Jana Čavojská

Vraj je to taký geomorfologický profil ako hrozienko v koláči, že by bol hriech nepostaviť tam priehradu. Aj to zvykli počúvať ekológovia od vodohospodárov ako argument pre vybudovanie vodného diela Slatinka. Štát o ňom rozhodol ešte v roku 1954. Bolo to obdobie veľkých projektov. „Zmapovali Slovensko a určili miesta vhodné na priehrady. Nie podľa toho, či a koľko potrebujú vody. Účel ako keby riešili až dodatočne. V prípade Slatinky sa najprv hovorilo o akumulácii úžitkovej vody pre priemysel, ak bude treba, potom o závlahách, potom o zásobárni vody pre sto kilometrov vzdialenú jadrovú elektráreň Mochovce. Neskôr začali argumentovať klimatickou zmenou. Že niekto tú vodu už potrebovať bude. Pre mňa je to dôkaz, že priehradu tu nikdy naozaj nebolo treba. Inak by ju už dávno postavili a nemenili by takto jej účel,“ myslí si environmentalistka Martina Paulíková. „Ja som sa vždy pýtala: Aký problém chcete priehradou riešiť? Lebo je ťažké diskutovať s niekým, kto má riešenie: priehrada, no nevie presne definovať problém, ktorý ňou chce vyriešiť.“

Martina sa do údolia rieky Slatina dostala prvýkrát v&nbsp;roku 1992 ako študentka ekológie. „Zobrali nás sem pedagógovia s&nbsp;tým, že je to cenné územie a&nbsp;aby sme sa dobre porozhliadali, lebo o&nbsp;nejaký čas tu už nebude.“ Študenti začali pátrať, aká priehrada to tu má zatopiť a&nbsp;na čo bude slúžiť. Postupne zisťovali, že ide o&nbsp;relikt veľkých socialistických projektov so zvláštnym účelom. Raz za pár rokov sa o&nbsp;ňom znovu začalo hovoriť a&nbsp;potom všetko opäť utíchlo. Študenti, pedagógovia z&nbsp;fakulty ekológie vo Zvolene a&nbsp;ďalší Zvolenčania založili Združenie Slatinka, aby sa pokúsili hodnoty tohto územia ochrániť.

Podľa Martiny by takto vyzerali takmer všetky rieky v&nbsp;strednej Európe. Tiekli by lesom a&nbsp;vytvárali by si koryto podľa vlastnej vôle. Na ich brehoch by stáli mohutné jelše. Ich silné koreňové systémy by boli usadené čiastočne v&nbsp;koryte, čiastočne na súši. Až by nebolo jasné, kde sa končí les a&nbsp;kde sa začína rieka. „Lebo rieka nie je len voda, ktorú vidíme vo vodnom toku,“ vysvetľuje Martina. „Voda z&nbsp;rieky sa rozlieva po krajine, vsakuje do pôdy, v&nbsp;suchých horúcich obdobiach sa potom vyparuje do prostredia a&nbsp;opäť sa do rieky vracia. Toto je správny spôsob zadržiavania vody v&nbsp;krajine. Nie budovanie veľkých priehrad.“ Prechádzame práve cez Krpele - rozsiahlu mokraď, akých máme v&nbsp;krajine už veľmi málo. Aluvium rieky s&nbsp;podmáčanými lúkami tu v&nbsp;prípade Slatiny zostalo zachované. Dvanásť kilometrov rieky plynie prirodzene lesom a&nbsp;krajinou. Združenie Slatinka tu vyznačilo náučný chodník.

Z&nbsp;mokrade sa dostávame do mladého lesa. Kedysi tu boli pasienky. Vo voľnej krajine rástli duby. Mali priestor, boli mohutné a&nbsp;košaté. No pásť sa postupne prestalo. A&nbsp;keďže tu mala byť priehrada, v&nbsp;údolí Slatiny už nikto krajinu nevyužíval. Okolo veľkých dubov narástol mladý hrabový les.

Vďaka priehrade zostalo údolie Slatiny bez výstavby. „Nie sú tu cesty, usadlosti, chaty ani zábavný priemysel,“ pokračuje Martina. „Zostal obrovský priestor pre rieku. Územie zostalo uchránené. Vyznačuje sa rozmanitosťou. Teraz sme v&nbsp;lese, o&nbsp;pár metrov nižšie sú mokrade a&nbsp;vyššie zas suché skalné spoločenstvá. Paradoxne, prírodné hodnoty, ktoré tu dnes obdivujeme, sa zachovali vďaka plánovanej priehrade.“

No kým prírodu plány na priehradu uchránili, obyvateľom dediny Slatinka strpčovali život. Zrušili tam zastávku autobusu, ordináciu lekára, obchod, krčmu. Pre stavebnú uzáveru ľudia nemohli stavať ani modernizovať domy. „Keď sme tam prišli my, nebolo tam ani verejné osvetlenie,“ hovorí Martina. „Z&nbsp;300-‑350 obyvateľov zostalo možno šesťdesiat.“ Ľudia odchádzali, ak mali kam, a&nbsp;kto nemohol alebo nechcel, žil v&nbsp;zomierajúcej dedine pod neustálou hrozbou priehrady.

Štát nakoniec domy na jar v&nbsp;roku 1989 vyvlastnil a&nbsp;vykúpil. „No prišla novembrová revolúcia. Peniaze stratili hodnotu. Ľudia zostali bývať v&nbsp;domoch, ktoré už predali, a&nbsp;štátu platili nájom. Niektorí takto zaplatili naspäť to, čo za domy dostali, aj dva-trikrát. V&nbsp;roku 1999 štát pre nich postavil domy vo Zvolenskej Slatine. Do majetku ich dostala obec a&nbsp;tá ich obyvateľom Slatinky prenajala. Takže ľudia v&nbsp;dôchodkovom veku, ktorí sa v&nbsp;Slatinke o&nbsp;seba dokázali postarať, sa zrazu ocitli vo Zvolenskej Slatine a&nbsp;zo svojich dôchodkov nevládali platiť nájom. Zároveň v&nbsp;Slatinke stáli ich prázdne starorodičovské domy. Chodili ich tam likvidovať chuligáni. Bolo to veľmi zlé obdobie. V&nbsp;priebehu troch rokov veľa z&nbsp;presídlených ľudí zomrelo.“

Pár ľudí sa postupne do Slatinky vrátilo. Niekoľko domov si prenajali deti alebo vnúčatá vysťahovaných, len aby nespadli. K&nbsp;niektorým domom sa dostali novousadlíci. Dnes tam žije okolo tridsať ľudí. V&nbsp;domoch, ktoré si prenajímajú od štátu a&nbsp;ktorých správcom je Vodohospodárska výstavba, podnik, ktorý chcel stavať priehradu. Budovu bývalej školy tam má prenajatú združenie Slatinka. Funguje tam knižnica a&nbsp;environmentálne centrum, kam chodia žiaci, aby sa učili o&nbsp;prírode.

„Keď sme do Slatinky prišli prvýkrát, ľudia nikomu neverili,“ spomína Martina. „Nevedeli, čo s&nbsp;nimi bude. Celý život žili s&nbsp;tým, že príde priehrada a&nbsp;oni budú musieť odísť. Dali sme sa s&nbsp;nimi do debaty. Prví, ktorí s&nbsp;nami začali spolupracovať, patrili do druhej, tretej generácie obyvateľov. V&nbsp;združení Slatinka sme začali riešiť aj ich sociálnu situáciu.“

Vodohospodárska výstavba dala niekoľko domov zbúrať, aby ukázala ľuďom, že sa darmo budú brániť. „Povedali sme si, že nejako ukážeme, že domy nepatria Vodohospodárskej výstavbe, ale ľuďom. Na každý sme dali tabuľku s&nbsp;názvom, akým ich volali miestni. Ďurkovci od Trckov a&nbsp;podobne. Pre obyvateľov to znamenalo veľa. Tie domy ako keby mentálne získali späť,“ rozpráva Martina. Združenie Slatinka osadilo aj tabuľu s&nbsp;názvom obce. Slatinka vtedy totiž už oficiálne ako keby ani nebola a&nbsp;pri vjazde do dediny nestála žiadna tabuľa. Dnes je súčasťou Zvolenskej Slatiny. Tí, ktorí sa sem vrátili do prenajatých domov, tu nemôžu mať trvalý pobyt.

Naspäť v&nbsp;lese v&nbsp;údolí Slatiny mi Martina ukazuje pozoruhodné duby, ktoré akoby mali tváre. Veľké oči a&nbsp;obrovské pery. Martine pripomínajú entov, strážcov stromov z&nbsp;Tolkienových kníh. Deťom, ktoré sem chodia po náučnom chodníku, skôr Barta Simpsona. Takéto „tváre“ sú vlastne poškodenia kôry plotmi, ktoré kedysi stromy obopínali a&nbsp;potom do nich vrastali, keď sa krajina prestala využívať na pasenie.

Schádzame k&nbsp;Slatine. Sú tu kamenné korytá. Napája ich podzemná voda a&nbsp;Martina hovorí, že obvykle sú plné. Toto leto však bolo extrémne sucho a&nbsp;hladina spodnej vody je príliš nízko. Na brehu Slatiny obdivujeme mohutné jelše. Najstaršia môže mať štyristo rokov. Mnohé už stratili hlavný kmeň, zlomili sa a&nbsp;teraz zo spodnej časti kmeňa vyrastá niekoľko mladších kmienkov. „Takto môžu jelše žiť stovky rokov,“ podotkla Martina.

Ľudia v&nbsp;združení Slatinka celé roky neúnavne poukazovali na prírodné hodnoty územia okolo rieky Slatina. Snažili sa aj o&nbsp;širšiu diskusiu o&nbsp;využívaní vôd: chceme na Slovensku budovať sivú betónovú infra­štruktúru alebo sa budeme snažiť vrátiť vodu do krajiny a&nbsp;revitalizovať vodné toky? Priehrady majú na niektorých miestach svoj význam, no inde nám priniesli problémy, na aké sme neboli pripravení, napríklad masívne zanášanie vážskej kaskády bahnom. „Veľmi dlho sme sa snažili otvoriť diskusiu, no pre nich sme boli zelené decká a&nbsp;ekoteroristi. Po vstupe Slovenska do Európskej únie sme boli prinútení pripojiť sa k&nbsp;spoločnej európskej politike ochrany vôd. Oveľa viac sa začalo hovoriť o&nbsp;obnove ekosystémov. EÚ už nechcela financovať veľké infraštruktúrne projekty. O&nbsp;tom, o&nbsp;čom sa dvadsať rokov štátni úradníci nechceli rozprávať s&nbsp;nami, sa zrazu museli rozprávať s&nbsp;EÚ.“

Diskusia okolo priehrady Slatinka bola celé tie roky ako nekonečný príbeh. Združenie pripomienkovalo vodohospodársku koncepciu aj územné plány mesta, regiónu a&nbsp;Slovenska. „Stále sme si mysleli, ešte tomu človeku o&nbsp;tom povieme, ešte na tej inštitúcii to vysvetlíme, a&nbsp;musí sa to pohnúť. Zistili sme však, že ide o celkové&nbsp;ponímanie využívania vôd. V&nbsp;roku 2009 sa nám na úrovni Banskobystrického kraja podarilo otvoriť diskusiu, prečo má kraj vodné dielo stále v&nbsp;územnom pláne. Jeden z&nbsp;poslancov navrhol, aby ho vyradili zo zoznamu verejnoprospešných stavieb. Odhlasovalo sa to, no vtedajší župan Murgaš to uznesenie nepodpísal. Ale aspoň o&nbsp;tom ľudia začali rozmýšľať.“

Veci sa naozaj zmenili so súčasnou vládou. Stopka projektu vodného diela Slatinka sa dostala do programového vyhlásenia. A&nbsp;k&nbsp;príprave novej koncepcie vodnej politiky prizvalo ministerstvo životného prostredia aj odborníkov z&nbsp;mimovládneho sektora. Z&nbsp;rivalov sa stali kolegovia. Koncepciu, ktorá okrem mnohých iných opatrení po neuveriteľných 68 rokoch definitívne zastavuje projekt Slatinky, schválila vláda v&nbsp;júli. Dvanásťkilometrové údolie Slatiny mohlo byť konečne zaradené do siete najcennejších európskych prírodných lokalít Natura 2000.

Samozrejme, množstvo otázok ešte zostáva. Čo bude so Slatinkou a&nbsp;jej obyvateľmi? Vráti sa do nej život? Získajú svoje domy späť? Alebo sa k&nbsp;nim dostanú zbohatlíci? A&nbsp;čo rieka Slatina? Pravidelne sa v&nbsp;nej objavuje znečistenie z&nbsp;čističky odpadových vôd a&nbsp;mliekarne, spôsobilo už hromadný úhyn rýb. Aj dnes sú na hladine biele bublinky a&nbsp;v&nbsp;zátokách sa usádza hustá biela pena.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/hrozienko-kolaci-68-rokoch-zivota-neistote-obyvatelia-slatinky-mozu-vydychnut" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Zastavenie projektu je pre Martinu obrovská satisfakcia. Údolie stavia do úplne nového svetla. „My sme ho takto videli už dávno. Teraz to môžeme sprostredkovať aj tým, ktorí tu v&nbsp;tejto chvíli nestoja a&nbsp;nepočujú zurčanie slobodnej rieky tak ako my.“