Tip na článok
Pestrý výber: Ľudia najčastejšie siahajú po urne so zvieracím motívom, môžu si však dať zaliať jeho popol či srsť do skla.

Jediné zvieracie krematórium nájdete v Jabloňovom

Na poslednú púť im pribalia hračky, kvety, šerpy, pustia obľúbenú pesničku alebo sa pomodlia.

Galéria k článku (6 fotografií )
Pestrý výber: Ľudia najčastejšie siahajú po urne so zvieracím motívom, môžu si však dať zaliať jeho popol či srsť do skla.
Pietna miestnosť v Brne: V nej sa človek naposledy rozlúči so svojím zvieracím spoločníkom. Zväčša sú to veľmi emotívne chvíle.
Zhoria len mäkké časti: Kosti v peci zmäknú, ale treba ich ešte rozdrviť na popol.

Najlepším priateľom človeka nemusí byť len človek. Ľudia, ktorým roky robia spoločnosť štvornohé či operené tvory, dostávajú a rozdávajú nepodmienečnú lásku. Bez nej si ťažko vedia predstaviť svoj život. Smrť zvieracieho miláčika, ktorý patril do rodiny, so sebou prináša slzy, zúfalstvo, smútok, ba aj depresie. Lenže majitelia musia vyriešiť aj praktickú otázku, čo s pozostatkami milovaného tvora.

Kam s mŕtvolkou?

Krematóriom v Jabloňovom na Záhorí otriasajú vzlyky. Dve dámy nesú v mäkučkej deke zabaleného psíka. Majiteľka zariadenia Alica Klamová im ukazuje, kam majú svoju štvornohú priateľku zložiť a jedna z klientok, hovorme jej Mária, sa s ňou zatiaľ delí o niekoľkotýždňovú traumu.

„Veterinár nám povedal, že má akútny zápal pečene. Toľko si toho vytrpela, chúďatko naše! Nedokázali sme sa s ňou rozlúčiť. Veľmi sme sa báli eutanázie, ťažko sa rozhoduje, veď je to príšerné! Už sa aj zdalo, že jej je lepšie, v piatok som sa ponáhľala z práce, a keď som prišla domov, našla som ju mŕtvu.“

Tvár ženy zaplaví prúd sĺz. Toľko navonok prejavenej bolesti a smútku by ste možno nezažili ani na poslednej rozlúčke s človekom. „Niektorí kolegovia sa mi smiali. Ale len tí, čo nemajú zvieratko. Ktorí ho majú, plačú so mnou,“ dodáva trpko dnes už bývalá majiteľka rozkošného maltezáka.

O jedinom zvieracom krematóriu na Slovensku sa Mária dozvedela náhodou od známej. „Veľmi sa nám uľavilo,“ pozrie na svoju sestru. Nedokázali si ani len predstaviť tú hrôzu, že by ich milovaná sučka skončila v kafilérii. „Viete, bývame v bratislavskom paneláku. Keby sme mali záhradu, pochovali by sme ju tam,“ dodajú a opäť sa rozplačú.

Od eutanázie k popolu

Ešte donedávna, ak chceli Slováci spopolniť svojich miláčikov, museli cestovať do Brna. A tak sa Alica Klamová rozhodla podnikať v netradičnej oblasti. „Naše krematórium Petheaven sa snaží spríjemniť posmrtnú existenciu milovaných zvieracích členov rodiny a zároveň zmierniť smútok majiteľov štvornohých miláčikov tým, že si môžu popol odniesť so sebou a naložiť s ním podľa vlastnej predstavy,“ hovorí.

Niekedy ľudia Alicu prosia, aby prišla k veterinárovi, u ktorého si naplánovali eutanáziu. Usmrtené zviera potom - či už za prítomnosti majiteľov, alebo bez nich, prevezie do krematória. Alebo jej zavolajú majitelia, ktorým štvornohý miláčik uhynul doma, a nevedia, čo ďalej. Aj po smrti mu chcú dopriať to najlepšie a prejaviť mu úctu, akú si zaslúži. „Mala som tu nielen psíky, ale aj mačky, fretky, dokonca leguána. Najväčší bol však pes, bernardín,“ vymenúva.

Krematórium v Jabloňovom pracuje sedem dní v týždni. „Najviac roboty máme cez víkendy. Zamestnaní majitelia najčastejšie plánujú eutanáziu svojich domácich miláčikov na dni voľna,“ upresňuje Klamová. Trúchliaci chcú mať čas na dôstojnú rozlúčku. Tá, na rozdiel od pohrebov ľudí, nemá žiaden zaužívaný ceremoniál. Zviera položia na podstavec v pietnej miestnosti a pri zapálenej sviečke pri ňom chvíľu rozjímajú. Nezabúdajú ani na drobnosti. „Zvieratkám vkladajú do rakvy ich obľúbené hračky, kvety, ale aj šerpy s nápisom. Dokonca aj listy. Stalo sa, že mu pustili obľúbenú pieseň,“ spomína majiteľka.

Potom Alica vezme telo a odnesie do pece. Celý proces môžu klienti sledovať cez sklené okienko. Čas kremácie závisí od veľkosti zvieraťa. Zväčša je to jedna až dve hodiny. Keď pec vychladne, vyberie popol, v ktorom bývajú ešte kúsky kostí. Tie treba pomlieť alebo rozdrviť na prach. „Stačí do nich trošku ťuknúť a rozpadnú sa. Teraz to robím ručne v mažiariku. Je to prácne, ale aspoň majiteľovi vrátim všetko,“ dodáva.

Urien má na výber požehnane. Keramické, ktoré vyzerajú ako cukorničky, ale i plechové či so zvieracím motívom. Buď si majitelia prídu po ňu sami, alebo im ju na druhý deň po spopolnení posiela po kuriérovi domov či k veterinárovi.

Namiesto domu cintorín

Majitelia uhynutých zvierat majú aj ďalšie možnosti, ako naložiť s ich telom. Najjednoduchšie je pochovať ho vo vlastnej záhrade. Samozrejme, ak netrpelo nejakou infekčnou chorobou. Väčšie spoločenské zviera treba dezinfikovať a vložiť do zeme dostatočne hlboko, minimálne pol druha metra. Dodržať by sa mali aj ďalšie zásady - vyhnúť sa blízkosti zdroja podzemnej vody či susednému pozemku.

Paradoxne, najvrúcnejší vzťah so zvieraťom si vytvárajú ľudia v panelákoch. Samozrejme, neplatí to všeobecne, ale pes či mačka v bytovke nemajú žiadnu inú funkciu než spoločenskú. Mestá však na majiteľov zvierat, za ktoré platia nemalé dane, akosi zabúdajú. Zvieracie cintoríny, ktoré sú vo vyspelých krajinách samozrejmosťou, u nás chýbajú. Prvou lastovičkou je súkromný cintorín Kamienok v Šútovciach pri Prievidzi.

„Nápad vznikol úplne jednoducho - v januári 2007 mi umrel psík, pudlík Jessica. Keďže bývam v činžiaku, nemala som ho kam dať. Kým som vybavila cintorín, musela som ho pochovať v záhrade u známych. Až po dvoch rokoch fungovania cintorína som nabrala odvahu a Jessicu premiestnila,“ spomína majiteľka Mária Granecová, ktorej s vhodným miestom pomohli rodičia. Darovali jej pozemok, kde chceli stavať dom.

Radšej bez básničky

Energická žena z Prievidze už na cintoríne zažila kadečo. Bolesť zo straty takú veľkú, že aj ona plakala, obdivuhodnú oddanosť, ktorá majiteľom uhynutých zvierat nerobí problém precestovať stovky kilometrov, aby dožičili svojmu miláčikovi dôstojné miesto odpočinku, ale i rozhorčenie nad cenami za služby.

„Veľa klientov je z Bratislavy, ale chodí sem aj chlapec z Rakúska,“ dodáva Mária, ktorej na bráničku neraz zaklopú aj deti. Napríklad uplakaný chlapec s dvoma mŕtvymi rybičkami v škatuli z horaliek. „Rozbilo sa mu akvárium a nevedel, čo si počať. Samozrejme, že som mu pomohla. Urobili sme malý pohreb a rybičky majú svoj hrobček.“ Samozrejme, zadarmo, od detí peniaze v žiadnom prípade nepýta.

Vlastniť zvierací cintorín nie je žiadny výnosný biznis. Niekedy pochová len jedno zviera za mesiac. Majiteľ ho privezie, Mária ho zabalí do látky napustenej dezinfekčným prípravkom. Nasleduje krátka rozlúčka v altánku a vloží ho do pripravenej jamy. „Prvé pohreby boli aj s básničkou od Rúfusa, ale majitelia to nezvládali. Niekedy musím ísť po zvieratko k veterinárovi sama, pretože niektorí majitelia sa už nedokážu pozerať na to, čo sa u lekára má stať, a rozlúčia sa s ním, ešte kým žije,“ priznáva.

Hrobček upraví a ak si chce dať niekto zhotoviť pomník, jej kamaráti kamenári vedia zo zvyškov kameňov urobiť krásne a lacné veci. Všetci klienti majú od areálu cintorína kľúče, aby sem mohli kedykoľvek prísť. Vždy nájdu hroby svojich miláčikov upravené, neraz aj s horiacou sviečkou. Mária ich pravidelne zapaľuje pre každé zviera, ktorého telo spočinulo v zemi na jej cintoríne.

„Práce tu mám dosť. Starám sa o hroby šesťdesiatich troch veľkých zvieratiek ako psy a mačky a mám tu stodvadsaťšesť malých hrobčekov so škrečkami, s myšami či vtáčikmi.“ Napriek tomu sa niektorí ľudia rozčuľujú, prečo musia platiť také veľké peniaze. „Nemôžem za to, že mestá sa o zvieratá po smrti nestarajú. Privítala by som, keby vzniklo viac zvieracích cintorínov.“

Legálne verzus nelegálne

Prvý zvierací cintorín vznikol v roku 1896 v Amerike a dnes už ani vo vyspelých štátoch Európy nie sú žiadnou raritou. U nás áno. O takýchto cintorínoch však uvažujú aj v Žiline, Rimavskej Sobote, Lučenci a v Bratislave. Najväčší problém je nájsť vhodné miesto, ktoré bude spĺňať všetky podmienky. Zodpovední by mali byť aj majitelia uhynutých zvierat.

„Každé musí byť skontrolované veterinárom a mať potvrdenie, že bolo očkované a na čo uhynulo. Ak zvieratko zomrelo na infekčnú chorobu, nemôžem ho prebrať, musí byť spopolnené,“ vysvetľuje M. Granecová.

Keďže cintoríny zatiaľ chýbajú, ľudia vo väčších mestách si pomáhajú, ako vedia. Už niekoľko rokov v bratislavskej Petržalke funguje nelegálny cintorín s desiatkami malých hrobov. V hlavnom meste zrejme stále chýba vôľa kompetentných vyjsť milovníkom zvierat v ústrety.

Koľko to stojí

Cena spopolnenia zvieraťa sa odvíja od jeho váhy. Do jedného kilogramu, kam patria mačiatka, morské prasiatka či vtáky, zaplatíte 60 eur. Do hmotnosti desať kilogramov vás kremačná služba bude stáť 125 eur, za desať- až dvadsaťkilogramové zviera zaplatíte 150 eur, od dvadsať do štyridsať kilogramov je to 165 eur. Najvyššia cena, 205 eur, je za kremáciu zvieraťa nad šesťdesiat kilogramov.

Suma sa zvýši aj o cenu urny - pohybuje sa od 20 do 40 eur podľa materiálu. Obľúbené sú v tvare srdiečka, labky alebo so zvieracími motívmi. Niektorí ľudia si časť popola či srsti dávajú zapracovať do špeciálnych dekoračných predmetov, napríklad zo skla, v tomto prípade sa cena vyšplhá aj na sto eur.

Na súkromnom cintoríne v Šútovciach zaplatíte za rozlúčku, pochovanie, úpravu hrobu a ďalšiu starostlivosť a miesto na dva roky 70 eur, za zviera od jedného do päť kilogramov 125 eur, za desaťkilové zviera zaplatíte 150 eur, do dvadsať kilogramov 175 eur a nad 20 kilogramov 245 eur.

VIDEO Plus 7 Dní