Tento voláme Špilberk. Preto, lebo tu bola aj trieda základnej školy a do nej sa chodilo, nuž, ako do väzenia, - spomína Ján Ondáš na staré časy najväčšieho z kaštieľov v Liptovskom Jáne. „Tu sa narodila moja manželka, tu sme mali v roku 1962 svadbu...“ Povie, že sa v tej budove bývalo výborne napriek tomu, že je to tunajšia najstaršia renesančná stavba svetského charakteru, a ukáže na trám s rokom dokončenia - 1587. „Vodovod tam nebol, iba studňa vonku. Ani záchody, vonku stáli latríny, nedávno som jednu z nich zrúcal. Ale kaštieľ postavili z tufu, a tak mal teplé múry.“
Keď otvorí dvere, dýchne na vás história. Víta vás obrovská miestnosť, ambit, kde sa, ako sa píše v knižke o obci, ktorej je spoluautorom, konali spoločenské akcie. Je však prázdna. Po schodoch z dubového dreva prejdete akýmsi tunelom na ďalšie poschodie a tam je rovnaká miestnosť. Len k vežičke, o ktorej pred chvíľou povedal, že slúžila aj na obranné účely, sa dostať nedá. „V kaštieli bolo niekoľko bytov. V roku 1907 ho kúpili a mal hneď troch majiteľov. Dnes ich má dvadsaťdva.“ Ibaže v Špilberku nikto z nich nežije. Špilberku? Kde sa ten názov vzal? Vraj ho takto, po známej väznici v Brne, pomenovali vysokoškoláci, ktorí tu vychodili základnú školu. A väznicu trochu pripomína aj dnes - je prázdny a pohľad naň smutný.
Sentivániovský raj
Dvadsaťdva majiteľov jedného objektu v dedine, ktorá mala kedysi dvadsaťdva kaštieľov! Ak nie celoeurópska rarita, potom stredoeurópska určite! Ako hovorí Silvia Hnilicová z miestneho kultúrneho a informačného strediska: „Liptovský Ján má najväčšiu hustotu kaštieľov na štvorcový meter v strednej Európe.“ Napriek tomu, že z tých dvadsiatich dvoch zostalo „iba“ sedemnásť. Slovenským unikátom bude určite aj to, že zo sedemnástich je štrnásť opravených! Majú aj čosi spoločné : všetky patrili Sentivániovcom, po našom Svätojánskym, alebo niekomu, kto s nimi priamo súvisel.
Začalo sa to pred 750 rokmi, keď osadu pomenovanú podľa Kostola Jána Krstiteľa začal spravovať Bohumírov syn Bodó. Ako píše pán Ondáš, bol prvý z rodu už vtedy ovládajúceho dve tretiny Liptova, ktorý si začal písať „Bodó z Liptovského Jána“. Rodine sa nesmierne darilo, zarábala na ťažbe dreva a drahých kovov a na prelome 14. a 15. storočia bola dedina plná ich potomkov. Nuž a patrilo sa, aby každá zemianska rodina vybudovala svoje sídlo, kúriu či kaštieľ. „Ku každej kúrii patrili rozsiahle pozemky, ovocné sady a zeleninové záhrady, o ktoré sa starala panská čeľaď, želiari,“ dodáva Ján Ondáš. No a pretože v 16. storočí boli Sentivániovci asi najbohatšia rodina v Liptove, mohli si dovoliť pekné bývanie.
Inými slovami, kaštieľ na kaštieli, sad pri sade, len dedina akosi chýbala. „To je asi tiež rarita, ale Liptovský Ján nikdy nemal ani svoj vlastný kroj. Traduje sa, že miestni nosili čierne súkenné odevy, lebo chovali čierne ovce. A želiari, ktorých si vodili, aby mal pre nich kto pracovať, postupne vytvorili dnešnú Starojánsku ulicu,“ rozpráva starosta Juraj Filo. Mimochodom, aj on vyrastal v kaštieli, lenže tomu sa v Liptovskom Jáne nečuduje nikto. Sentivániovci svoje sídla začali vo veľkom predávať po prvej svetovej vojne, postupne sa z nich teda stávali byty. Len jeden kaštieľ sa ocitol v rukách obce. Teraz ten najkrajší.
Szentiváni Eugen, nazývaný Klimovský. Človek si to ľahšie zapamätá a vlastne je to fuk, lebo aj Klimovci sa po svadbe stali súčasťou rodiny Sentivániovcov. „Začiatkom 20. storočia sa obyvatelia obce vyzbierali a tento kaštieľ kúpili. Bolo tu kino, ochotnícke divadlo, neskôr kultúrny dom. Dnes tu máme informačné stredisko, tvorivé dielne, tanečný parket a v podzemí o pár dní otvoríme výstavu o histórii obce,“ rozpráva starosta.
Futbalové ihrisko v hale
„Na čo nemáš, to nepotrebuješ - vravievala moja stará mama. Mala pravdu. Rád spomínam na to, ako sme bývali v Nemešovsko-bárnovskom kaštieli. Áno, aj ten kedysi patril Sentivániovcom, lenže Martinovi, a tí boli zo traja, tak im dávali prídomky, aby sa v tom vyznali. Môj prastarý otec bol horár, Sentiváni ho došikoval z Heľpy. Mal dvanásť detí a do kaštieľa sa nasťahovali začiatkom 20. storočia. Ja som tam býval do svojich jedenástich rokov a naozaj to boli krásne časy. V zime zima, to je fakt, vykúriť sa to nedalo, päť metrov vysoké stropy, takže sme všetci bývali v jednej izbe a v kuchyni, ale obrovské pôjdy, obrovské izby, kde sme s bratom hrávali futbal. K tomu veľký dvor a tajomná pivnica,“ spomína starosta. Napriek tomu, že ho pokladá za svoj rodičovský dom, keby ho mal, vraj ho predá za jedno euro. Prečo? To si uvedomíte, keď vojdete dovnútra. Potrebovali by ste zlaté bane ako Sentivániovci, aby ste ho dokázali financovať.
Vstupná hala 12 krát 9 metrov, ambit. Vpravo obrovský kozub, do ktorého by ste nestihli nosiť drevo. S dvoma chodbičkami po bokoch s kovovými dverami, ktoré slúžili ako udiarne. „Starý otec raz chytil medveďa a v tej udiarni ho držal, kým ho nepredal do cirkusu Humberto.“ Špajza, kde sú dnes tri postele súčasného rekreačného zariadenia a ešte stále je v nej dosť miesta na dve ďalšie. „Tu sme mali regály, tu jabĺčka, tu keramickú pec...“ A nad tým všetkým strop s talianskou štukatúrou, ktorá sa vraj podobá na tú, akú majú v sobášnej sieni v Bytčianskom zámku. K tomu naozaj niet čo dodať. Hádam len to, že za socializmu skladovali v pivniciach zemiaky, navozili ich tam metráky, pohnili, steny zvlhli a potom to desať rokov opravovali.
Aj ducha majú!
Poďme sa prejsť po obci. Vyberme sa k minerálnemu prameňu, ktorému tu nikto nepovie inak než Kaďa. Prejdete pár metrov od infocentra a ste pri Pálovskom kaštieli. Referentka Zuzana Mlynčeková je stručná - je v súkromných rukách, zreštaurovali ho pred dvoma či troma rokmi. Postavili ho v 17. storočí, má dve osemhranné vežičky, ktoré zvyšujú odolnosť múrov, a mohlo sa z nich strieľať aj z malých kanónov. Čo by kameňom dohodil - Kazimírovský z polovice 19. storočia postavený na základoch zo 16. storočia. Tu v roku 1902 odohralo svoje prvé predstavenie ochotnícke divadlo. Začínate mať tých kaštieľov dosť? Ešte sme len začali!
Aj Kaďa s nimi súvisí. Práve tu dal urobiť vrt Jozef Sentiváni v roku 1919 a odtiaľ privádzali cez vyvŕtané borovicové kmene liečivú vodu až do teplíc. Tam je ešte aj dnes doslova hniezdo krásnych budov, ale kým sa k nim dostaneme, zastavme sa na chvíľu na kopci, na cintoríne, kde je hrobka Sentivániovcov. To je to jediné, čo tu po nich zostalo. Väčšina potomkov dnes žije v Maďarsku a v roku 2016 ich do Jána zavítal plný autobus, štrnásti. Ale, ako vraví pán Ondáš, neprišli si poplakať za starými majetkami, ale pozrieť sa, ako žili ich predkovia. Ktovie, či im povedali aj o ďalšej hrobke, oveľa staršej, ktorá je údajne pod Kostolom svätého Jána. Vedľa tej na cintoríne sú aj hroby Klimovcov. Keby sa mohli zvrchu pozrieť na dedinu, videli by priamo na svoj obnovený kaštieľ. A možno môžu.
Obe referentky sa zhodli na tom, že v budove infocentra straší. Sotva jedna z nich nastúpila, ozval sa z hornej miestnosti „brutálny rachot“. Bežali sa tam pozrieť, nikde nikto. Dokonca dali priestory vysvätiť, chvíľu bol pokoj, ale sotva nastúpila ďalšia referentka, začalo to rachotiť nanovo. A tak im nezostávalo iné, len sa s Klimom zmieriť a ráno, keď vchádzajú do budovy, povedia: „Dobré ráno a daj, prosím, pokoj!“ Správne! Veď čo by to bolo za unikátnu dedinu so sedemnástimi kaštieľmi, keby nemala svojho ducha!
Teplice, kasíno i nevestinec
Takže, teplice. Alebo komplex svätojánskych kúpeľov. Sotva dal Jozef Sentiváni urobiť vrt, prestavali staršie hospodárske budovy na kúpeľné objekty. Hniezdo kaštieľov s rozlohou približne tisíc štvorcových metrov, medzi ktorými dominoval vonkajší a v jednej časti kúpeľnej budovy bol aj vnútorný bazén. Dnes je tu škola, po bazénoch ani stopy. „Za socializmu vymenili borovicové kmene za kovové rúry, tie sa čoskoro upchali usadeninami z minerálnej vody, bazény prestali fungovať a nakoniec ich zasypali,“ dodáva starosta. Keby ste teda chceli skočiť do bazéna, narazíte hlavou do kmeňa stromu. Na to by ste si aspoň nemuseli obliekať dobové plavky - dámy dlhé šaty pozapínané od krku až ku kolenám a páni dlhočizné bombardiaky.
Poniže teplíc, popri potoku Štiavnica, je ďalší kaštieľ, tentoraz s pozoruhodným prídomkom - kasíno. Postavili ho v 16. storočí, v 17. prestavali, tu bývali plesy a zábavy, kým sa z neho skutočne nestalo kasíno! Sentivániovci boli asi naozaj geniálni podnikatelia! Nielen lesy, striebro, zlato a meď, ale ešte aj hazardné hry. Zlé jazyky nezabudnú dodať, že oproti, cez cestu, bol aj nevestinec. Komplexné služby. Má však smolu, patrí k tým trom nezrekonštruovaným. Z okna, kde už nie sú ani rámy, visí akýsi handrový zdrap. Nebyť Zuzany Mlynčekovej, nikdy nepochopíme, že to bola reklama s informáciou, že je na predaj. Vraj by ho aj boli kúpili, ale keď zistili, na čom trvajú pamiatkari, záujemcovia radšej ušli.
No a potom tu máme Tomášovský kaštieľ, kde si za letných večerov môžete posedieť a popočúvať živú hudbu, alebo Šándorovský kaštieľ, či, presnejšie, Kúriu Jozefa XXVI. mladšieho Svätojánskeho, kde sú tri byty. V jednom z nich býva Adela Nikitinová a Michal Dzuriak. Strop vo vstupnej hale znížený, ale potom šok. Nádherná miestnosť s klenbami, ktoré sa zbiehajú v strede, a ďalšia, kde má strop bohatú štukatúru.
„Pred štyrmi rokmi sme tu mali pamiatkarov, skúmali štukatúru a zisťovali, čo je pod omietkami. V kúte našli aj starú fresku čiernej farby. Vraveli, že to smieme zatrieť novou maľovkou, ale ja som sa rozhodla, že si ju necháme. Veď to patrí k histórii tejto budovy,“ rozpráva pani Adela. A potom sa pozrie na zdobený strop a povie, že sa naň rada díva z postele. „Neverili by ste, ako rýchlo človek zaspí, keď sa na tú štukatúrsku prácu pozerá. Nielen ja, ale aj náš dvojročný vnuk.“ Toľko šťastia však majú iba v Liptovskom Jáne. Veď kde inde býva toľko ľudí v kaštieľoch?
