Hradisko pri Žiline si užilo svoje: Po buldozéroch a zlodejoch prichádzajú k slovu archeológovia

Kedysi tu bolo hradisko, ktoré bolo až trikrát osídlené. V modernej histórii sa, žiaľ, neblaho preslávilo ako lokalita, ktorú intenzívne vykrádajú zlodeji s detektormi. Dlhé roky ničia každú stopu našej minulosti a nakradnuté predmety končia na burzách a v ilegálnych zbierkach. Ešte pred ich nájazdmi za komunizmu poškodili nálezisko buldozérom. Napokon sa na hradisku usídlili archeológovia. Čo vypátrali? A podaria sa konečne snahy o záchranu lokality?

„Od polnoci vnútri šianca vidno ešte stopy jednej studne, tak aj von stopy cesty... Pravde najpodobnejšie je, že na rečenom vrchu mali opevnenie pohanské Slovania. Ján Kišoň, najstarší človek v dedine, rozprával, že asi pred 72 rokami na najvyššom bode vrchu ešte aj rumy múrov videť bolo možno... Slaviansky ľud na najvyššom bode jako také stavänie postavil, aby do neho pred prvou nehodou ujsť mohol... Najstarší obyvateľ Divínsky pod šiancom vrchu z hĺbky dvoch strevicov vykopal železnú kopiju...“

Starou slovenčinou písaný článok spred vyše storočia hovorí o tajuplnom nálezisku nad dedinou Divinka. V Slovenských pohľadoch o ňom písal v roku 1885 slovenský vzdelanec Alexander Lombardini a už vtedy tušil, že na kopci kedysi žili naši predkovia. Dnes jeho postrehy potvrdzujú archeológovia. Súčasne je zo starého článku zrejmé, že ľudia tu už dávno nachádzali predmety z hlbokej minulosti.

„Na hradisku sa vystriedali dovedna tri vyspelé kultúry. V bronzovej dobe ho založili nositelia lužickej kultúry. Potom v laténskej dobe to boli ľudia púchovskej - keltskej - kultúry, ktorí ho prebudovali, a napokon hradisko obnovili Slovania vo veľkomoravskom období,“ opisuje Gabriel Fusek, popredný slovenský archeológ z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre.

Navštívili sme ho priamo na lokalite, počas sezóny, keď odkrývajú nové sondy. „Práve tu sa pri prvom výskume v minulom storočí našla keltská strieborná minca, dovtedy neznámy typ, ktorý pomenovali podľa lokality - ide o takzvaný typ Divinka. Odvtedy poznáme zo stredného Považia vyše 20 mincí tohto typu,“ vysvetľuje Gabriel Fusek.

Hradisko v Divinke postihlo za posledné desaťročia niekoľko rán. Tá prvá prišla za komunizmu. Na lokalite nastala situácia typická pre tú dobu. Hoci hradisko vyhlásili na základe nálezov už v roku 1969 za národnú kultúrnu pamiatku, súčasne sa tu plánovalo otvorenie lomu na kameň. Zakrátko sa teda začalo bezprecedentné nivočenie hradiska buldozérmi, ktoré zničili pôvodné valy, brány, praveké cesty, splanírovali dôležité miesta v teréne. Absurdné? „Za boľševika zjavne nevedela pravá ruka, čo robí ľavá, a teda súčasne s vyhlásením národnej kultúrnej pamiatky tu došlo k devastácii nášho kultúrneho dedičstva. V tom období sa tu uskutočnili aj prvé výskumy, no keď sa na vyšších miestach rozhodlo, že lom nebude rentabilný, na archeologický výskum už nevyčlenili ďalšie peniaze, takže výskum sa zastavil a zostal nedokončený,“ hovorí archeológ.

A keď odborníci hradisko opustili, nadišiel čas zlodejov vykrádačov. Napriek fámam vôbec nejde len o problém dneška. „Nie je pravda, že detektoristi sa objavili až po páde komunizmu. Je to ten klasický spomienkový optimizmus. Vykrádalo sa už v 80. rokoch minulého storočia a odvtedy lokality trpia ich nájazdmi. Po otvorení hraníc sa táto kriminalita stala medzinárodnou,“ hovorí Gabriel Fusek.

Dnešný výskum prišiel v hodine dvanástej. Hradisko, kde sa premleli významné kultúry našej minulosti, sa stalo takým známym terčom vykrádačov, že sa môžeme len dohadovať o množstvách predmetov, ktoré si odtiaľ pokradli. Maskujúc sa za turistov mali vraj plné stany vykutraných nálezov. Archeológovia našli po nich vykopané jamy, inokedy našli pod lístím pohodené železné nálezy, o ktoré detektoristi nemali záujem. O predmetoch z farebných a drahých kovov, o ktoré nás navždy okradli, sa nikdy nedozvieme.

Zdá sa, že po takýchto ranách sa už jedinečná lokalita nespamätá. Ibaže, našťastie, po buldozéroch a detektoristoch prišli na hradisko vedci. Súčasný výskum v Divinke prebieha od roku 2013 a podieľa sa na ňom Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre spoločne s Považským múzeom v Žiline. Výskumné tímy dopĺňajú brigádnici, doteraz odkryli dohromady sedem sond. A tie začínajú poskytovať obraz dávneho sídla.

Jeho rozloha bola úctyhodná. Dovedna zaberá až dvanásť hektárov. Najväčšiu časť tvorilo podhradie, na vrcholovej časti, na najvyššom mieste, bola vyčlenená akropola. Archeológovia už teraz vedia, že na nej žila vtedajšia elita. Sídlo chránili ohromné mohutné valy, dnu sa vchádzalo bránami a v areáli sa nachádza aj výdatný prameň vody. Z výšky kopca mali obyvatelia hradiska výhľad do doliny Váhu, ktorou viedla cesta významná už v praveku.

Po Keltoch tu archeológovia našli rôzne predmety, nielen spomenutú mincu typu Divinka. „Je to aj keramika, železné a bronzové spony z rozhrania letopočtov a dole v doline zlatá náušnica, ktorá dokladá šperkárske remeslo ľudu púchovskej kultúry,“ vymenúva archeologička Považského múzea Zuzana Staneková. Tak ako po predošlých obyvateľoch využili kopec s valmi Kelti, neskôr ho osídlili Slovania. Z veľkomoravského obdobia pochádzajú nielen ostrohy, zbrane a rôzne ozdobné časti remeňov, ale aj náradie ako kosáky, motyky, sekery, dlátka. V jednom z obydlí našli kamenný mlynček na obilie - žarnov, v ďalšom poklade boli obruče zachované z dreveného vedierka, dve misky aj fragment podkovy. „Tá má napríklad pre mňa oveľa väčší význam ako to, čo tu nakradli detektoristi. Pretože podkova značí podkuté kone a ukazuje, že tu žila aj jazdecká družina, čiže súčasť vtedajšej spoločenskej elity. Práve tieto súvislosti sú dôležité a vykrádačov nezaujímajú,“ podotýka Gabriel Fusek.

Aké mohli mať tunajší ľudia povedomie o vzdialenom kniežatstve Veľká Morava? „Ak ste boli jednoduchý človek, bolo vám jedno, kto vás zdiera, a pánovi zasa veľmi záležalo na tom, aby nemusel drieť ako tí ľudia na poli. Po páde Veľkej Moravy sa vymenila najvyššia vrstva, ale lokálni veľmoži začali veľmi rýchlo kolaborovať s novou mocou a spoločnosť sa postupne začlenila do Uhorského kráľovstva.“

Na vedľajšom kopci sa nachádza ďalšia lokalita, ktorú následne obývali, malý stredoveký hrádok. Výskum tu vedie archeológ Michal Holeščák. Opisuje nám, že z čias kráľa Bela IV. pochádza prvá písomná zmienka o tomto území. „Vtedy tu stála strážna veža a malé opevnenie. Systematický výskum sme začali tento rok a pokračovať budeme ešte aspoň jednu archeologickú sezónu.“

Vykrádanie našich archeologických lokalít je problém celého Slovenska. „Slováci bežne obdivujú históriu na dovolenkách po celom svete, ale Slovensko im nehovorí nič. Slovenská spoločnosť je značne nekultúrna a zvlčilá. Nelegálne ‚detektorovanie‘ je jedným z týchto javov a zároveň zlou vizitkou Slovenska,“ myslí si Tomáš Kopták zo žilinského Krajského pamiatkového úradu. „Ľudia by si konečne mohli uvedomiť, že na Slovensku nemáme, na rozdiel od iných krajín, nejaké treťotriedne podradné pamiatky, ale skutočné skvosty, ktoré nelegálne vykupujú bohatí zberatelia na Západe. Najdôležitejšie však je, aby kultúrne vyrástla celá spoločnosť.“

Jedna vec je nelegálne vykrádanie, druhá je nelegálny obchod s kradnutými predmetmi. Gangy detektoristov doslova rabujú celé Slovensko a nelegálny biznis funguje mafiánskym spôsobom, pričom naspodku sú pešiaci s detektormi. Tento organizovaný zločin má podľa odhadov na svedomí škody až za 5 miliónov eur ročne. Ďalšími zlodejmi s detektormi sú ľudia, ktorí majú vykrádanie ako hoby. Po výkope stačí sadnúť do auta, o dve hodiny je nález vo Viedni a v noci už môže byť za oceánom - na webovej burze sa zjaví predmet z Karpatskej kotliny.

Biznis funguje úplne nehanebne - napríklad s keltskými mincami typu Divinka bežne kšeftujú „renomované“ aukčné spoločnosti, na burzách sa predávajú aj za 800 eur - na internete sme ich v priebehu pár minút našli hneď niekoľko. Pritom každá takáto minca musí pochádzať jedine z krádeže. Každé hradisko má totiž charakter archeologického náleziska a podľa zákona je jeho ochrana verejným záujmom, ochrana kultúrneho dedičstva sa spomína aj v ústave. Archeologické nálezy sú vlastníctvom štátu, teda nás všetkých. „Ako pri všetkom, ryba smrdí od hlavy. To znamená, že hlavným vinníkom je štát - a štát, to sme my občania,“ dodáva Tomáš Kopták.

Minulý rok u nás prvýkrát prebehla utajená akcia Pandora II, čo bola globálna policajná operácia proti ilegálnemu obchodovaniu s predmetmi kultúrnej hodnoty, do ktorej sa zapojilo 81 štátov, zaistilo sa vyše 40-tisíc archeologických predmetov, umeleckých diel a paleontologických pozostatkov a začalo sa vyše 300 vyšetrovaní.

Podľa pamiatkarov je  rovnako dôležité, aby boli všímaví aj domáci. „Bez kultúrneho uvedomenia a patriotizmu miestnych ľudí ťažko čosi uchránime,“ podotýka vedúci odboru archeológie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky Peter Bisták. „Masívne rabovanie by u nás mohla výrazne obmedziť vyššia kultúrna vyspelosť spoločnosti, ktorá je dnes ľahostajná a vykrádanie a ničenie archeologických nálezísk nepovažuje za problém, ktorý sa týka všetkých.“

Starosta Divinky Michal Krško patrí medzi tých, ktorí sa snažia robiť osvetu. Kým v minulosti mnohí domáci netušili, aké hodnoty majú na kopci nad obcou, dnes na archeologickom výskume funguje Deň otvorených dverí, na lokalite vybudovali náučný chodník s informačnými tabuľami, ktorý vedie až na starodávnu akropolu.

Mimochodom, pri výskume nepracovali len znalci. Archeológom vypomohli nedávno aj dobrovoľníci zo združenia Slovanské hradiská. „V spolupráci s nimi sme našli viacero stredovekých železných hrotov zo šípov. Všetky mali rovnaký tvar a boli orientované v rovnakom smere - mierili spod opevnenia hore na hrádok,“ opisuje archeológ Michal Holeščák. „Rozmiestnenie šípov na ploche hradiska sme presne zamerali a zdokumentovali, takže môžeme predpokladať, kde strelci stáli a kam sústredili útok.“

Nálezy tak ukazujú dosiaľ neznámy príbeh o stredovekej bitke o hrádok, o ktorej nemáme zachované žiadne písomné zmienky. „Archeológ o tom určite napíše zaujímavý článok,“ hovorí šéf združenia Slovanské hradiská Peter Jenčík, „ale aj my sme chceli trochu prispieť k poznaniu našej histórie. Keby totiž tie šípy našli vykrádači, nahádžu ich do vrecúška a popredajú niekde na burze - a celý príbeh by bol navždy stratený. Detektoristi sa často vyhovárajú, že archeológovia s nimi nechcú spolupracovať, ale my sme dokázali, že sa to dá. Stačí len chcieť.“

Prečítajte si aj: