Tip na článok
Referenčné vozidlo ministerstva pridelené Štefanovi Harabinovi (vľavo) využíval v roku 2007 aj jeho syn. Zviezol i kamaráta.

Harabin myslí na rodinu: Služobné auto požičal žene i synovi

Bývalý šéf Najvyššieho súdu Štefan Harabin si zákony vykladá nie ako verejný činiteľ, ale ako milujúci otec rodiny.

Galéria k článku (6 fotografií )
Štefan Harabin: Podľa neho sú fotky montáž.
Za každých okolností: Manželka exministra Štefana Harabiba mala postarané o odvoz, aj keď bol muž na služobnej ceste v Taliansku.
Pohodlne: Pani Harabinová využívala služobné vozidlo určené manželovi opakovane.

Exminister spravodlivosti a bývalý šéf Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin sa rád pasuje do pozície odborníka na právo. Nedávno sa opäť predviedol vo skvelej rečníckej forme. Na podnet novinárov sa totiž vrátil ku kauze z roku 2007, keď naša redakcia odhalila, že jeho rodina vo veľkom využíva na svoju prepravu služobné limuzíny.

Povedal, že keby jeho najbližší skutočne také autá používali, bolo by to úplne v poriadku. Lebo vozidlo ústavného činiteľa je podľa zákona pre celú rodinu. Preto sme sa pokúsili zistiť, na aký zákon sa vlastne Harabin odvoláva.

Vozenie za štátne

Začiatkom roka 2007, teda za prvej vlády Roberta Fica, sa nám podarilo zistiť, že príslušníci Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií nevozievali vládnym bavorákom iba ministra Harabina. Do luxusného auta pristaveného pred panelákom v bratislavskej Petržalke pravidelne nasadala takmer celá jeho rodina.

Policajní ochrankári úslužne otvárali dvere nielen pánovi ministrovi, ale aj jeho manželke a dvom dcéram. Nuž a potom nasledoval rozvoz. Každého pekne podľa potreby.

Detičky do školy, manželku do práce, do obchodu či na návštevu. Nikomu z kompetentných vrátane premiéra Fica táto drzosť nevadila. Veď čo zlé je na tom, keď minister, ktorý má podľa zákona nárok na služobnú limuzínu, porozváža aj rodinu.

Arogancia niekdajšieho šéfa rezortu spravodlivosti však zašla ešte ďalej. Jeho ministerské vozidlo nestálo v garáži ani počas Harabinovej zahraničnej pracovnej cesty.

Zatiaľ čo on rokoval v Taliansku, jeho manželka naplno využívala štátom platený servis. Vládna limuzína ju vozila do práce, z práce, ba dokonca aj na nákupy.

A to stále nebolo všetko. Vysvitlo totiž, že Harabinov syn Branislav, ktorý v tom čase študoval právo na vysokej škole v Trnave, využíval na prepravu referenčné vozidlo ministerstva spravodlivosti.

Služobný Volkswagen Passat mal Harabin pridelený pre prípad, že by potreboval trebárs čosi súkromne vybaviť. Lebo aj na také autá majú členovia vlády nárok. No na tomto aute, platenom z daní občanov, sme nafotili jeho syna, ako sa rozváža s kamarátom.

Nič neporušil

Celá kauza sa napokon predsa len dostala na oficiálny pretras. Zaoberal sa ňou parlamentný výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. Podnet na začatie konania vo veci ochrany verejného záujmu podal na Harabina vtedajší opozičný poslanec Daniel Lipšic, ktorý okrem iného vysvetlil, že podľa ústavného zákona je verejný funkcionár, teda aj člen vlády, povinný pri výkone svojej funkcie presadzovať a chrániť verejný záujem a nesmie pred ním uprednostniť osobný záujem.

Ako rokovanie výboru dopadlo, azda ani netreba rozoberať. Hoci aj poniektorým vládnym poslancom, konkrétne Ľudmile Muškovej z HZDS a Darine Gabániovej zo Smeru, sa nie veľmi pozdávalo, že pani Harabinová sa na vládnej limuzíne vyvážala aj počas manželovej zahraničnej služobnej cesty.

Napokon to dokázali ospravedlniť slovami, že nežnejšej polovičke ministra zrejme prišlo náhodou zle a rýchlo potrebovala odviezť na pohotovosť. Výbor tak konanie proti Harabinovi zastavil s tým, že zákon neporušil. Harabin, ktorý o sebe rád vyhlasoval, že právo je pre neho sväté, si tak mohol vydýchnuť.

O niekoľko mesiacov neskôr, keď sa ho opozícia pokúsila v parlamente odvolať z funkcie, pričom mu vytkla aj zneužívanie služobných vozidiel, bez hanby označil fotografie našej redakcie za fotokópie. „Ak tvrdíte, že môj syn zneužíval motorové vozidlo, predložte dôkazy a fakty, a nie konštrukcie, fotokópie, obrazové, zvukové montáže, ktoré vám jedna novinárka vyrobí,“ vyzval poslancov minister Harabin.

Nežaloval

Napriek našej drzosti - že sme si dovolili upozorniť na čudné praktiky štátneho úradníka a jeho rodiny pomocou údajne falošných fotiek - Harabin naše vydavateľstvo v tejto veci nikdy nezažaloval. Neurobil tak napriek tomu, že sa s médiami súdi pomerne často.

Dôvodov mohlo byť hneď niekoľko. Po prvé, muselo mu byť jasné, že fotografie našej redakcie nie sú podvrh, čo by potvrdil každý znalec. Po druhé, nepotreboval už hádam na celú kauzu zbytočne upozorňovať. A už vôbec nie na súde. Lebo ak je skutočne taký odborník na právo, musela ho mátať myšlienka, že zákon podľa všetkého predsa len porušoval.

Ani to mu však nezabránilo, aby takmer po ôsmich rokoch v rozhovore pre denník Sme bohorovne vyhlásil: „Keď som začal boj s úžerníkmi, tak sa spustila mediálna kampaň. Ani jeden kilometer môjho služobného vozidla nebol použitý na súkromné účely. Ani jeden. To je všetko výplod médií. Keď som išiel z roboty a zobral som po ceste deti do školy, to bola moja otcovská povinnosť. Nikdy môj syn nebol služobným vozidlom v Trnave, to je klamstvo."

"Keby sa aj vozil, tak vozidlo ústavného činiteľa je zo zákona pre celú rodinu, tak ako napríklad služobný telefón. Predseda Najvyššieho súdu aj minister spravodlivosti majú nárok na služobný telefón a služobné auto. Služobné auto môže využívať celá jeho rodina. Ten zákon som nevymyslel ja.“

Táraniny

Po prečítaní uvedeného človeku napadne, či kompetentní, ktorí taký zákon schválili, boli úplne príčetní. Aký dosah by mohol mať v praxi, si ťažko predstaviť. Keby všetci rodinní príslušníci slovenských ústavných činiteľov mali nárok používať služobné autá a služobné telefóny, štátny rozpočet by zrejme skolaboval.

Nehovoriac o tom, ako by čosi také verejní funkcionári vysvetľovali čoraz chudobnejšiemu národu. Zisťovali sme preto, kto a či vôbec schválil normu, na ktorú sa odvolával Harabin.

Pavel Nechala, právnik spolupracujúci s mimovládnou organizáciou Transparency International Slovensko, vysvetlil, že problematiku služobných pôžitkov našich štátnych predstaviteľov, konkrétne ministrov a predsedu Najvyššieho súdu, upravujú dve právne normy. Prvou je zákon o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov, druhou zákon o sudcoch a prísediacich.

„Z textov oboch právnych predpisov vyplýva, že sa vzťahujú výlučne na výkon funkcie. Nemožno to preto rozširovať na členov domácnosti, ktorí funkciu nevykonávajú,“ zdôraznil Nechala.

Problém je však v niečom inom. Podľa Nechalu prax dokazuje, že neexistujú dostatočné nástroje, aby sa také prešľapy dokázali účinne prešetriť a bolo možné vyvodiť zodpovednosť. Situáciu by mohla vyriešiť novela ústavného zákona o konflikte záujmov, ktorá sa však zabrzdila na stole súčasného predsedu Národnej rady Pavla Pašku.

Uvedená novela by po vstupe do platnosti napríklad umožnila, aby prípad podobný tomu Harabinovmu bolo možné posunúť na Ústavný súd. Stačila by na to tretina poslancov príslušného parlamentného výboru. Je však možné, že súčasný predseda trestného kolégia na Najvyššom súde si všetko vysvetlil v duchu - čo nie je zakázané, je povolené.

Na tomto mieste si však dovolíme Harabina nesmelo upozorniť na znenie Ústavy SR. Základný zákon štátu, ktorému sú podriadené všetky ostatné právne normy, hovorí jasne: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Inak povedané, predstavitelia štátnej moci musia konať iba tak, ako zákon ukladá. Nie inak. V súvislosti so svojským ponímaním zákonov sme prostredníctvom tlačového oddelenia Najvyššieho súdu oslovili aj Harabina.

Nech nám ako naslovovzatý odborník spresní, ktorý zákon umožňuje využívať služobné vozidlá a služobné telefóny ústavných činiteľov celou ich rodinou. A čo to podľa neho v praxi znamená. Odpovede sme sa nedočkali.

VIDEO Plus 7 Dní