Malé, neraz ošarpané a učupené pod konármi stromov. Vínne domčeky alebo búdy sú roztrúsené po celom Slovensku, ale v každej oblasti majú svoju vlastnú identitu. Na Zemplíne, presnejšie vo Vinnom, v susednej Trnave pri Laborci a v Kaluži sa nazývajú jatky. Nie, nespájajú sa s nimi žiadne krvavé masakre, aj keď pôvod a význam tohto mena je málokomu známy. „Slovo jatka má prastarý všeslovanský pôvod a v minulosti bol synonymom slova búda, prípadne tmavá miestnosť,“ vysvetľuje Patrik Cimprich. „Postupne však miznú - v lepšom prípade chátrajú, v tom horšom boli úplne prestavané na rekreačné chaty či zbúrané. Pôvodná architektúra z obdobia monarchie a prvej republiky sa úplne vytráca a tam, kde bol kedysi vinohrad, je dnes sterilne pokosený trávnik, parkovisko alebo bazén.“
Riaditeľ Zemplínskej oblastnej organizácie cestovného ruchu a vinársky nadšenec nechce dopustiť, aby obec Vinné stratila svoj vinohradnícky kolorit. „Aj preto sme sa rozhodli tieto stavby čo najlepšie zdokumentovať a možno raz, ak bude šťastie na našej strane, aj pamiatkovo chrániť.“

Nie sú len v Rakúsku

Počas druhej svetovej vojny zažila obec Vinné krušné časy. Za pomoc partizánom ju v októbri 1944 stihol krutý trest. Nacisti popravili sedem ľudí, ostatných obyvateľov vyhnali a stovky ich príbytkov vypálili. Dnes tu žije okolo dvetisíc ľudí a hrdí sú najmä na svoju osemstoročnú vinohradnícku tradíciu. Prvá písomná zmienka o dorábaní vína v dedinke na juhozápadnom úpätí Vihorlatských vrchov pochádza z roku 1336.

„Idzem na jatku,“ hovorievalo sa v zemplínskom nárečí. V tejto oblasti sú desiatky špecifických vínnych domčekov. „Aj ja jednu mám. Je stále funkčná,“ usmeje sa Patrik Cimprich. Práve jemu napadlo zdokumentovať tieto stavby ľudovej architektúry.

„Vo voľnom čase sa venujem starým kartografickým dielam, čiže mapám a podobne. Zaujímali ma miestne chotárne názvy vo Vinnom. Som síce rodákom zo Strážskeho, ale moja mama je Viňančanka,“ vysvetlí nám. Pri svojom bádaní narazil na mená ako Vinički nižne, Bard, Sadzenec, Hučok, Kecerka, ale aj mnoho ďalších. Nadchli ho, rovnako ako vinohradnícka tradícia v tejto lokalite, ktorá však od zmeny režimu upadala. „Na základe toho sme s obcou a miestnym vinohradníckym spolkom urobili vinohradnícky náučný chodník, ktorý sa volá Za viňanskima jatkami. Má asi trinásť kilometrov a ide aj popri tých domčekoch. Pod týmto názvom už tretí rok organizujeme aj vínny festival.“

Rôzne vínne pivničky a búdky poznáme z Rakúska i Moravy a sú aj po celom Slovensku. Jatky sú však len na Zemplíne a ľudia ich v minulosti využívali na uskladnenie vinohradníckeho náradia a vína. Patria medzi hospodárske stavby s približným rozmerom štyri krát osem metrov. Zväčša sú dispozične rozdelené na dve časti - predsieň, kde sa ukladali pracovné pomôcky, a pivnicu, kde uskladnili sudy či demižóny s vínom.

Chcú ich ochrániť

Podľa tradície má každá jatka vo svojom okolí vysadenú čerešňu. Sú teda často učupené pod konármi, ale bez života. Niektoré sú opustené aj štyridsať rokov. „A tak sme si povedali, že by sme ich mali zachovať. Ide o hodnotné stavby ľudovej architektúry, ktoré nemajú inde obdobu: nielen názvom, ale aj stavbou. Púšťame sa do výskumu a chceli by sme dosiahnuť, aby mali status pamiatkovej ochrany,“ vysvetľuje vinársky nadšenec.

Do terénu vyráža s etnografom Zemplínskeho múzea v Michalovciach Marošom Demkom a Marošom Volovárom, odborníkom na ľudovú architektúru. „Je doktorandom na Ústavu teorie a dějin architektury FA ČVUT v Prahe a autor publikácie a výstavy Amerikánsky dom na Zemplíne,“ upresní.

Každý má plne ruky práce. Zastihli sme ich pri dokumentovaní jatiek v Trnave pri Laborci, malej obci v michalovskom okrese, ktorá má necelých šesťsto obyvateľov. Je ich tu menej ako vo Vinnom, ale každý kus má pre nich cenu.

Sú ešte na začiatku svojej dlhej cesty. „Najprv potrebujeme zistiť, koľko jatiek sa nám v chotároch zachovalo. Zisťujeme, aké majú rozmery, z čoho sú postavené, či je tam omietka vápenná alebo hlinená, aké majú dvere, či secesné alebo kazetové, aký materiál použili na krov a či majú pivnicu. Na základe zozbieraných informácií vieme stavbu charakterizovať a vytvoriť nejakú typológiu.“

FOTO v galérii

Stavby sú zväčša voľne prístupné a neraz v žalostnom stave. „Po dokumentačnej činnosti by sme radi pristúpili k zostaveniu vedeckej práce a následne vydaní populárno-vedeckej publikácie. Nebude len o chladných a opustených stavbách a ich kedysi živých príbehoch, ale snáď aj o návode, ako jatkám a miestnemu vinohradníctvu opäť vdýchnuť druhý život,“ dodáva Cimprich.