnymi chorobami sa zaťato uzatvoril do seba a mlčal. Ideály, za ktoré celý život bojoval, sa zrútili. Nereagoval ani na útoky v médiách. Až na jednu výnimku, keď ho obvinili z konfi dentstva za slovenského štátu a zo spolupráce s Tisom, čo vehementne poprel.
Žena, ktorá sa o neho starala v posledných dňoch, hovorí, že celkom iste nebol zatrpknutý. „Nesťažoval sa, nebožekal ani nenadával. Nikdy. Ani jedinou vetou či slovom.“ Deň začínal kalíškom dobrého koňaku, kúskom čerstvej šunky a pečivom. Potom sa odobral do pracovne, kde čítal. „Nebol prieberčivý, na obed si dal čokoľvek, no bol rád, keď som pripravila jeho obľúbenú žemľovku. Nevyžadoval ju však. Jedlá nikdy nekritizoval ani nekomentoval,“ spomína.
Poobede oddychoval, pofajčieval na terase alebo driemal. „Občas sa mi prihovoril, no vypytoval sa len na bežný život.“ Jedného rána ho našla ležať pri posteli. Pomohla mu hore, ale odmietal zavolať lekára. Keď o pár dní prišla, čakal ju Husákov syn Vlado so slovami, že otca odviezli do nemocnice. Už sa z nej nevrátil.
