Tip na článok

Hrôza v slovenských väzniciach. Niektorí odsúdení pobyt neprežili

V truhle či v bdelej kóme. Aj takto sa matkám vracajú domov synovia, ktorí si tresty odpykávali v slovenských väzniciach.

Zbor väzenskej a justičnej stráže má za sebou ťažké obdobie. O škandáloch a problémoch v slovenskom väzenstve bolo počuť akosi častejšie ako po minulé roky. A to napriek tomu, že túto oblasť spravovanú štátom možno pokojne nazvať trinástou komnatou, za ktorej dverami sa dejú veru zvláštne veci. Doteraz sa však o nich veľa nehovorilo.

No a keď aj, kompetentných vždy učičíkalo vedomie, že pohľad bežnej verejnosti na odsúdených je zväčša, ak nie úplne, negatívny. Veď ruku na srdce, koľkí z vás sú ochotní pripustiť, že aj väzni majú svoje práva, že musí byť zachovaná ich ľudská dôstojnosť. Raz darmo, logika bežného človeka nepustí. Prečo by mali mať vagabundi za mrežami nárok na súcit či, nedajbože, nejakú ochranu. Veď sa im iba vracia to, čo si za svoje skutky zaslúžia. Basta!

Lenže problém nastáva, keď sa týmto ľudovým pravidlom začnú riadiť aj tí, ktorým priamo zákon káže dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť iných osôb. Oni však namiesto toho časom nadobudnú pocit, že môžu brať spravodlivosť do vlastných rúk, že môžu robiť poriadky podľa vlastnej ľubovôle, že môžu všetko, lebo v očiach verejnosti aj tak budú hrdinovia. A je im úplne jedno, že v konečnom dôsledku vlastne ublížia nevinným. Matkám, otcom, deťom, ženám, jednoducho tým, ktorí už aj tak trpia dosť. Lebo spoločnosť sa na rodinu, v ktorej majú väzňa, pozerá cez prsty. Zľutovanie nemá ani vtedy, ak sa matke z väzenia vráti syn v truhle či ako mrzák.

Tatiana Goralová

Tak sa nám vrátil domov. V stave, ktorý vyžaduje 24-hodinovú starostlivosť. Vôbec nevieme, či ho niečo bolí, či chce jesť, piť… Zmenil sa život celej rodiny. Úprimne, na Vianoce nemám ani pomyslenia, - hovorí so slzami v očiach Tatiana Goralová zo Žiaru nad Hronom, ktorá sa namiesto príprav na najkrajšie sviatky v roku učí profesionálne starať o pacienta v bdelej kóme. Len pred pár dňami jej totiž zo zariadenia v Handlovej, určeného pre dlhodobo chorých, doviezli domov 22-ročného syna Kamila. Lepšie povedané, ľudskú trosku, ktorá z kedysi 80-kilového zdravého muža zostala. Dnes má kíl možno päťdesiat, nevie sám dýchať, sám sa najesť, otočiť na posteli. Invalidní rodičia ho musia prebaľovať, kŕmiť, umývať, masírovať, cvičiť s ním. A pritom sa mu milo prihovárajú. Veď možno raz… Tak to predsa odporúčajú odborníci. S človekom v kóme, aj v tej bdelej, stále komunikovať.

„Nie je to jednoduché. Pomáha aj druhý syn. Pozor na Kamila musíme dávať i v noci, aby si nevytiahol dýchaciu trubicu z krku, pretože občas dostane také záchvaty. Netuším, či je to preto, že ho bolí hlava, alebo je nespokojný,“ plače nešťastná matka.

Akoby na potvrdenie jej slov Kamil otvára oči a uprene sa zahľadí do neznáma. Zrazu mu do vzduchu vyletí pravá noha aj ruka, ľavú časť tela má ochrnutú, snaží sa zbaviť trubice v krku. Je doslova v kŕči, ruku nie a nie odtiahnuť. Pani Tatiane musí prísť na pomoc manžel. Obaja syna tíšia, hladkajú po tvári. Pomaly sa upokojí. Pravou rukou si však stále siaha na zadnú časť hlavy. Presne na miesto, kde má stále hrču.

Ilava: Začiatkom októbra v tomto väzení došlo k udalosti, po ktorej zostal odsúdený Kamil Goral v kóme. Foto: TASR

„Mám pocit, akoby nám ukazoval, že tam ho to bolí, že tam dostal poriadny úder. Ťažko to však posúdiť,“ konštatuje Tatiana Goralová, žena, ktorá pred štyrmi rokmi vyprevádzala do ilavskej väznice zdravého syna, no vrátili jej mrzáka. A to pár mesiacov pred vypršaním trestu za lúpež.

V base ho začiatkom októbra zvláštnym spôsobom spacifikovali tamojší bachári. Vraj im počas návratu z vychádzky vulgárne nadával a dokonca ich napadol. Odvážne, hneď troch naraz. Nuž a príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže nemali inú možnosť, ako drzého odsúdenca nacvičenými hmatmi a chvatmi priviesť k rozumu. Robili to dovtedy, kým nezostal v bezvedomí ležať na zemi. Ale to, samozrejme, nie je oficiálna verzia. Tá znie, že spacifikovaný väzeň Kamil Goral spadol. A to tak nešťastne, že mal hlavu otlčenú spredu aj zozadu. Po páde sa už neprebral. Nasledoval prevoz do trenčianskej nemocnice. Za uplynulé dva mesiace ich vystriedal niekoľko, v banskobystrickej mu dokonca museli operovať mozog, až napokon pred pár dňami skončil v byte svojich rodičov, ktorí zatiaľ márne čakajú na výsledky vyšetrovania skutku z ilavskej basy.

Ako pokračuje, neprezradila polícia ani nám. Aktuálne totiž podľa policajnej hovorkyne Eleny Antalovej možno povedať len toľko, že „v tomto štádiu vyšetrovania nie je možné k prípadu poskytnúť žiadne ďalšie informácie, pretože by to mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. K uvedenému prípadu poskytneme viac informácií až po skončení vyšetrovania“.

Mária Drinková

Oveľa smutnejšie Vianoce ako rodina Goralovcov už druhý rok prežíva 61-ročná Mária Drinková z Bratislavy. O jedného zo synov, 34-ročného Dušana, prišla vo februári 2014. Zomrel v leopoldovskej väznici. Na zlyhanie srdca. Odbornejšie, na akútny infarkt myokardu. Ako sa píše v pitevnej správe, „príčinou úmrtia bolo skôrnatenie tepien stredného stupňa, najmä tepien srdca. Iným závažným chorobným stavom bola obezita“.

Jeho matka nad týmto odborným posudkom len krúti hlavou. Nerozumie, o akej obezite sa tam píše. Veď v roku 2012 odchádzal do väzenia za neplatenie alimentov a krádež chlap, ktorý pravidelne cvičil a hral futbal. A zrazu vraj obezita a infarkt. „Doma nikdy nedal do úst mastné mäso. V base sa poriadne ani nevedel najesť. Za peniaze, ktoré si zarobil a zostali mu alebo za tie, ktoré som mu občas poslala, si v tamojšom bufete nakúpil pudingy, vajcia… Lebo balíčky sme posielať nemohli, zakázali to. Dušan mal stále problémy, že vymýšľa. Veď preto bol vtedy aj na samotke zavretý,“ tvrdí užialená žena.

Mária Drinková: So smrťou svojho syna sa nevie zmieriť. Foto: Tony Štefunko

Približuje, že k nešťastnej udalosti došlo 24. februára 2014. „Bol pondelok. Zdravotné ťažkosti mal Dušan už niekoľko dní predtým. Postupne som sa dozvedela, že už od štvrtka sa sťažoval na bolesti pod lopatkou. Bachári privolali väzenskú lekárku, tá mu však dala len nejakú tabletku a pichla injekciu Veralu. Podľa nej totiž išlo o bolesť chrbtice. Lenže bolesť neprestávala a hoci Dušan počas víkendu búchal na dvere a prosil o pomoc, nikto si ho nevšímal. Vraj aj kamery vypli, len aby ho nemuseli počúvať. Nechali ho tak,“ ťažko zo seba súka smutné spomienky pani Drinková.

O tom, čo sa v skutočnosti dialo za múrmi leopoldovskej basy, jej vraj dali vedieť odsúdení, ktorí boli svedkami udalosti. Opísali jej aj to, že keď v pondelok 24. februára strážnici otvorili dvere diery, čo je slangový výraz pre samotku, ktorá, mimochodom, práve v Leopoldove údajne stojí za povšimnutie, lebo horšia by sa márne hľadala aj v thajskom väzení, Dušan odtiaľ vyšiel úplne bledý. Vzápätí spadol a oživiť ho sa už nepodarilo. Vlastne, zo strany pracovníkov väznice snaha veľmi nebola.

Úmrtie syna oznámilo vedenie väznice matke o niekoľko hodín. Keď na druhý deň doobeda z Bratislavy do Leopoldova pricestovala, jeho telo tam už nenašla. Medzitým totiž Dušanove pozostatky previezli na pitvu do hlavného mesta. Pani Drinkovej tak v Leopoldove strčili do rúk jednu škatuľu a dve vrecia, do ktorých nahádzali všetky synove veci. Aj s otvorenou škatuľou mlieka.

Dušan Drinka: Kamaráti ho vraj prirovnávali k raperovi Rytmusovi. Pravidelne cvičil, hral futbal. Ale neplatil alimenty a kradol. Dostal sa preto do leopoldovskej basy, v ktorej zomrel. Vraj na infarkt. Lebo bol obézny. Foto: Tony Štefunko

„Utekala som hneď na Antolskú do Bratislavy, kde ma však informovali, že syna mi ukázať nemôžu. Rozumiete tomu?“ hnevá sa aj s odstupom času Mária Drinková. Syna tak naposledy mohla pohladkať až v truhle. Zarazilo ju však, že v pohrebnej službe Dušanovi navliekli cez hlavu kapucňu. „Keď som mu ju stiahla, zostala som ako zarazená. Hlavu mal obitú a hánky rúk mal celé doudierané. Nikdy na ten pohľad nezabudnem,“ plače pani Drinková.

Lenže darmo sa už potom pýtala a sťažovala. Oficiálny záznam bol jasný. Dušan Drinka zomrel na infarkt. Zostali po ňom tri deti. Starostlivosť o ne prevzala aj ich babča, ako Máriu Drinkovú vnúčence volajú. Nuž a tá, aby hladné krky uživila, pracuje vo dvoch zamestnaniach.

„Neprejde deň, aby som na neho nemyslela. Sviečka pri jeho fotke horí stále. A viete, akú poslednú spomienku na neho mám? List, ktorý mi z basy prišiel v deň jeho smrti a ktorý som čítala ešte pred tým, ako mi zavolali, že Dušan už nežije. Napísal mi v ňom, ako veľmi ma ľúbi, že mi za všetko ďakuje, že sa veľmi teší, keď budeme zas všetci spolu. Pretože už bude všetko v poriadku.“

VIDEO Plus 7 Dní