Tip na článok
Sen o kaštieli: Práce na ňom sa zastavili po Ičovom obvinení.

Kauza Slanské lesy: Namiesto vynesenia rozsudku súd trestné stíhanie obžalovaných zastavil

Vydávať sa za ľavobočkov grófov bola medzi podvodníkmi amatérmi veľká móda. Atraktívne pozemky v Slanských lesoch chcel získať bývalý kúrenár. Napokon možno nebude znášať následky.

Galéria k článku (4 fotografie )
Milan Ičo: Konečný verdikt nechce súd vyrieknuť.
Gróf s manželkou: László Károlyi poprel, že by jeho dedo daroval rozsiahle pozemky údajnej nemanželskej dcére.
Slanské lesy: Súd konečne definitívne povedal, že ich vlastníkom je štát.

Kauza Slanské lesy sa začala rozprávkou Milana Iča o tom, že jeho manželka je vnučka nemanželskej dcéry grófa Károlyiho. Aby o jeho honore nikto nepochyboval, začal si bývalý vodár kúrenár stavať kaštieľ, kúpil si živého leva a organizoval poľovačky, kde pozýval vplyvných ľudí.

Neuveriteľné sa zrazu stalo možným a Ičo sa vďaka výdatnej pomoci notára z Veľkých Kapušian a riaditeľa katastra v Trebišove úradne zmocnil obrovskej časti lesov na východe Slovenska.

Na prokuratúre sa chytili za hlavu a všetkých troch - Iča, notára i šéfa katastra - posadili na lavicu obžalovaných. Súd dostal na stôl dôkazy, vypočul svedkov, ale rozsudok vyrieknuť odmietol. Kauzu Slanské lesy chce ukončiť rozprávkou o spravodlivosti.

Gróf a bíreška

Skúsení poľovníci tvrdia, že takú nádhernú zver, divinu, aká sa preháňa v Slanských lesoch, nevidieť nikde na Slovensku. Ich vysokú hodnotu určuje aj kvalitný bukový porast s ročným výnosom z ťažby dreva okolo jedného milióna eur.

Záujem o atraktívne lesné pozemky prejavil Ičo už v roku 1994. S partiou kamarátov sa vtedy pokúsili lesy v okolí Slanca sprivatizovať a využívať ich na poľovníctvo a agroturistiku. Lenže ministerstvo pôdohospodárstva podnet zamietlo a Ičo hľadal iné cestičky.

Vymyslel si príbeh o láske grófa Ladislava Károlyiho k bíreške Alžbete Tokajovej. S ňou vraj gróf počal nemanželskú dcéru, ktorej vo februári 1913 daroval Slanské lesy.

Pre strach zo straty dobrej povesti gróf za svojho života podarúnok nezaknihoval a, čo čert nechcel, darovacia zmluva sa počas druhej svetovej vojny stratila. Až v roku 1998 prišiel napraviť starú krivdu grófov vnuk László Károlyi. Tak, ako sľúbil umierajúcemu dedovi, navštívil na Slovensku jeho nemanželskú dcéru Máriu Dušičkovú.

Pred notárom potvrdil existenciu darovacej zmluvy podpísanej jeho dedom. Stará pani Dušičková už nenechala nič na náhodu, všetky majetkové záležitosti dala do poriadku a stala sa oficiálnou majiteľkou Slanských lesov. Vyše osemdesiatročná starenka následne založila spoločnosť s ručením obmedzeným a lesné pozemky vložila do firmy.

Pár dní pred smrťou previedla stopercentný podiel spoločnosti na manžela svojej vnučky Zlatice Ičovej, lebo nikto iný z rodiny ho nechcel. Tak sa vraj Ičo stal neobmedzeným pánom Slanských lesov.

Obdarovaná pred narodením

Po nadobudnutí majetku začal Ičo predvádzať veľkopanské maniere. Odkúpil hospodársku budovu a na jej základoch pripravil projekt s rozpočtom štyridsaťtri miliónov korún na výstavbu vlastného kaštieľa. V novom dome chcel zriadiť aj galériu pre verejnosť. Pokúsil sa tiež vybudovať rybník, v lesoch osádzal vyhrievané prístrešky pre významných hostí na poľovačkách.

Sám cestoval do Afriky na lov antilop a do Rumunska na medvede. Ale hlavne zakrútil so štátnymi Lesmi SR, ktoré Slanské lesy dovtedy obhospodarovali. Dal im „výpoveď z nájmu“. To už sa o zmenu vlastníka Slanských lesov začala zaujímať prokuratúra.

Pri dôslednom vyšetrovaní sa ukázalo, že Ičov príbeh bol vymyslený narýchlo, bez znalosti problematiky a s hrubou ignoráciou logiky. Možno gróf Ladislav Károlyi mal pletky s bíreškou Alžbetou, ale mohol si byť otcovstvom jej dcéry istý, keď Alžbeta bola vydatá a s manželom Štefanom už mala jedného syna?

Ak by z nejakých neznámych dôvodov gróf tomu veril, tak určite nemohol údajnej nemanželskej dcére darovať lesné pozemky v uvedenom termíne. Mária Dušičková sa narodila až o niekoľko mesiacov neskôr. Podozrivo vyznieva aj ohraničenie darovaného pozemku. Akýmsi zázrakom totiž gróf Károlyi vybral v roku 1913 presne tú časť, ktorá pri vytyčovaní hraníc po vojne zostala na území Slovenska.

Hoci väčšina majetku Károlyiovcov spadá do Maďarska. Zvláštne tiež je, že bíreška Alžbeta sa k daru pre dcéru nikdy nehlásila. Naopak, od grófa si s manželom maličký kúsok pozemku kúpili. Aj údajná grófova dcéra Mária Dušičková celý život o svojom pôvode a dare mlčala. Posledných dvadsať rokov strávila na invalidnom dôchodku s ischemickou chorobou srdca.

Nebola schopná nikam cestovať a podľa poštárky ani len vlastnoručne podpísať prevzatie dôchodku. Jej susedia si nedokážu predstaviť, ako a kedy dokázala sama obehať úrady, rozbehnúť podnikanie a vybaviť zápis do katastra. Žeby stará pani nadobudnuté Slanské lesy nerozdelila spravodlivo medzi najbližších príbuzných, ale celé ich v podstate darovala manželovi (!) vnučky, tomu neverí ani najbližšia babkina rodina.

Vedel, kde zaklopať

Tvrdiť, že Ičo musel trpieť nejakou poruchou hlavy, keď nárok na Slanské lesy podložil znôškou nezmyslov, by nebolo celkom v poriadku. Nie je to tak dávno, čo vydávať sa za ľavobočkov grófov bola medzi podvodníkmi amatérmi veľká móda. V Leviciach dokonca pôsobila sudkyňa, ktorá o otcovstve či dokonca starootcovstve rôznych grófov vydávala záujemcom súdne rozhodnutia len na základe svedectiev susedov! Ičo nebol ani taký naivný, ako skôr sebaistý.

Ako hovorí vedúci Lesnej správy Slanec Pavol Jakab, Ičo vždy vedel, kde má zaklopať: „Pamätám sa, ako po deväťdesiatom roku začal podnikať. On sám chodil po domoch a vlastnými rukami robil zákazníkom vodu. Neskôr založil stavebnú firmu a kým ostatní bankrotovali, Ičo vďaka štátnym zákazkám prosperoval. Organizoval oslavy, na ktorých nechýbali vplyvní ľudia z nášho regiónu, okrem iných aj vtedajší predseda súdu. Ičo sa mi dokonca chválil, že u neho na chate bol aj Ján Slota.“

Mená konkrétnych sudcov z Košíc, ale i z Najvyššieho súdu, ktorí s Ičom poľovali či bolo ich vidieť na Ičovej chate, sa dostávali na verejnosť postupne. Boli medzi nimi aj takí, ktorí v niektorej časti kauzy Slanské lesy rozhodovali...

Nielen preto sa svedkovia prípadu báli prehovoriť, niektorí sa pre istotu pohybovali s ochrankou v pätách. Právna zástupkyňa Lesov SR Irena Sopková dostávala výhražné telefonáty. Muža, ktorý vlastnil usvedčujúce dokumenty, v roku 2006 nešťastnou náhodou zastrelili v kukurici počas poľovačky. Strelcom bol Ičov kamarát, ktorý vyhľadal grófovho vnuka v Maďarsku.

Za zatvorenými dverami

Obžaloba na Iča, notára a šéfa katastra z trestného činu podvodu v súbehu s falšovaním a pozmeňovaním verejnej listiny sa po peripetiách dostala v roku 2009 na Krajský súd v Banskej Bystrici. Korunný svedok, starnúci vnuk grófa Károlyiho, poprel, že by o darovaní Slanských lesov vedel. Pred slovenským notárom potvrdil iba to, že jeho starý otec vraj nejakej panej venoval malý dom. Žiadne lesy!

Aj darovanie domčeka podpísal len preto, lebo ho o to požiadali ľudia, s ktorými hovoril o možnej spolupráci slovenských a maďarských poľovných revírov. Títo ľudia ho navštívili u neho doma a vylákali na Slovensko. Vypočúvanie svedkov a vykonávanie dôkazov bolo v súdnom procese s Ičom už tohto roku v podstate ukončené, prokurátorka, advokáti i obžalovaní si pripravovali záverečné reči.

Posledné dni pojednávania boli ohlásené na začiatok decembra. Verejnosť očakávala rozsudok. A zrazu z ničoho nič, štyri dni pred vytýčeným verejným pojednávaním, neočakávane zasadol súdny senát. Za zatvorenými dverami a bez toho, aby o náhlom zvrate vedela čo i len prokurátorka.

„Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 5. decembra 2013 rozhodol o zastavení trestného stíhania obžalovaných Milana I., Ferdinanda O. a Pavla P.,“ informuje hovorca súdu Murgaš, že proces s Ičom sa má tesne pred vyhlásením rozsudku skončiť. Obžalovaní sa už ničoho nemusia báť, väzenie im nehrozí. Prečo?

„Trestné stíhanie bolo zastavené s poukazom na článok 6 odstavec 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože trestné stíhanie trvalo viac ako 15 rokov a o sporných nehnuteľnostiach bolo už právoplatne rozhodnuté súdom aj v občianskoprávnom konaní, ktoré nehnuteľnosti prisúdil do vlastníctva Slovenskej republiky.“

Precedens?

Je pravda, že súdne konanie v procese s Ičom sa naťahovalo roky, no podľa Sopkovej za to mohli práve obžalovaní: „Raz bol jeden chorý, potom druhý a zase tretí. Všetci sa vystriedali a ospravedlňovali sa obyčajne len deň pred pojednávaním. Bez nich sa pojednávať nemohlo, lebo trvali na osobnej prítomnosti.

Mali sme už podozrenie, či proces len nenaťahujú, a navrhli sme, aby sa na Iča pozrel súdny znalec.

Ten skonštatoval, že zdravotný stav mu nebráni zúčastňovať sa na pojednávaniach. Obávam sa, že Krajský súd v Banskej Bystrici vytvoril nebezpečný precedens. S takto nastavenými podmienkami môžu byť voľní aj ďalší obžalovaní. Napríklad taký Majský...“

„To je priamo návod, ako podnikať v podvodoch. Stačí naťahovať konanie a už vám nič nehrozí?“ neveriacky sa pýta Jakab. „Ľudia sú z rozhodnutia súdu pohoršení. Keby Ičo dostal aspoň nejakú podmienku, to by sa ešte dalo ako-tak pochopiť, ale aby on a tí dvaja ďalší ostali ako bezúhonní občania?! Takto má vyzerať spravodlivosť?“

Rozhodnutie súdu o zastavení trestného stíhania ešte nie je právoplatné, prokurátorka podala proti nemu sťažnosť. Bez ohľadu na to, ako rozhodne Najvyšší súd, ho možno považovať za kontroverzné. Predstavme si napríklad, že Ičo je nevinný a stojí celé roky pred súdom.

Proces sa vlečie a keď sa už teší, že ho súd zbaví viny, lebo všetky dôkazy svedčia o jeho nevine, vtedy súd povie - dosť, už vás nebudeme trápiť, nepovieme celému svetu, že ste nevinný. Lebo by sme tým vážne porušili vaše práva na primerane dlhý súdny proces. Ičo sa síce tiež môže brániť, obrátiť sa na Najvyšší súd, ale čo keď je rovnakého názoru ako krajský súd a Ičovi nevyhovie? Aj vtedy sa budeme tváriť, že takto vyzerá spravodlivosť?

Známy sudca

Pravda je, že Jozef Mikluš, predseda senátu, ktorý o Ičovi rozhodoval, sa nedá ľahko strhnúť verejnou mienkou. On rozhoduje len podľa vlastného svedomia. O tom nás presvedčil už neraz. Napríklad v kontroverznom prípade bohatého podnikateľa Antona Penova sa podpísal pod rozhodnutie, že dotyčný nemusí nastúpiť do výkonu trestu, lebo trpí nevyliečiteľnou životunebezpečnou chorobou.

Hoci prokurátor protestoval, že na Penovovu diagnózu nemá súd dôkazy okrem vyjadrenia jediného lekára, Penov si zo sedemročného trestu v druhej nápravnovýchovnej skupine neodsedel ani deň. Najvyšší súd rozhodnutie z roku 2003 podpísané Miklušom odobril. A Penov si užíva život - oženil sa, splodil dieťa, postavil haciendu, športuje a vyzerá, akoby bol zdravý ako repa.

VIDEO Plus 7 Dní