Ľudovítovi Sátorovi, bosovi mafiánskej skupiny šialencov, ktorí svoje obete rozporciovali a pomleli v mlynčeku na mäso, sa darilo skrývať pred spravodlivosťou dlhých desať rokov. Krátko pred svojou smrťou, azda v predtuche tragického konca a s vedomím, čoho sú jeho vlastní ľudia schopní, sa sám obrátil na políciu. „Priznanie bolo pre neho poslednou možnosťou, ako ostať nažive,“ vypovedal na súde prezident Policajného zboru SR Milan Lučanský, jediný muž zákona, ktorý sa s týmto zločincom stretol zoči-voči.
Ten, o ktorom sa nehovorilo
Lučanského predvolal ako svedka v prípade mafiánskej skupiny sátorovcov Špecializovaný trestný súd. Pri vstupe do banskobystrickej väznice, kde z bezpečnostných dôvodov pojednávanie prebieha, sa policajný prezident musel ako každý iný svedok podrobiť kontrole. Zodvihnúť ruky hore, nechať ostrahu nahliadnuť do tašky a nadiktovať číslo telefónu, ktorý si zobral do pojednávacej miestnosti. Po zložení prísahy prokurátor vyzval Lučanského, aby súdu porozprával všetko o stretnutí s mafiánskym bosom Sátorom. „Asi v roku 2010 ma môj vtedajší nadriadený Ivan Ševčík upozornil, že by som sa mohol stretnúť so Sátorom,“ začal svoje rozprávanie Lučanský. V tom čase pracoval ako riaditeľ Úradu boja proti korupcii Stred a za sebou mal úspešné vyšetrovanie starých zločinov inej mafiánskej skupiny, patriacej pod „velenie“ Mikuláša Černáka. Vďaka policajnému tímu okolo Lučanského skončil v cele na doživotie sám bos Černák. Sátor to, samozrejme, musel vedieť. Aj tak, či skôr práve preto, sa chcel stretnúť práve s Lučanským.
Sátorovci ovládli územie okolo Dunajskej Stredy po masakre v bare Fontána, kde za pár sekúnd postrieľali desať popredných členov skupiny pápayovcov. Vtedy ovládli všetky podniky, ktoré platili výpalné pápayovcom. Polícia obvinila z desaťnásobnej vraždy Sátora a v roku 2001 si po zuby ozbrojení policajti prišli po neho domov. Sátorov rodinný dom obkľúčili z každej strany, ale Sátor sa o pripravovanej policajnej akcii dozvedel a ušiel im. Aj nasledujúce roky sa z podobných pokusov iba smial.“ Už deň vopred som dostal varovanie, že o deviatej ráno môžem očakávať policajnú návštevu. Vstal som zhruba o ôsmej, dal som si sprchu, výdatne som sa naraňajkoval. O pol deviatej som vošiel do garáže, ľahol som si na zadné sedadlo auta a šofér ma odviezol preč,“ reprodukujú Sátorove veselé historky svedkovia. Na Sátora bol vydaný zatykač, ale on sa pokojne premával po Slovensku pod cudzími identitami, na ukradnutých autách, s falošnými preukazmi totožnosti, ba aj s preukazmi Slovenskej informačnej služby a viedol pomerne usporiadaný rodinný život. Svoje deti si s takmer železnou pravidelnosťou brával na návštevy, kupoval nehnuteľnosti, rekonštruoval chatu. Celý čas sa venoval výpalníctvu, podvodom s DPH, ba aj nelegálnu fabriku na výrobu cigariet riadil. Ale zradiť ho sa neodvážil nikto. Ešte ani členovia jeho skupiny si nedovolili nahlas vysloviť meno Sátor. Ak už o ňom museli hovoriť, tak použili len maďarské slovo Ember, čiže Človek.
Bos a policajt
Keď Sátor prejavil záujem o stretnutie s elitným policajtom, vo vedení Policajného zboru si povedali, že túto ponuku ignorovať nemôžu. Spojkou medzi Lučanským a Sátorom bol Kristián Kádár. S ním dohodli ako miesto stretnutia Komárno. „Stiahol som do Komárna policajtov, s ktorými som spolupracoval na Černákovom prípade, a oni pri miestnom preverovaní zistili, že v Komárne sa už pohybujú sátorovci. Mal som záujem Sátora chytiť, nechcel som ho vyplašiť, preto som dal policajtom pokyn, aby sa stiahli,“ vysvetľuje svoje plány Lučanský. „Ale Sátor v poslednej chvíli zmenil plán. Cez Kádára mi oznámil, že stretnutie sa uskutoční v maďarskom Györi. Najprv som odmietol, nechcel som na stretnutie v Maďarsku pristúpiť. Povedal som, že do tohto nejdem. Kádár ma prehováral, aby som teda aspoň prešiel cez most a počkal hneď v prvej čárde za hranicou.“
Lučanský nevedel, či Sátor na neho nenastražil pascu. Aj keď osobne prípady sátorovcov nevyšetroval, mal dosť informácií o tom, čoho sú títo zločinci schopní. To neboli ľudia, ale divé zvery. Strieľali, škrtili, odrezávali prirodzenie… Nakoniec u Lučanského zvíťazila zvedavosť. Odložil služobnú zbraň do auta a pešo prešiel cez komárňanský most na územie Maďarska. V čárde si objednal polievku a čakal, čo sa bude diať. Všimol si, že sa tam pohybuje viac ľudí, ktorí priestor monitorovali, zrejme mali zaisťovať Sátorovu bezpečnosť.
Zemetrasenie a kadečo iné
„K stolu pristúpil Kádár s ďalšou osobou, ktorú predstavil ako Sátora. Predtým som osobne Sátora nikdy nevidel, nepoznal som ho a ten muž vyzeral úplne inak ako na policajných fotografiách. Bol mladý, vyšportovaný, v mikine, mal dlhšie čierne kučeravé vlasy, nevyzeral nervózny ako človek na úteku. Vôbec som si nebol istý, či je to naozaj Sátor. Prisadol si ku mne a lámanou slovenčinou sa pýtal, či som ten policajt, ktorý vyšetroval černákovcov a riešil veci okolo Miloša Kaštana. Vedel, že Kaštan bol korunný svedok proti Černákovi. Povedal mi, že má dosť skrývania a chcel by niečo podobné ako Kaštan. Chcel svedčiť. Vysvetľoval som mu, že z neho nemôže byť korunný svedok, lebo on je organizátorom trestných činov. On predsa nemôže požívať nejaké benefity. Jemu hrozí doživotie.“ Podľa Lučanského muž predstavujúci sa ako Sátor nevyzeral, že by ho hrozba väzenia trápila. Usmieval sa, že do jeho odsúdenia sa môže kadečo stať. Svedkovia si nemusia veci pamätať, nemusia sa dožiť, môže prísť kadečo, aj zemetrasenie. Stále opakoval, že chce s políciou spolupracovať.
„Z môjho pohľadu nepostupoval takticky správne, keď pred inými osobami hovoril, že sa chce priznať a vypovedať k rôznym skutkom. Z mojich skúseností je v takýchto zločineckých skupinách veľká rivalita,“ analyzoval Lučanský situáciu, ale vtedy sa hlavne sústreďoval na to, aby zo Sátora dostal čo najviac informácií. Stále mu vŕtalo v hlave, či toto nie je len nejaká hra, či pri stole s ním naozaj sedí obávaný Ľudovít Sátor. Nadškrtával rôzne témy, ktoré by odhalili falošného Sátora, ale tento bodrý mladík vedel o Sátorovom úteku pred špeciálnymi policajnými jednotkami aj o Sátorových dokladoch stratených v banskobystrickom hypermarkete. „Keď Kádár odišiel zaplatiť, Sátor prezradil, že má obavu, že ho dajú dole vlastní. Ukázal prstom na krk a mykol s ním doboku. Nemyslím si, že by sa bál Kádára, len nechcel, aby to on počul,“ vysvetlil Lučanský zrejme pravý dôvod, prečo Sátor uvažoval, že sa sám vydá do rúk polície. Na stretnutí v čárde sa súčasný policajný prezident a mafiánsky bos dohodli na ďalšom stretnutí. To malo prebehnúť na Slovensku za podmienok, ktoré už určí Lučanský. Teda ak si Sátor odovzdanie sa spravodlivosti nerozmyslí.
Lučanský sa s Kádárom neskôr stretli v Banskej Bystrici v nákupnom centre Európa. Dohadovali schôdzku so Sátorom v Poprade, lebo Sátor chodieval na Podbanské zajazdiť si na snežnom skútri. Zároveň Lučanský zbieral informácie o nezvestných osobách v okolí Dunajskej Stredy, pripravoval sa na vyšetrovanie Sátorových zločinov. A prišli voľby… : „K ďalšej schôdzke so Sátorom už nedošlo. Boli parlamentné voľby, mňa odvolali z funkcie a potom som z polície odišiel. Nastupujúcemu vedeniu som oznámil, čo treba spraviť, aby dostali Sátora, ale čo sa s touto vecou stalo ďalej, som už nesledoval. Iba v roku 2011 som dostal informáciu, že došlo k usmrteniu Sátora. Nepreveroval som, či to je pravda, alebo nie, už som nebol v Policajnom zbore, len som to zobral na vedomie,“ konštatoval Lučanský.
Podľa prokuratúry bol Ľudovít Sátor zavraždený, aj keď jeho telo sa nikdy nenašlo. Z jeho smrti je obžalovaný Kristián Kádár. S kamarátom si vopred kúpili bager, aby nemuseli prácne zahrabávať telo, a Kádár Sátora jednoducho zastrelil. Ostatným sátorovcom sa „odbachnutie“ bosa veľmi nepozdávalo. O Kádárovi hovoria na súde ako o bláznovi s predrogovaným mozgom. Spomínajú, ako zo zábavy odhryzol hlavu živému bažantovi či odrezal ucho chlapcovi, ktorého spoločne obesili, a nožom dopichal aj vlastnú manželku. „Keby som si bol vtedy istý, že hovorím so Sátorom a nastali by vhodné podmienky, zadržali by sme ho,“ vysvetľoval svoje úmysly policajný prezident sudcom. „Sátor dnes mohol žiť a vypovedať k mnohým trestným skutkom.“
