Otvoriť dvere antikvariátu znamená aj vojsť do sveta vône starých kníh. Pozrite si GALÉRIU
„Dajú sa kúpiť tukany, ktoré máte vo výklade?“ „Samozrejme.“ Keď ich majiteľka obchodu Zuzana Černeková chytí, z ich veľkých sploštených zobákov nevyjde žiaden zvuk. Nič. Ich nemota je však normálna, nikto tu netýra zvieratá. Ide iba o kreslené znázornenie majestátneho juhoamerického pestrofarbeného vtáka.
Grafiku si vypýtal po rusky hovoriaci pán so šiltovkou v žltom pršiplášti. Vystihol moment, keď Černeková otočila ceduľku na dverách bratislavského antikvariátu Steiner zo Zatvorené na Otvorené kvôli nášmu fotografovi. Potreboval urobiť pár vonkajších záberov, vyzeralo to tak lepšie.
„Často sa stane, že ľudia vonku netrpezlivo čakajú, kým otvorím. Je to bežný jav. Človek si niečo vo výklade vyhliadne a nechce, aby mu to niekto iný zobral,“ rozpráva Černeková, keď sedíme v jedinej, hoci rozdvojenej miestnosti útulného obchodu obloženého knihami, mapami a grafikami.
Vôňa starého papiera
Rovnaký pocit sme tu pred pár rokmi zažili aj my. Medzi ďalšími farebnými knihami našu pozornosť upútala jednoduchá biela obálka s červeným nápisom Štyri knihy nepokoja. Zbierku Miroslava Válka vo vydaní Knižnice slovenského spisovateľa z roku 1973 sme dlho márne hľadali a do predajne sme vstúpili rezkým krokom.
K loveniu vzácnej knihy sme sprvu pristupovali chybne, keďže sme po básnickom skvoste pátrali hlavne na internete. „Ani my nemáme všetko na webe. Často nám ľudia povedia, že nejaký titul hľadali dvadsať rokov a potom naň naďabili v obchode. Treba sem prísť fyzicky, nájdete svoju knihu ako archeológ, objavíte dielo, ktoré tu na vás celý čas čakalo,“ vraví majiteľka.
Nejde len o úlovky. Otvoriť dvere antikvariátu znamená aj vojsť do sveta, kde panuje vôňa starých kníh. Upokojuje, pripomína bezstarostné chvíle v dielach spisovateľov a básnikov. Poznáte ju, je trochu sladká, s tónmi vanilky, mandlí a vysušenej trávy. Nie je to iba pocit. Spôsobuje to rozklad chemických zložiek papiera, najmä celulózy a lignínu, z ktorých sa uvoľňujú prchavé organické zlúčeniny.
Stále veľa čítajú
Vráťme sa ku klientom. Zákazníci zvyknú čakať vonku, kým sa obchod otvorí. No, ako je to reálne s tým čítaním? Roky sa hovorí, že takmer všetci už iba pozerajú televíziu a trávia všetok čas na sociálnych sieťach.
Pod paľbou kritiky sú pritom hlavne mladšie generácie. „Ľudia stále veľa čítajú. V prvom rade sú to štamgasti, ktorí chodia sem a hľadajú, čo doma nemajú, ale zavíta k nám aj veľa mladých ľudí,“ vyvracia pesimistické reči Černeková.
Hoci čísla z výskumov hovoria opatrnejším jazykom, tiež obsahujú dôvody na radosť. „Takmer polovicu skúmanej mládeže môžeme považovať za pravidelných čitateľov kníh,“ konštatovali v poslednej štúdii o tejto téme v roku 2010 bádatelia zo Slovenskej asociácie knižníc.
Konflikt pokolení sa teda nedeje. Všetci sme pod vplyvom obrazoviek, ktoré sa vynárajú takmer pri všetkých našich aktivitách. Ak nejde o konflikt, odlišnosti predsa len existujú. „Rozdiel medzi generáciou našich rodičov a mladými ľuďmi je, že tí poslední si asi menej budujú knižnice doma. Keď niečo prečítajú, posunú to ďalej,“ vysvetľuje Černeková.
Motivácie môžu byť rôzne. Chcú dostať časť peňazí naspäť, bojujú s nedostatkom priestoru, konajú z presvedčenia o viacživotnosti kníh. Spresniť, kto kupuje a s akým cieľom, by chcelo sociologický prieskum.
Problémy doma
Pýtame sa na identikit typického zákazníka. Aký je portrét nami hľadanej osoby zostavený na základe výpovede svedkyne Zuzany Černekovej? „Muž po šesťdesiatke, ktorý má vysokoškolské vzdelanie a zaujíma sa o konkrétny odbor. Chodí často, ale kupuje zakaždým pomenej titulov,“ uvádza do záznamu.
Svedkyňa je zhovorčivá, využívame situáciu, nechávame ju ďalej opisovať, kto je náš kultúrny páchateľ. Niektorí títo chlapi sa jej vraj sťažujú, že výnos zo svojej intelektuálnej činnosti musia potom ukryť pred ženou. „Hovoria mi: Keď bude vedieť, že som opäť niečo kúpil, tak bude zase zle,“ dodáva Černeková s úsmevom.
Vo všetkých úvahách o klientoch a ich zložení nás najviac prekvapila jedna vec. Hoci má antikvariát v ponuke grafiky, pohľadnice či mapy, tento biznis si spájame s miestnymi. Mylne. Pre antikvariát Steiner sú cudzinci dôležitou cieľovou skupinou. Ak sa pamätáte na zákazníka z nášho úvodu, bol to pán hovoriaci po rusky.
Nie je pritom zďaleka jediný. „Máme veľa turistov, ktorí kupujú grafiky,“ pokračuje majiteľka. Inokedy zoberú iba jednu pohľadnicu, ale sú radi, že našli tradičný obchod. „Lebo okolo nás sú skôr predajne suvenírov a kaviarne,“ dodáva. Zdá sa nám, že tón jej hlasu skrýva isté sklamanie, ľútosť. Aj chápeme prečo.
Kde je tradícia
Prechádzka po bratislavskom Starom Meste je svojím spôsobom podivný zážitok. Zdá sa, že celú štvrť nakreslil niekto pre jasnú a veľmi ohraničenú skupinu osôb. Pre nepríliš náročných turistov, ktorí sú tu iba na pár dní.
Na každom rohu natrafíte na reštauráciu s tridsaťstranovým jedálnym lístkom plným polotovarov, miniete mnoho kaviarní s produktmi, ktoré nájdete v každej inej európskej metropole, a nechýbajú ani obchody s lacnými pamiatkovými predmetmi zo Slovenska, no vyrobenými mimo neho.
Chvalabohu, sú tu aj výnimky. Ako antikvariát, v ktorom sedíme, a pár predajní v neďalekých uliciach. „Vnímam to tiež ako klientka. Keď prídem do mesta, nemám čo kúpiť alebo sa kam ísť len tak popozerať. Kde sú tradičné obchodíky, kam sa vytratili starožitnosti, remeselníci?“ krčí plecami Černeková.
Chvíľu sa rozprávame o Ľubľane. Tam je situácia opačná. V jednom menšom bloku medzi nábrežím slovinského hlavného mesta a najfrekventovanejšou pešou ulicou sme narátali tri starožitníctva (jedno predáva aj knihy), jeden antikvariát, jeden obchod s platňami a jedno tradičné hračkárstvo.
Čakajúci Taliani
Okrem ducha starej Bratislavy v jej antikvariáte nájdu zvedaví návštevníci zo zahraničia aj kus domova. Cudzojazyčná tvorba má svoje vyhradené regály. Susedí na nich šesť rečí. Isteže, sú tam české knihy, no nie iba tie.
Čaká nás menšia tour d’Europe, na ktorej si všimneme talianske, francúzske, anglické, maďarské a nemecké diela. Talianske knihy si kupujú slovenskí študenti, no aj obyvatelia Apeninského polostrova. „Nedávno som otvorila a pred dverami čakali dvaja Taliani,“ vraví Černeková.
O maďarské tituly má záujem skôr staršia generácia miestnych, o diela po nemecky zase Rakúšania, no sem-tam aj Slováci, keď sa objavia zaujímavé prvé vydania. „Knihy v angličtine bodujú u mladých ľudí, ktorí sa chcú zdokonaľovať, u zahraničných klientov, ale aj u starších ročníkov, napríklad u dám, ktoré si chcú jazyk udržiavať,“ vysvetľuje majiteľka.
Spomedzi žánrov nás zaujíma hlavne poézia. „Básnická tvorba nás sprevádza celým antikvariátnym životom a je veľkou súčasťou nášho obchodu. Keby sme nemali poéziu, boli by sme ako bez nôh,“ poteší nás Černeková.
Mladí a poézia
A tu sa vracia náš generačný motív. Po poéziu nechodia iba štamgasti, ale aj mnoho mladých ľudí. „Vyberajú si veci, ktoré by som nečakala, napríklad zbierky z českej tvorby,“ dopĺňa obchodníčka. Nie je to až také prekvapivé, napadá nám. Prečo? Lebo básnici od susedov, aj tí starší, sú dodnes aktuálni, vtipní, zábavní. Používali úžasne vycibrený jazyk.
Stačí siahnuť po tvorbe Jaroslava Vrchlického, napríklad po jeho preklade divadelnej hry francúzskeho spisovateľa Edmonda Rostanda Cyrano de Bergerac. Monológ hlavnej postavy o vlastnom dlhom nose je magický. Je to lekcia výrečnosti, ktorú preklad dokonale vystihuje. Len tento kratučký výsek stojí za to: To je tes! To předhoří! Ba pik! Co pravím předhoří, toť poloostrov jest!
No ak je poézia nohami, čo je trup, ruky a hlava antikvariátu? Historické knihy, filozofické traktáty, diela o umení či beletria z rôznych krajín. Zoznam je oveľa dlhší, prirodzene. No my vám na tomto mieste chceme povedať o kategórii, ktorá sa skrýva vzadu v staršej skrini so sklenenými dverami.
Stará tlač, knihy z dávnych čias. Duša antikvariátov. Vôňa, ktorá vás vráti pár storočí dozadu. „Keby bol k nej prístup, bola by som rada, keby bola naším hlavným tovarom,“ priznáva Černeková. Nebolo však zvykom, že by ľudia v minulosti kupovali starú tlač. Za socializmu boli tieto knihy veľmi drahé a ľudia zvyčajne prahli po nových tituloch.
Opatrný výber
Nech sú kusy vo výkladoch, na regáloch či v skriniach akékoľvek, v ich výbere spočíva výhoda antikvariátov oproti kníhkupectvám. Dalo by sa to prirovnať k michelinským reštauráciám. Môžete si síce zvoliť z rôznych jedál, ale výber je obmedzený. Zodpovednosť zaň preberá šéfkuchár. Veríte mu a išli ste za ním, aby vám istým spôsobom poradil.
„Je to presne tak. My sme tí, ktorí ľuďom ponúkajú istý vkus. Môžu s tým súhlasiť, no, samozrejme, nemusia,“ pritakáva špecialistka na knihy. „Sú antikvariáty, ktoré idú piate cez deviate, je im to jedno, ide im o zisk. Ale my sa snažíme tovar naozaj vyberať,“ dodáva.
Má to dosah aj na výkup kníh. Steiner je prieberčivý. Keď Černeková ide k súkromníkovi po nové tituly, môže sa stať, že odtiaľ odíde iba s dvoma kusmi, hoci ich boli stovky. „Priestor nie je neobmedzený a treba mať kvalitnú literatúru, aby bol človek, ktorý sem príde, spokojný,“ vysvetľuje biznismenka.
Odpoveď na otázku, či by ona predala vlastnú knižnicu, nás prekvapí, ale je zároveň veľmi logická. „Narodila som sa do antikvariátnej rodiny. Diela prečítam a posuniem. Mám síce svoje obľúbené kusy, ale inak som odmalička naučená na ich recykláciu,“ približuje. Musia žiť ďalej. Dal by sa použiť mierne zmenený slogan hodinárov z Patek Philippe: Knihy nikdy reálne nevlastníte, iba sa o ne staráte pre ďalšie generácie.
Kríza za krízou
Rolu sprostredkovateľa medzi pokoleniami jej však komplikuje fenomén, ktorý sa posledné roky rozmáha. Sivá ekonomika, predaj v rôznych facebookových skupinách či online bazároch. Tieto súkromné osoby fungujú ako profesionáli, aj oni chodia k ľuďom vykupovať knihy, ktoré potom inzerujú. „Ibaže neplatia dane a odvody. Odoberá nám to veľké množstvo tovaru aj zákazníkov,“ ľutuje majiteľka s tým, že ich knihy sú často aj predražené.
V antikvariáte objavíte to, čo nikde inde. Pozrite si našu GALÉRIU
Cíti to práve na počte diel, ktoré jej ľudia ponúkajú na predaj. Je ich podstatne menej, musia sa niekam vytrácať. Čo sa začalo jednou či dvomi knihami tu i tam, je teraz značným zásahom do odvetvia. „Výrazná skupina ľudí sa takto obohacuje a ukracuje nás o tržby. Hrubým odhadom je to možno štyridsať percent z celkového obratu antikvariátov,“ poznamenáva Černeková.
Keď berieme do úvahy aj prudko stúpajúce nájmy v Starom Meste, ranu, ktorú uštedrila pandémia a dodnes sa úplne nezacelila, a aktuálnu krízu, uvedomujeme si, že napriek romantickosti priestorov a biznisu nie je antikvariát pokojným podnikaním. „V poslednom čase s infláciou som si všimla, že obyčajná kniha sa stala luxusom, je to to posledné, na čo človek myslí,“ dodáva obchodníčka.
Sú tu však knižní štamgasti, mladí nadšenci (nie iba) poézie a turisti s kreslenými tukanmi a pohľadnicami. A úrady našej republiky. „Predali sme grafiku, keď prišla dánska kráľovná. Bol to dar pre ňu, ktorý kúpilo ministerstvo zahraničných vecí,“ spomína Černeková.
Ďalší podobný tovar, staré pohľady na Bratislavu, na Hrad, kupujú aj ďalšie inštitúcie, napríklad keď odchádza veľvyslanec alebo prichádza nový. „Sú to veci, ktoré sa nedajú inde zohnať,“ uzatvára majiteľka.
Okamžitá výmena
Pri odchode máme rovnaký reflex ako pri príchode pred pár hodinami. Zastaviť sa pri výkladoch. Majiteľku sme zamestnávali rozhovorom, vo výklenkoch sa teda nič nezmenilo, ale aj tak nás privábia. Steiner ich má dva. Keď stojíte pred budovou, vidíte po každej strane dverí jeden.
Je to nový a starý výklad. Tak ich volajú. Nový obsahuje beletriu, poéziu a podobné kusy. V starom sa zas nachádzajú odborné knihy, staršie edície či grafiky. Rutina zabíja, tak musí Zuzana Černeková so svojou kolegyňou klientom predkladať rôznorodé diela a výklady obmieňajú približne raz za dva dni. Výber musí byť to najlepšie z najlepšieho.
- Život antikvariátu Steiner
- História Steinerovcov patrí k veľkým tragédiám, ktoré prinieslo dvadsiate storočie. Rodina prešla koncentračnými a vyhladzovacími tábormi, arizáciou rodinného podniku a komunistickým temnom. Bratislavský antikvariát, ktorý bol pôvodne založený v roku 1847, obnovili dva roky po Nežnej revolúcii spoločníčky Selma Steiner a Dagmar Ložeková. Predajňa sa od vzniku viackrát presťahovala. Na samom začiatku bola na Židovskej ulici pod Hradom, no budova hneď vedľa aktuálneho antikvariátu je jeho reálnym prvým sídlom. „Steinerovci v nej bývali, mali celý dom. Bola to právnická kancelária a bol tu aj obchod s knihami. Je to teda miesto, kde sa to vo veľkom rozbehlo,“ približuje Zuzana Černeková, dnešná majiteľka antikvariátu a dcéra Dagmar Ložekovej. Obchod je totiž stále rodinným podnikom. Objekt však Steinerovci predali a predajňa sa znova posunula, tentokrát do budovy Academia Istropolitana, ktorá sa nachádza nižšie na rovnakej ulici. Bolo to však dvor a ľudia nie sú zvyknutí chodiť nakupovať do pasáži. Preto sa znova presťahovali a našli priestor, kde sú dodnes, a to viac ako 15 rokov.
