Sú stretnutia, pri ktorých sa neubránite slzám. Niekoľko ich zažil aj vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. A nedávno aj my, keď nám príbehy preživších Židov z koncentračných táborov sprostredkoval. Obrovská nálož bolesti a utrpenia je plná absurdností, poníženia, vraždenia detí aj starcov, znásilňovania žien.
„Ak chcete budovať spoločnosť založenú na hodnotách a ľudských právach, musíte sa vyrovnať s minulosťou a zakročiť, ak sa porušujú. Verím, že aj vtedy bola väčšina proti nehumánnemu systému, len na to neupozorňovala a zlo sa mohlo rozvinúť do obludných rozmerov,“ hovorí vyštudovaný etnológ, ktorý je nominovaný na Krištáľové krídlo 2022 v kategórii filantropia. Pod jeho vedením sa stalo miesto bývalého pracovného a neskôr koncentračného tábora v Seredi jedným z najväčších vzdelávacích centier v oblasti ľudských práv, boja proti rasizmu, antisemitizmu a xenofóbii na Slovensku.
Učíme sa zo svedectiev
Martin Korčok sa celú profesionálnu kariéru zameriava na rozhovory s tými, ktorí prežili koncentračné tábory. Spracováva ich životné príbehy, ktoré sú významným svedectvom krutosti vtedajšieho režimu. „Zároveň je to jeden z najcennejších materiálov, ktorý využívame aj v rámci vzdelávania,“ dodáva.
Múzeum holokaustu patrí pod Slovenské národné múzeum - Múzeum židovskej kultúry. Predstavuje autentické miesto, ktoré sa viaže k tragickému obdobiu riešenia židovskej otázky na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Táborom v Seredi prešlo približne šestnásťtisíc príslušníkov prenasledovaného etnika a väčšina z nich vojnu neprežila. „Vznikol hneď po prijatí Židovského kódexu v septembri 1941,“ dopĺňa Martin Korčok. Už od marca 1942 prebiehali deportácie zo Slovenska. V tom čase ich žilo na našom území asi deväťdesiattisíc, šesťdesiattisíc postupne naložili do vagónov, domov sa vrátilo len niekoľko stoviek.
Expozíciu budovali od roku 2015 a v múzeu sú vystavené dobové dokumenty, fotografie a predmety súvisiace s prenasledovaním Židov na území Slovenska. V tábore v Seredi nútene pracovali pre štát, ktorý ich z rasových dôvodov zbavil občianskych práv, väznil a napokon deportoval. Boli tu drevárske aj krajčírske dielne, vyrábali sa tu hračky aj kožušiny.
Násilie na ženách
„Hovoriť o holokauste a jeho svedectvách znamená hovoriť o utrpení,“ pripomína vedúci múzea. Tých, čo sa vrátili, dlhé roky v snoch mátali niekedy veľmi živé, inokedy imaginárne, spomienky. Každý prešiel svojím vlastným peklom. Zvlášť ženy okúsili extra dávky poníženia. „Mnohé úkony nemohli vykonávať ako muži. Pri deportáciách mali vo vagóne jedno vedro, ktoré slúžilo na potrebu všetkých. Ženy sa hanbili, dúfali, že vydržia, kým prídu na miesto. Neraz boli celé od krvi v dňoch menštruácie.“ Nedôstojné a odporné bolo aj ich prehľadávanie, či nemajú niekde ukryté zlato.
„Sedíme na mieste bývalého pracovného, neskôr koncentračného tábora a tu sa takisto diali nehumánne veci. Jedného z veliteľov vyhodili, pretože prznil čistú árijskú rasu - znásilňoval židovské ženy. Z výpovedí svedkov a zo súdov vieme, že tieto veci sa tu robili veľmi brutálnym spôsobom. Žena sa musela vyzliecť donaha a v stolárskej dielni prsami zametať hobliny, kým ju znásilňovali. A keď kričala, pchali jej piliny do úst.“
Nacistom nič nebolo sväté, ani deti. Novorodenci, tehotné ženy a menej zdatní ľudia končili v plynovej komore. Mnohé mladé ženy mali niekoľkomesačné bábätká a zostali nažive len preto, lebo ich dali do rúk svojim starším matkám. Celý život ich sprevádzala spomienka, že prišli o deti v tábore. „Veľa novorodencov vzali už po príchode, chytili za nohy a tresli hlavou o vagón alebo živé deti hádzali na spaľovanie. Výnimočne ich potrebovali na prácu, ako sme to mohli vidieť vo filme Schindlerov zoznam.“
Máloktorej žene sa podarilo porodiť v koncentračnom tábore a mizivé percento sa s potomkom vrátilo. „Poznám taký prípad. Miriam Rosenthalová, dáma, ktorá pochádzala z Komárna a zomrela v Toronte, porodila v tábore. Jej syn ešte žije.“
V tretej osobe aj priamo
Ak by Martin Korčok nezačal robiť výskum už v roku 1999, mnohí z tých, ktorí prežili koncentračný tábor, by už neboli medzi nami. Každý z nich sa vracal v spomienkach do minulosti po svojom.
Náš spoločník viedol rozhovory s vyše stovkou ľudí. Zväčša nešlo o jedno stretnutie, ale debaty, ktoré sa tiahli roky. „V rámci komunikácie by som rozdelil preživších na tri základné skupiny. Podľa toho, akým spôsobom začali so mnou hovoriť, som mohol predpokladať, ako sa bude ten rozhovor odvíjať. Ak niekto rozprával v tretej osobe, hoci hovoril o sebe, vedel som, že sa cez to celé, cez ťažké témy, dostaneme trošku jednoduchšie. Smrť rodičov, súrodencov, to každým otrasie. Ale keď hovoria v tretej osobe, je to ich obranný mechanizmus a išlo to jednoduchšie,“ opisuje.
Potom sú ľudia, ktorí do spomienok vnášajú trocha humoru. „Samozrejme, len do momentu, keď sa dostaneme do obdobia vojny, keď sa žartovať nedá. Vtedy sa neubránia slzám. Musíte ich z toho zla vyviesť, nesmiete skončiť rozhovor v tom ťažkom období,“ vysvetlí.
Tretiu skupinu tvoria tí, ktorí si sadnú a začnú hovoriť príbeh tak, ako sa stal. V prvej osobe, so všetkými podrobnosťami. „Vtedy viem, že to bude veľmi ťažké. Človek sa dozvie veci, ktoré otrasú nielen tým, kto rozpráva, ale aj načúvajúcim. Sú to náročné situácie, keď potrebujete niekoho upokojiť a vy sám máte problém, aby ste si zachovali rozvahu.“
FOTO v GALÉRII
Každý má svoju traumu
Tábor v Seredi bol nástupišťom do pekla. Prvé traumy a temné momenty sa odohrávali už na tomto mieste.
Mnohí z tých, ktorí v ňom pobudli ešte ako deti, kým ich deportovali do Auschwitzu či Birkenau, si spomínajú na príšerný zápach. Šíril sa na mieste, kde denne sťahovali z kože angorské králiky. „Eli Vago, ktorý žije v Izraeli, mi hovoril, že do konca života nezabudne, ako ráno vstal, musel ísť ako malý chlapec na to miesto a celý deň prevracal. Samozrejme, nebolo to to najhoršie, čo tých ľudí čakalo, ale tak sa to v ňom zafixovalo, že má k tomu averziu,“ opisuje Korčok.
Naftalimu Fürstovi zase dodnes príde ťažko pri pohľade na hojdacieho koníka. Rodák z Petržalky sa do tábora v Seredi dostal ako desaťročný. Vyrábali sa tu hračky, napríklad hojdacie koníky, ktorých dolnú zaoblenú časť museli deti šmirgľovať. „Keď ide okolo hračkárstva a vidí tieto výrobky, vždy si spomenie na Sereď a je mu zle. Hoci ho čakali horšie veci. Dostal sa do koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau, prežil pochod smrti a Buchenwald. Nahnali ich do otvorených vagónov, v ktorých bolo pol metra snehu a vonku mínus dvadsať stupňov. Vplyvom ľudského tepla sa sneh začal topiť a väčšina ľudí cestou zamrzla.“
Ako mohol toto všetko zvládnuť trinásťročný chlapec? „Povedal mi, že sám nad tým často rozmýšľal. Ľudia mu zvyknú hovoriť, že mal šťastie. On je však presvedčený a často to opakuje, že v takýchto prípadoch jedno šťastie nestačí.´“
Rodičia malého Naftaliho vychovali tak, aby sa dokázal prispôsobiť aj ťažkým podmienkam. Otec mu nakázal, že keď ich rozdelia, stretnú sa po vojne na Šulekovej ulici u rodiny Furmánkovcov. A on tam naozaj prišiel. „To je jeden z výnimočných prípadov, keď prežil syn aj rodičia. Ak hovoríme o deportáciách. Lebo niektorí sa ukrývali na území Slovenska,“ dodá oceňovaný šéf múzea.
Pri veľkej makete niekdajšieho koncentračného tábora ukáže na veľký priestor nazývaný Appelplatz. Dlhé roky mnohých, ktorí pobudli v Seredi, striaslo pri pomyslení na toto miesto. Z neho posielali ľudí na transport. Tam mama Naftaliho Fürsta naposledy videla svoju mamu. „Deportovali ju skôr, ešte v marci, a jej dcéra mala dilemu, či pôjde s ňou alebo zostane s mužom a so synmi. Keby ju vzali už vtedy, obe by skončili v plynovej komore. Keď prišli do Birkenau v novembri, plynové komory už neexistovali.“ Matka neprežila, dcéra áno.
Potreba lepšieho vzdelávania
Hovoríme o osudoch, z ktorých sú už mnohé verejne známe. Vlani v apríli zomrela žena z prvého slovenského židovského transportu Laura Špániková, rodená Ritterová. Oslávila by sté narodeniny.
V roku 2020 v Toronte naposledy vydýchla 96-ročná Edith Grosmanová. Mala sedemnásť rokov, keď ju 25. marca 1942 prvým transportom deportovali do Auschwitzu. Vo vagóne bola spolu so sestrou Leou, ktorá neprežila. Po vojne sa vydala za Ladislava Grosmana, autora knihy Obchod na korze, ktorá bola neskôr sfilmovaná a získala Oscara. „Bola to úžasná dáma,“ spomína Martin Korčok.
Vedúci Múzea holokaustu pozitívne hodnotí vlaňajší akt našej vlády, ktorá sa ospravedlnila za Židovský kódex. „Malo to veľmi pozitívny ohlas aj v zahraničí. V celoeurópskom meradle je to veľká vec, lebo doteraz sa ospravedlňovali len jednotlivci,“ hovorí.
Podľa odborníka, ktorý intenzívne pracuje na vzdelávaní v oblasti ľudských práv, obyvatelia Slovenska stále majú čo doháňať. „Ročne k nám chodí asi pätnásťtisíc študentov. Keďže mám skúsenosti aj zo zahraničia, môžem si dovoliť povedať, že naši žiaci v niektorých veciach zaostávajú. U nás majú stále ľudia problém s tým, kde hľadať informácie a ako ich vyhodnotiť. Mnohí sú teda dezorientovaní a veľmi ľahko ovplyvniteľní dezinformáciami. To má vplyv na každého,“ upozorní na záver.
