Adoptovali sme si kúsok rozpadávajúceho sa kaštieľa v Jelšave. Nie celý kaštieľ, len pár miestností na treťom poschodí. Chceme tam spraviť niečo ako zážitkové bývanie, - hovorí Martin Lipták a po otázke, či naozaj v Jelšave, veď tam zdochol pes, sa len zoširoka usmeje. „Práve preto. Nikto s komerčným zámerom by tam niečo podobné budovať nešiel. My ani nepočítame s tým, že by sa nám investície vrátili. Len chceme ukázať, že nepotrebujete milión, aby ste zhodnotili nejakú pamiatku.“
Takto funguje trojica zanietencov, ktorá mapuje zabudnuté pamiatky Slovenska. Hovoria si Čierne diery a ich aktivity získavajú cveng prestížnosti.

Spôsobili zberateľskú mániu

Päťsto ľudí čaká v rade na lokálnych dizajnových trhoch, aby si mohli kúpiť nové grafiky Čiernych dier. Ide o obrázky známych i menej známych historických budov od rôznych slovenských výtvarníkov. Obrázky prinášajú viac ako len verné zobrazenie pamiatky, pohrávajú sa s metaforou. A keďže každý umelec má vlastný štýl, predstavuje reálny objekt iným, vlastným spôsobom. Grafiky sú obyčajne už po hodine vypredané a nie každý záujemca odchádza s novým úlovkom. Podobne funguje internetový predaj. Po grafikách sa zapráši za niekoľko minút od začiatku predaja, aj keď ho vopred vôbec neavizujú.

Túto mániu vyvolali Čierne diery aj tak, že cenu za obrázok držia na dostupných dvadsiatich piatich eurách a tlačia len obmedzené množstvo grafík. Kúpu limitujú maximálne jedným kusom z jednej grafiky a najviac štyrmi zo siedmich motívov. Aj zo svojej knihy Čierne diery s podtitulom Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska spravili dotlač len dvakrát, takže je nemožné zo­hnať ju nielen teraz, jej ďalšiu výrobu vôbec nechystajú. Hoci záujem rozhodne nechýba, radšej pracujú na voľnom pokračovaní. „Ak ľudia vidia, že niečo chce veľa ľudí, hneď to chce ešte viac ľudí. Psychologické veci ako čaro nedostupného fungujú,“ priznáva Lipták marketingové triky, ktoré však nie sú výsledkom čistého kalkulu.

Vyplývajú aj z technologického postupu. „Vlastníme starú kopírku, risografickú tlačiareň, pri ktorej nikdy nevieme, čo z nej vylezie. Pred štyrmi rokmi ju objavil náš kamarát, grafický dizajnér, typograf a pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení Michal Tornyai. Tlačí ryžovo-sójovými farbami, veľmi žiarivými a tie farby sa občas nepodarí napasovať presne. Každý kus vytlačí s nejakou nepresnosťou. Väčšina ľudí by to považovala za chybu, pre nás je to pridaná hodnota. Zaujíma nás práve táto nedokonalosť.”

Mapa miest, kde takmer nič nie je

Združenie Čierne diery sa nezameriava na hrady, kaštiele, meštianske stavby, ktoré si svojich „advokátov“ nájdu pomerne ľahko. Vyhýbajú sa aj bratislavským pamiatkam, veď v hlavnom meste si ich skôr či neskôr poľahky ktosi všimne. Ich zaujímajú prehliadané veci. Staré továrne, huty, elektrárne, hvezdárne, vysoké pece. „Vzniklo to z nášho cestovania po Slovensku. Všimli sme si zaujímavú architektúru, vyfotili si ju, potom sme trošku pátrali a zistili sme, že ide o veci s krásnym príbehom,“ vysvetľuje Martin Lipták vznik združenia Čierne diery, pričom pod slovkom my myslí novinára Andreja Sarvaša a architekta Miroslava Beňáka. Lipták pracoval tiež ako novinár, po zvolení Andreja Kisku za prezidenta sa ocitol v jeho tíme ako správca sociálnych sietí. Teraz sa venuje už len „čiernym dieram“ Slovenska, respektíve združeniu s rovnakým názvom. Mimochodom, so slovom diera sa trojica rada pohráva. Ak na webovej stránke združenia zadáte do vyhľadávača objekt, na
ktorý ešte nenatrafili, vyskočí na monitore počítača vtipný text: „Ľutujeme, zrejme hľadáte príliš veľkú dieru.“

V spolupráci s umelcami: Nejde o verné zobrazenie objektu, každá grafika sa pohráva s metaforou.
Zdroj: ČIERNE DIERY

„Propagovať pamiatky nebol náš sen. Ani sme na začiatku nemali veľké oči. Nie sme organizácia, ktorá má víziu, presné ciele a na ich realizáciu zháňa ľudí. Skôr fungujeme opačne. Na čo máme dobrých ľudí, to robíme. V prvom rade sme partia. Pohybovali sme sa v komunite okolo priemyselného areálu starej Cvernovky, tam sa na nás začal lepiť záujem o ochranu pamiatok. Všimli sme si banské diela v Malých Karpatoch, ktoré sú prevŕtané starými baňami, a uvedomili sme si, že o technických pamiatkach na Slovensku je problém niečo zistiť. Vraveli sme si - poďme vytvoriť mapu technických pamiatok, možno to niekomu pomôže.“

Dnes už známe mapy Čiernych dier nemajú ambíciu poskytnúť cestovateľom bedeker, návod na cestu, podľa ktorého sa rozbehnú po Slovensku. Aj tak sa mnohí dobrodruhovia vyberajú v stopách trojice kamarátov. Sami si vygúglia, kadiaľ a ako, a potom posielajú Čiernym dieram fotografie zo svojich potuliek inšpirovaných mapami. „Sú to ľudia, ktorým nevadí, že sa možno stratia, že nikde nenatrafia na vysvetľujúce tabule, že široko-ďaleko nenájdu žiadne ubytovacie zariadenie a obyčajne sa nemajú ani kde najesť. Schválne sme ne­chceli vo veľkom povzbudzovať na cesty do miest, ktoré sú presne tým, čomu hovoríme diera. Uvedomujeme si obmedzenosť zážitku, ktorú návšteva takéhoto miesta prináša. Ale niekde treba začať. Ak nebude dopyt, nebude ani ponuka.“

Fascinujúci chudobný Gemer

Snahou Čiernych dier je zaznamenať príbehy predovšetkým priemyselných pamiatok a ukázať, že aj staré vodojemy, vápenky, sušičky, cisterny, mosty či hámre sú hodné zachovania. Trojicu kamarátov prekvapilo, koľko tovární existovalo na Slovensku práve v dnes zabudnutých regiónoch s vymierajúcimi obcami. „Vo svojej dobe nešlo o priemyselné objekty s lokálnym dosahom. Každá druhá továreň bola v rámci Rakúsko-Uhorska alebo aj Európy čímsi výnimočná, majú za sebou zaujímavé prvenstvá vo využívaní patentov. Gemer predstavoval jedno z centier monarchie s bohatým železiarskym a hutníckym priemyslom. Obec Smolník bola slobodným kráľovským mestom. Do Železníka, čo je dnes už len osada, lazy, prichádzali za prácou tisíce ľudí z celej Európy, vďaka tamojšej banskej spoločnosti mohlo fungovať prvé slovenské gymnázium v Revúcej. Po ukončení ťažby prišla bieda a technické pamiatky zakonzervovala takmer v nezmenenom stave. Zachovalo sa ich veľké množstvo, lebo sa nenašli peniaze na ich zbúranie alebo prestavanie. Hovorí sa tomu konzervácia chudobou. Gemer je región, ktorý máme veľmi radi, často sa doň vraciame.“

Na mäkkej vlne

Je nepochybné, že všetky zaujímavé a možno aj esteticky výnimočné historické objekty sa zachrániť nepodarí. Nie sú prostriedky na revitalizáciu, chýbajú nápady, ako ich využiť, a najčastejšie treba uvoľniť miesto novým stavbám. „Je to prirodzený cyklus. Človek si na to musí zvyknúť, inak by bol smutný každú chvíľu. Nechystáme sa priviazať k historickým stavbám reťazami, aby sme prinútili ľudí robiť niečo pre ich záchranu, ale snažíme sa byť dôrazní. Spolupracujeme s pamiatkovými úradmi a komunikujeme aj s niektorými poslancami Národnej rady. Chystáme sa vypracovať materiál, v ktorom pomenujeme systémové nedostatky a ponúkneme riešenie, ako ich možno zreformovať.“

Podľa Liptáka je aj tak najdôležitejšie, že tisíce a tisíce ľudí si postupne začínajú uvedomovať skrytý pôvab mnohých prehliadaných stavieb. Lebo doposiaľ sa všetky debaty o tejto téme viedli len v odborných kruhoch a aj tam len separátne. Historici s historikmi, architekti s architektmi. „My staviame na mäkkej popularizačnej vlne. Snažíme sa, aby našim textom, aktivitám rozumel každý.“ Najlepšou vizitkou významu Čiernych dier je investor, ktorý chcel polorozpadnutú technickú stavbu na svojom pozemku pôvodne odstrániť. Zatelefonoval do združenia Čierne diery, že nejde o národnú kultúrnu pamiatku a nemôže si dovoliť ponechať ju celú, ale je ochotný zachovať z nej aspoň nejakú časť a žiadal o radu, ktorá je najcennejšia. Ešte nie je isté, ako to celé dopadne, ale investor, ktorý kvôli historickej stavbe hľadá kompromis, je dobrý začiatok.