Tip na článok
Nebezpečné: Rozbitá cesta a hrozivé betónové zvodidlá môžu byť ľahko príčinou nehody.

Hraničné priechody sú v dezolátnom stave, zhltli obrovské peniaze

Postavili ich za miliardy korún krátko pred naším vstupom do Schengenu. Dnes chátrajú.

Galéria k článku (10 fotografií )
Zbytočné: Kancelárie nad hranicou s Maďarskom asanujú. Niet ich ako využiť. Zostane len prístrešok.
Len hotovosť: Platobná karta je vám na slovensko- -maďarskej hranici nanič.
Prázdna: Reštaurácia v hraničnej budove je roky zatvorená.

Opustené budovy s vymlátenými oknami, plné odpadkov, špiny, výkalov. Chaos, nedostatok parkovacích miest, rozbité cesty, predražené diaľničné známky, absurdné kurzy v zmenárni, nulový servis. To ponúkajú cestovateľom slovenské hraničné priechody. Niektoré úplne nezmyselne vyrástli do obludných rozmerov krátko pred naším vstupom do Európskej únie a schengenského priestoru.

Miliardy korún sa bezdôvodne liali do budovania veľkorysých stavieb na základe medzivládnych dohôd. Ktovie, čo to však boli za dohody, keď napríklad na diaľnici Jarovce - Kitsee stojí hraničný priechod, akoby to bola vstupná brána do Paríža, zatiaľ čo bohatší Rakúšania si na svojej hranici vystačili s narýchlo zlepenými unimobunkami.

Zakrátko sa megastavby stali prebytočným majetkom colnej správy a investované peniaze výsmechom daňových poplatníkov. Dnešný stav väčšiny z vyše sedemdesiatich cestných hraničných priechodov je zúfalý.

Niektoré skončili v rukách obcí, podnikateľov alebo chátrajú. Obce na ich využitie nenašli dostatok prostriedkov, štát sa neponáhľal, aby ich využil aspoň ako odpočívadlá. Aj to až na podnet Bruselu.

Zbytočná opacha

Výstavba diaľničného hraničného priechodu Jarovce - Kitsee zhltla takmer sedemsto miliónov korún. Už na prelome tisícročia, keď ho na žiadosť rakúskej strany uviedli do predčasnej prevádzky, ho vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová označila za megalomanský projekt a príklad zbytočného plytvania. Takmer po štrnástich rokoch je jeho stav na zaplakanie.

Opustené moderné budovy slúžiace len polícii, nedoriešené parkovacie miesta, chaotické dopravné značenie, betónové zvodidlá oddeľujúce cestu pre kamióny. Jedinou službou je predaj slovenských diaľničných známok a mýta. Počas našej návštevy musíme zaparkovať v priestore patriacom polícii a Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS). Inde sa nedá.

„Poradíte mi, ako sa dostanem späť na Slovensko?“ pýta sa nás Žilinčan, ktorý sem zablúdil. Spoločne hľadíme na nadjazd, ktorý je však pre verejnosť zatvorený. Jediná možnosť je kúpiť si rakúsku diaľničnú známku a prejsť k najbližšiemu výjazdu do Kitsee. Neprejde ani desať minút a podobný problém rieši trojica českých motoristov. Nakoniec risknú nadjazd. Radšej zaplatia slovenskú pokutu...

Nič, len smrad

Diaľničný priechod do Maďarska je pre nás ešte väčší šok. NDS tu vytvorila informačno- predajné miesto, kde sa za tónov ľudoviek cestovatelia dozvedia niečo o Slovensku, cestnej infraštruktúre, môžu využiť počítače s internetovým pripojením alebo bezplatné wi-fi, kúpiť si slovenskú diaľničnú známku. Tu sa však slušnosť končí.

Hraničný kolos, ktorý tu kraľuje od roku 2002 a všetci sme zaň zaplatili takmer miliardu korún, nám ukázal azda najväčší hnus, aký sme na verejných priestranstvách videli.

Prechádzame odstaviskom balkánskych kamiónov a zastavujeme sa pri objekte niekdajšej karantény zvierat, na pohľad zrekonštruovanom. Nové dvere, oblepené ešte ochrannou páskou, sú dokorán a za nimi množstvo ľudských výkalov. Posiate je nimi i celé okolie tejto stavby a smrad sa šíri na niekoľko metrov.

„Hej, kamoš, heeeej, počkaj, ti niečo ukážem,“ kričí počerný zavalitý „obchodník“ s dvoma škatuľami v podpazuší. Keď odmietame jeho zrejme kradnutý tovar, začne byť agresívny. Vraciame sa radšej k budovám hranice a oslovujeme pár ľudí. „Nie je tu absolútne nič,“ tvrdí nám jeden z pracovníkov.

„Bufet, čo bol na poschodí, zatvorili, ešte aj dva kávomaty vystriedali automaty na mýto. Napiť sa môžete akurát z vodovodu v záchode.“ Prechádzame sa miliardovou budovou, popri prázdnych pultoch, ktoré by určite prijal nejeden podnikateľ. Veď tadiaľto denne prejdú tisícky vozidiel, nehovoriac o parkujúcich kamionistoch."

"Na poschodí už nečakáme nič príjemné - a ani sa nedočkáme. Dlhé prázdne chodby, zhnitá sedačka, vyschnuté kvety, špinavé okná, rad zamknutých kancelárií a opäť zvyšky, čiastočne odstránených, zväčša však uschnutých výkalov. Depresívny pohľad spestruje len výstrižok z bratislavských novín s reklamou HZDS, nalepený na dverách jednej zo zamknutých kancelárií. Žeby nám ľudový satirik takto chcel naznačiť, kto je za túto obludnosť zodpovedný?

„Chodby s kanceláriami, ktoré sa tiahnu ponad hranice, budeme musieť asanovať,“ vraví Michal Fúrik, hovorca NDS. „Niet ich ako využiť. Zostane len prístrešok.“

NDS, ktorá v roku 2009 získala tento objekt do správy, by z neho mala stvoriť štandardné diaľničné odpočívadlo. Za päť rokov tu vytvorili informačné stredisko, zabezpečili dopravné značenie, zrekonštruovali toalety, vytvorili parkovacie zóny pre autá a kamióny.

„Bolo to tu totálne zdevastované,“ pokračuje hovorca. „Rozbité okná, žiadne osvetlenie, v záchodoch behali potkany. Ľudia sa báli aj zastaviť.“

Podnikateľský bonbónik

Neradostná prechádzka medzi rozbitými strážnymi búdkami pokračuje. Na niektorých svieti nápis o možnosti kúpiť maďarské diaľničné známky. Desať dní za 12,90 eura. Pritom podľa kurzového lístka Národnej banky Slovenska (NBS) vychádza oficiálna cena diaľničného oprávnenia na 9,50!

Tento výhodný biznis si tu zriadila firma Ľubomír Dobrovoda - DTL, ktorý, mimochodom, predáva diaľničné známky aj na bývalej rakúskej hranici. Zriadil si tu i zmenáreň. Bez označenia či transparentného kurzového lístka. Za euro dostanete 260 forintov. Podľa NBS by to malo byť 310. Platí sa len v hotovosti. Prečo?

„Nie je povinnosť umožniť platbu kartou,“ reagujú zamestnanci za okienkom. Priestory podnikateľovi poskytuje NDS a pravidelne mu nájom predlžuje. K spôsobu jeho podnikania sa vyjadrovať nechce. Zákon neporušuje. Nuž, neporušuje, ale vizitku nám robí parádnu. Ani Maďari, o pár sto metrov ďalej, sa nemajú čím chváliť.

Hranicu si tiež vystavili veľkorysú a je rovnako prázdna ako tá naša. Na zatvorenej strážnej búdke, ktorá istý čas slúžila ako zmenáreň, visia staré kurzové lístky so slovenskými korunami. A odkaz, že diaľničné známky kúpite na najbližšej benzínke.

Po chvíli pátrania však predsa uspejeme. Zadný vchod nás privedie na oddelenie špedície, kde si môžeme kúpiť známku za oficiálnu cenu, platobná karta im nerobí problém a ako odmenu za nákup ešte dostanete kávu zadarmo.

Rýchlo preč

Azda najhoršie vnímajú situáciu kamionisti. Tí sú nútení stáť tu, aby zaplatili mýto, absolvovali povinnú prestávku alebo sa vyspali. Michal z Varšavy rozhodí rukami. „Žiadne služby, žiadne občerstvenie a ešte sa tu aj kradne. Keď budem porovnávať s Poľskom - tam sú na hraniciach obchody, bary, záchody... aj keď platené.“

Podobne reagujú jeho kolegovia. Slováci, Česi. Prekáža im, že na slovenskej strane nemôžu platiť kartou, že je tu neporiadok a miestami nebezpečne. „Bez kávy alebo bufetu by som sa aj zaobišiel, skôr mi tu vadí vyslovený hnus,“ netají sa Bratislavčan Tibor, ktorý jazdí už tridsať rokov.

„Vyplýva to asi z toho, kto tu parkuje. Doslova zberba. Všade je bordel, smrad a lajná. Pravdepodobne to tu nie je majetkovo usporiadané, a tak sa o priestory nikto nestará. Našinec odtiaľto radšej rýchlo ťahá preč. Ideálne by bolo, keby to vyriešili ako v Nemecku alebo vo Švajčiarsku. Za strážené udržiavané odstavné parkovisko zaplatíte 10 eur. Za tú cenu, okrem komfortu a bezpečia, získate aj stravu a nápoje.“

Starý známy

Pokračujeme k ďalšiemu stavbárskemu unikátu, diaľničnému hraničnému priechodu Brodské. Aj ten bol začiatkom tisícročia zrekonštruovaný zhruba za sedemsto miliónov korún. Spočiatku sme však príjemne prekvapení.

Opäť nachádzame informačné stredisko NDS, k tomu niekoľko bufetov s prijateľnými cenami a dokonca vynovené bezplatné toalety so sprchou. Turisti a vodiči však krútia hlavami. „Je fajn, že si tu môžeme dať teplé jedlo alebo sa zadarmo osprchovať. Ale takto by to malo vyzerať všade,“ zhodujú sa. Kamionista Martin z Česka poukazuje na neporiadok a častý nedostatok parkovacích miest.

„No vo všeobecnosti to tu hodnotím pozitívne, aj keď mi nedávno ukradli spätné zrkadlo.“ Ďalší vodič tvrdí, že parkoviská na slovenských hraničných priechodoch nepatria k najhorším. Podľa neho sú Česi ešte za nami a na maďarských radšej nezastavuje. „Čo ma však hnevá, sú tunajšie kurzy. Mizéria!“

To isté si myslí Lukáš, ktorý smeruje s rodinou na dovolenku do Chorvátska. „Euro za 30,60 českej koruny, keď v banke je za 28, to sa mi zdá celkom drsné,“ krúti hlavou. Začíname tušiť, kto tieto ceny ponúka. V hale nachádzame neoznačenú zmenáreň bez kurzového lístka. Platba len v hotovosti.

Bude vraj lepšie

Trojica hraničných „mamutov“ patrí Národnej diaľničnej spoločnosti. Tá pripúšťa, že ich stav je neveselý, tvrdí však, že ich skultúrnenie si vyžaduje viac času, prostriedkov a rokovaní so zahraničím. „Každý krok, ktorý podnikneme, musíme konzultovať s maďarskou a rakúskou stranou,“ hovorí Michal Fúrik.

„Iba zvýšenie rýchlosti zo štyridsiatky na osemdesiatku na priechode Jarovce - Kitsee si vyžadovalo náročné rokovania. Rakúšania dokonca žiadali tridsiatku! Spamätali sa, až keď zasiahli úradníci Európskej únie. Ďalším problémom sú neusporiadané pozemky alebo policajné stanice v našich budovách, ktoré nemôžeme len tak presunúť.“

Malou odyseou bolo podľa neho aj zháňanie technickej dokumentácie, museli tiež upraviť rozbité cesty. Sú to rozsiahle priestory, ktoré dostali v zdevastovanom stave. Dozvedáme sa, že na všetky priestory hraničných priechodov NDS už existujú projekty obnovy. Na opravu budov, rekonštrukciu parkoviska, zonáciu.

Na hraničnom priechode Svrčinovec chcú dať do poriadku parkovisko pre osobnú a nákladnú dopravu. Súčasťou projektov je i prenajímanie priestorov na ponuku služieb. „Práve teraz nám beží tender na reštauračné zariadenie a do mesiaca budú na maďarskom priechode nielen kávomaty, ale aj automaty s občerstvením.“

Zle a horšie

Ani menšie hraničné priechody, a je ich požehnane, neponúkajú optimistickejší pohľad. Štát ich chcel najskôr predávať a do správy obcí sa dostali až schátrané. Niektorí starostovia či primátori mali plány na ich využitie, ibaže tie zväčša zakapali na nedostatok financií. Tak skončil napríklad priechod v Makove na hraniciach s Českom. Štát zaň chce takmer dva milióny eur.

Dnes je síce už pod krídlami obce, ktorá ho prenajala na podnikanie, investor sa však stále nevie rozhýbať a objekt je pustý. Nachádzame tu len malú reštauráciu, ktorá je napriek frekventovanej ceste a veľmi priaznivým cenám prázdna. Spolumajiteľka podniku nám hovorí, že po desiatich rokoch majú zisk iba na výplaty a bežnú prevádzku.

„Kamionisti si radšej varia na parkovisku a keď aj prídu, dajú si polievku a šesť rožkov.“ V Oravskej Polhore na hranici z Poľskom chceli cez občianske združenie vytvoriť informačno -turistické centrum. „Spočiatku tam boli veľké aktivity, ale bez prísunu peňazí utíchli,“ hovorí starosta Peter Horváth. Obec musela zabezpečiť spevnenie zatekajúcej strechy a starosta sa pravidelne chodí pozrieť, či sa niečo nezosypalo.

Dezolátny stav v Milhosti, na priechode do Maďarska, je známy z médií. Najmä vďaka Braňovi Mojsejovi, ktorý plánoval otvoriť si tu podnik. Hraničnú budovu chcela aj obec - získali ju VSŽ.

„Odvtedy sa rozpadáva, je zarastená burinou a jedinou aktivitou majiteľov bola výmena rozbitých okien,“ dozvedáme sa na obecnom úrade. „Na žiadosti občanov sme spoločnosť vyzvali, aby budovu dala do poriadku, ale ani neodpovedala. A pred mesiacom sa tam objavil oznam, že je na predaj.“

Unikátnym príkladom, ako môže dopadnúť nezáujem majiteľov o vlastné priestory, je priechod Rusovce - Rajka. Polozbúrané budovy, zničené stanovištia hraničiarov, hrdzavé nefunkčné lampy, zdemolovaná cesta obrúbená nebezpečne sa vlniacimi betónovými zvodidlami je však vizitkou Maďarov. „Chátrajúca colnica sa nachádza na území Maďarskej republiky,“ vraví Stano Ščepán, hovorca bratislavského magistrátu.

Hlavné mesto spravuje len komunikáciu vedúcu k bývalému hraničnému priechodu Čunovo a tú opravilo. „Samotný priechod je už za hraničným kameňom. Dohoda s maďarskou stranou z vlaňajšieho roku hovorila, že stavbu zbúrajú a cestu opravia. Prečo sa tak nestalo, nevieme.“

Na našej výprave po hraničných priechodoch sme našli aj pozitívne výnimky. Šahy dali colnicu podnikateľovi, ktorý ju zrekonštruoval, a dnes tam je reštaurácia s odpočívadlom pre kamionistov. Holíč tiež stavil na súkromnú spoločnosť. Záujemca sa našiel až po štyroch rokoch, ale oplatilo sa čakať.

„Namiesto unimobuniek vystaval veľké truckcentrum s pumpou, odstavným parkoviskom aj penziónom. Je to frekventovaná cesta a zatiaľ to funguje veľmi dobre,“ pochvaľuje si zástupca primátora Rastislav Caletka.

VIDEO Plus 7 Dní