Tip na článok

Hanba Banskej Bystrice: Kto stojí za pádom fabriky Slovenka?

„Štátny podnik Slovenka bol prezamestnaný, všade sa plytvalo,“ nabúrava nostalgiu za starými časmi riaditeľka súčasnej textilky.

Galéria k článku (7 fotografií )

Každý deň chodím okolo ruiny, čo zostala zo slovenkárskeho podniku, a niekedy mi je až do plaču. Štyridsaťpäť rokov som v ňom odrobila a teraz je z neho rároha. Už mi ten pohľad ide na nervy. Veď to budú musieť zvaliť! To sa rozpadne!

Že sa nehanbia! - rozčuľuje sa dôchodkyňa Anna Kováčová. Hoci sama si vôbec nie je istá, koho by mala brať na zodpovednosť za smutný osud textilného závodu Slovenka, ktorý desiatky rokov zamestnával viac ako päťtisíc ľudí.

Stále na očiach

Hanba Banskej Bystrice. To sú asi najčastejšie používané slová domácich v súvislosti s rozsiahlym chátrajúcim komplexom budov priamo v centre mesta pod Urpínom. Akoby nestačil deprimujúci pohľad na betónové kostry niekdajších dielní len kúsok od mestského parku, ešte ich aj ohradili škaredým, ledabolo upevneným pletivom.

Dobre známe logo Slovenky stále visí na vstupnej časti areálu otočenej smerom k srdcu mesta. S nápadom umiestniť fabriku do lukratívnej lokality pritom neprišli slovenkári, ten má svoje historické pozadie. Už v devätnástom storočí tu stála továreň na výrobu nábytku, ktorá bola najväčším zamestnávateľom v meste.

Neskôr ju nahradil závod vlnárskej a súkenníckej výroby, textilka sa na jej miesto sťahovala v roku 1951 z Martina. Dôvod bol prozaický. Blízky potok Tajovka poskytol dostatok lacnej vody na prevádzku pletiarne a farbiarne.

Pôvodná martinská Slovenka vznikla po prvej svetovej vojne, v ťažkých časoch pre textilný priemysel na Slovensku. Po založení Československej republiky sme prišli o významnú podporu textilnej výroby od uhorskej vlády, štátne dotácie boli minulosťou.

Ako to už po rozpade osvedčených značiek býva, stratili sme aj odbytiská. O reštart sa pokúsil prvý pletiarsky závod, neskôr pomenovaný Slovenka, na strojoch dovezených z Anglicka. Trvalo desaťročia, kým vyrástol do svojej slávnej podoby.

Na jeho dobré obdobie sa pamätá 64-ročná šička Anka Kováčová: „Celý život som robila v Slovenke. Od dvojročnej učňovky durch až po dôchodok som iba šila. V jednom kuse! Prečo som si zvolila prácu šičky? Na základnej škole som mala na vysvedčení dve trojky, vyberať som si nemohla. To nebolo ako dnes, že aj trojkári sa dostanú na gymnázium. Takže keď v škole robili nábor do textilky, prihlásila som sa. Šitie ma bavilo, ešte aj vo voľnom čase, po šichte za šijacím strojom, som zvykla doma vyšívať. Ako učnica som mesačne dostávala od podniku sto korún a prvé dva roky po skončení školy som musela v Slovenke odrobiť povinne.“

Čítajte viac:

Padlá krása: 600-ročná sklárska tradícia v okrese Poltár je v troskách

Chúďatká šičky

Anka Kováčová si na prácu v Slovenke spomína rada, lebo jej okrem živobytia poskytovala spoločenský život. S kolegami sa stretávala na akciách brigády socialistickej práce, precestovali spolu kus Slovenska, cez členstvo v odboroch sa dostala aj do Bulharska k moru.

Hoci občas musela robiť aj v sobotu a zadarmo, lebo bolo treba splniť plán a súťaživosť medzi jednotlivými brigádami bola veľká, nepovažovala to za problém. Jediné, čo jej v textilke skutočne vadilo, boli slabé mzdy.„Na platy sme sa sťažovali vždy, čo si pamätám. Aj sme si hovorili, kašleme na to, ideme preč - ale kam? Ja som nemala deti, žila som s mamou, takže mne sa ešte ako-tak darilo hospodáriť s výplatou. Ale poznala som ženy, ktoré pre plat zo Slovenky odišli. No po čase sa aj tak vrátili. Do revolúcie sme nezarobili nič. To nám spravilo nízke dôchodky. Ani po revolúcii sme nezbohatli.“

Bývalý generálny riaditeľ Slovenky Štefan Lancz uznáva, že platy v textilnom priemysle nikdy nedosahovali priemer ostatných odvetví a o šičkách hovorí ako o chúďatkách: „K významnému dvíhaniu platov nemohlo dôjsť, lebo by sme prestali byť konkurencieschopní a v Slovenke sa to nikdy ani razantne neriešilo. Za socializmu sa protestovať nemohlo a po revolúcii bol každý rád, že má robotu.“

Bezcenné zamestnanecké akcie

Po osemdesiatom deviatom ostala Slovenka v rukách zamestnancov, oficiálne sa tomu hovorí, že ju cez Fond národného majetku sprivatizovala zamestnanecká akciovka. Nebola to žiadna výhra. „Možno keby náš podnik kúpila západná firma, mohlo to fungovať,“ uvažuje bývalý mechanik a majster výroby Ján Tokár.

Aj on pracoval v Slovenke od učňovky. Odchádzal z nej v roku 2012 po štyridsiatich troch odrobených rokoch. „Je mi ľúto, ako Slovenka dopadla, ale inak to ani nemohlo byť. Sprivatizovalo ju dvadsaťtri ľudí z vedenia podniku, ktorí sa medzi sebou začali hádať a všetko išlo dolu vodou. To nebolo tak, že si každý zamestnanec nakúpil, koľko akcií chcel. Počet sa odvíjal podľa toho, kto na akej funkcii pôsobil. Možnosť rozhodovať mali iba tí hore. Ja sám som si kúpil len päť akcií, viac mi nedovolili, aj tie mi dosiaľ ostali. Nikdy som z nich nemal ani cent.“

„Aj ja som bol akcionárom Slovenky a nič som z toho nemal,“ tvrdí Štefan Lancz, ktorý sa z vedúceho strihárne vypracoval až na generálneho riaditeľa spoločnosti. Šéfoval jej v rokoch 2000 až 2003. „Slovenka bola za socializmu závislá od vývozu do Sovietskeho zväzu. Po revolúcii sme sa odtiaľ stiahli, naše miesto zabrali Nemci a Francúzi. Späť na ruský trh sme sa nevedeli dostať, lebo my v Slovenke sme v cudzine ani nikdy kontakty nemali. Export sa za socializmu riadil centrálne, zabezpečoval ho podnik zahraničného obchodu. Okrem toho sa po otvorení hraníc znížil dopyt po našich výrobkoch aj doma na Slovensku,“ vymenúva zmenené podmienky Lancz.

„Ľudia išli radšej po lacných veciach z Číny, Vietnamu. Ďalším problémom bol príliš lukratívny pozemok v centre Banskej Bystrice, na ktorom závod stál. Vedeli sme, že kdekto oň má záujem, preto sa nenašla politická vôľa Slovenku podržať. Štát nám neposkytol žiadne úľavy ani pomoc. Presťahovať závod a pozemok predať vtedy nikomu ani len nenapadlo.“

Čítajte viac:

Smrť soľného trpaslíka: Koniec fabriky, ktorú mali ľudia radi ako soľ

Konárikovo sklamanie

Jedinú šancu na záchranu Slovenky videl Lancz v znížení stavu pracovníkov. Uvedomoval si, že s päťsto-šesťsto zamestnancami by dokázala fungovať ďalej. Takto zníženú výrobu by slovenský trh ešte uživil. Lenže: „O hromadnom prepúšťaní nechceli akcionári ani počuť. Ani Karol Konárik. Aj keď je pravda, že on v ťažkých časoch Slovenke pomohol. Poskytol nám úver.“

Konárikova spoločnosť KK Company sa stala akcionárom Slovenky po výraznom zvýšení akcií. Svoj vstup do textilky komentoval Konárik pre médiá v roku 2007 takto: „Bili sme sa o Slovenku s Jánom Ľuptákom (Ľupták bol predsedom Združenia robotníkov Slovenska a tiež podpredsedom parlamentu - pozn. red.). Škoda, dnes by som mu dal odmenu, keby ma prebil. Slovenku som oľutoval. Bol to môj najproblematickejší projekt.“

V súčasnosti už o Slovenke nechce Konárik hovoriť vôbec a bývalí zamestnanci zase neradi spomínajú jeho meno. Šička Anka Kováčová pripomína: „Konárik sľuboval, že bude dobre, že sa o prácu báť nemusíme, ale nakoniec chcel Slovenku zbúrať a na jej mieste postaviť rezort s hotelom, bytmi a obchodmi. Sklamal nás.“

Ibaže „dobre“ nenastalo z objektívnych dôvodov. V roku 2001 sa Čína stala členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a vzápätí zaplavila svet extrémne lacným oblečením.

Po roku 2005, keď boli zrušené ešte aj množstvové a colné kvóty, vzrástol import textilu do Európy takmer o päťdesiat percent. Čínskym gigantickým textilkám, v ktorých odušu pracuje aj dvadsaťtisíc zamestnancov za smiešnu mzdu, nedokázali európske trhy konkurovať.

Nielen Slovenka, aj stovky ďalších textilných podnikov v Európe padli ako cena za to, že zase banky, automobilky či telekomunikačné firmy ostatných členských štátov WTO mohli expandovať v Číne.

A tak trochu aj preto, že nadnárodné spoločnosti tiež presunuli svoju výrobu oblečenia do Číny. Lebo tam za ňu platili menej.

Čítajte viac:

Z pýchy slovenského strojárstva zostali len trosky

Turecká Slovenka

V banskobystrickej Slovenke sa situácia vyhrotila v roku 2005. Podnik nebol schopný platiť ani len energie, dostal sa do konkurzu. V roku 2011 bola slovenkárska akciovka vymazaná z Obchodného registra. Areál Slovenky aj s lukratívnym pozemkom získala ešte v roku 2008 levická spoločnosť Dituria, reprezentovaná Husnirizom Kukulim, o rok Dituria založila firmu Slovenka Silver.

V slovenkárskej tradícii pokračuje pod rovnakou značkou, ale bez pradiarne, pletiarne, farbiarne. Konfekčnú výrobu rozumne presťahovala z centra Banskej Bystrice do priestorov na okraji mesta - pričom lukratívny pozemok s kostrou starého závodu ponecháva už roky ladom, čo sa až také rozumné nezdá - a jednu prevádzku udržiava aj v hladovej doline v Handlovej.

Riaditeľkou závodu i konateľkou sa stala Mária Rácová, ktorá v pôvodnej Slovenke pracovala od roku 1984 - najprv vo farbiarni ako majsterka, neskôr sa stala technologičkou, vedúcou prevádzky a výrobno- technologickou riaditeľkou.

„Dnes zamestnávame vyše dvesto ľudí, z toho stodvadsať vo výrobe. Úplety si už nevyrábame sami ako kedysi, na to už nemáme vhodné podmienky, ale dovážame ich z Turecka. Na všetky výrobky z dovážaných úpletov máme Oeko-Tex certifikát. Šijeme najmä základnú spodnú bielizeň z čistej bavlny, tiež pyžamá, nočné košele, teplákové súpravy, roláky, pulóvre a ďalší sortiment. Naše výrobky predávame len na slovenskom trhu, niečo málo v Česku. Starší ľudia sú na slovenkárske výrobky zvyknutí, vyslovene nás vyhľadávajú. Často si k nám nájdu cestu aj mladší, ktorí majú zdravotné problémy, napríklad alergie, ekzémy a potrebujú kvalitnú bielizeň za prijateľnú cenu.“

Otázka, prečo sa nová Slovenka nepokúša preraziť aj na trhoch bývalého Sovietskeho zväzu, trebárs v Rusku, na Ukrajine, kde sa kedysi jej výrobkom darilo, riaditeľku Rácovú poriadne pobavila. „Do Sovietskeho zväzu sme nevyvážali bavlnené výrobky, ale PES polokošele. Kto by už teraz chcel polyester?!“ pýta sa.

Na staré slovenkárske časy spomína bez nostalgie. Spôsob, akým fungoval štátny podnik, by podľa nej dnes už neobstál. „Slovenka bola prezamestnaná, všade sa plytvalo. Pokojne sme odstrihli dlhý kus úpletu len preto, lebo bol pokrčený. Dnes už neexistuje, aby sa niečo vyhodilo. Ako sa hospodárilo s vodou, na to nechcem ani pomyslieť. V administratíve pracovalo množstvo ľudí, ktorí iba schôdzovali či vyrábali tabuľky. Jednoducho bola taká doba. Návrhárok sme mali aj pätnásť, ale úspešnosť modelov nikto neskúmal, ani to, ako sa v nich budú zákazníci cítiť. Dodnes mám doma nočné košele z tých čias a prekvapuje ma, aké sú neforemné. V súčasnosti, ak chceme niečo ponúknuť na trh, najprv to skúšame, nosíme, perieme.“

Bez pomoci

V dielňach Slovenky Silver stále vrčia šijacie stroje, firma otvára ďalšie a ďalšie podnikové predajne po celom Slovensku. Snaží sa prežiť vlastnými silami. Štát Slovenke nikdy nepomohol, štátnu zákazku ešte nedostala, nevyhrala tender, nikdy sa do jej výroby neprišiel pozrieť či už súčasný, alebo hociktorý z predchádzajúcich primátorov mesta.

„Nezávidím ženám, ktoré teraz v Slovenke pracujú,“ s rešpektom sa o súčasných tvrdých podmienkach vyjadruje Anka Kováčová. „Občas zájdem do nových priestorov za bývalými kolegyňami a vidím, čo je to za drinu. My sme nasekali dvetisíc kusov nohavičiek za sebou, to sme šili stále len rovno. Ony robia po pár kusov, všetko zložité strihy, každú chvíľu niečo iné. Riadna makačka. Držím im palce. V Banskej Bystrici sa ženy nemajú kde zamestnať, tak aj keď šičky veľa nezarobia, nech len majú stále prácu. Kvalita našich výrobkov hádam zvíťazí nad čínskymi, čo sa vám po pár praniach rozpadnú. Ja si zásadne kupujem iba slovenské.“

VIDEO Plus 7 Dní