Ocitli sme sa na mieste, kde sa nepodarí dostať takmer nikomu. Nachádzame sa v jednom zo skladov Štátnych hmotných rezerv, kde sa pracuje v dôvernom režime. Na vlastné oči uvidíme, ako vyzerajú zásoby Slovenska pre prípad pandémie, vojny, živelnej pohromy či iného krízového stavu. Čo všetko štát drží v zásobách, aby sme boli zachránení v prípade katastrofy?

Utajené skutočnosti

Čo je na rezervách vlastne utajené? Množstvo a miesto uskladnenia. Nikto nesmie vedieť, aké veci sa nachádzajú v ktorom areáli a v akom objeme. Mohlo by to ohroziť záujmy štátu - píše sa vo vládnom odôvodnení utajenia.

Stojíme pred vstupom do areálu. Vidíme ploty s ostnatými drôtmi aj kamerové systémy. Predseda Správy štátnych hmotných rezerv Ján Rudolf nás uvedie do obrazu, aby sme nemali veľké očakávania. „Za posledných dvadsať rokov tu nikto nič nemodernizoval, všetko je nastavené ešte z osemdesiatych rokov. V skladoch sú doslova haraburdy z čias socializmu. Ni­kto sa o to nestaral.“

A už vstupujeme dnu. Vidíme obrovský areál, asi ako desať futbalových ihrísk, na ktorom sú postavené sklady, odparkované ve­triesky, vidíme aj konštrukcie mostov a dokonca koľajnice.

„Ja som tu našiel jedno múzeum so starými tatrovkami, ve­trieskami. Kvantum starých postelí ako zo seriálu Nemocnica na okraji mesta, kde doktor Štrosmajer používal vozík, akých máme kopu. Matrace, bavlnené pyžamá z roku 1980. Ale máme aj kolesá na lietadlá, ktoré už nelietajú,“ objasňuje nám skladbu rezerv a zásob Ján Rudolf, kým prechádzame popri bubnoch s obtočenými káblami na telefonovanie. „Takéto šialené veci tu sú. Neskutočné haraburdy, dobré na zákopové vojny,“ hovorí Rudolf.

Cesta do minulosti

Máme pocit, že sme sa ocitli v starom filme. Sklady sú plné všelijakých zastaraných vecí, z ktorých by mali radosť zberatelia. Pred nami stoja vetriesky, ktoré môžu mať okolo 50 rokov, niečo ako z filmu Vesničko má středisková. „Bola to mobilizačná rezerva. Nemajú veľa najazdených kilometrov,“ hovorí Rudolf s nádejou, že vetriesky sa predajú. Potrebujú vyprázdniť sklady, aby mohli nakúpiť nové zásoby.

„Na Mikuláša sme ponúkli na predaj tri Tatry 815. Vyvolávacia cena, ktorú určuje znalec, bola okolo štyritisíc eur a predali sa až za 18-tisíc eur,“ hovorí o prvom úspechu predaja zásob. Peniaze, ktoré výpredajom zásob získajú, idú do štátneho rozpočtu.

Kto si môže kúpiť automobilové veterány zo Štátnych hmotných rezerv? „Najskôr ich ponúknu orgánom štátnej správy, a keď neprejaví záujem napríklad ministerstvo obrany trebárs na náhradné dielce, môže sa o ne cez verejnú súťaž uchádzať laická verejnosť, teda zberatelia, automechanici, poľnohospodárske firmy. O prvé tri tatrovky sa prihlásilo do súťaže až 60 záujemcov,“ vraví Rudolf.

Vidíme aj kamióny, na pohľad vyzerajú bezchybne. „V čase pandémie, keď sme potrebovali použiť jeden z nich na transport testov, na diaľnici kamión zlyhal,“ spomína Rudolf.

Čo je určite funkčné a použiteľné, sú mostné konštrukcie. „Jeden most sme poskytli do Prešova pri návšteve pápeža,“ zapája sa do debaty Tibor Zachar, vedúci skladu. Ďalší most poskytli napríklad do Malej Lodiny, kde sa zvalil most. Inak je prevažná väčšina vecí v obrovskom areáli zastaraná. Vidíme staré návesy, ťahače, kvantá elektrocentrál, ktoré sú zarastené burinou a nefungujú. Sušiaky. Deky. Látku na výrobu nepriestrelných viest. Objavili sme aj súčiastky, keby sa náhodou pokazila skrutka hore pri trolejovom vedení.

„Toto sú letecké pneumatiky na Migy a Iľjušiny, teda na vrtuľníky aj stíhačky. Už sú vyčlenené a po životnosti, ale osobne si myslím, že to bolo veľmi zle nakúpené už pred pätnástimi rokmi,“ hovorí Tibor Zachar o pneu­matikách a návšteve z letiska Sliač, ktorá chcela niečo použiť, ale podľa zmlúv nemohli ani šraubičku sami vymeniť.

Kde je ryža?

Evidujeme aj čistotu a poriadok, nikde nie je prach a špina a je zrejmé, že sklady sa evidentne udržiavajú. Prečo však ani po vyše hodine chodenia nikde nevidíme potraviny?

„Tam bola ryža a tam cukor, ale presunuli sa v rámci obmeny zásob inde,“ vysvetľuje vedúci závodu Zachar a ukazuje na jeden z prázdnych skladov. Dozvedáme sa, že potravinový sklad pravidelne ošetrujú, je tam termohydrograf, aby bola zabezpečená optimálna vlhkosť skladovania, a sú tam aj lepky proti škodcom, aby mali prehľad, ak sa náhodou nejaký vyskytne.

„Jediné, čo sa v skladoch obtáčalo, bola práve ryža a pšenica, a to vyzerá, že tiež robili kšefty…“ vstupuje do debaty Ján Rudolf. Obilniny treba obmieňať každé tri až štyri roky, aby sa predišlo ich znehodnoteniu. Zachar dopĺňa, že to funguje tak, že dva roky po uskladnení sa začne sledovať cena na trhu a keď vyzerá najvýhodnejšie, nakúpi sa nová ryža či obilie.  

Hoci sú priestory obrovské, nie všetky potrebné zásoby sú v skladoch hmotných rezerv. Niektoré firmy fungujú ako takzvaní ochraňovatelia. Držia potraviny, vodu i lieky pre krajinu a v prípade potreby sú povinné ich poskytnúť. Napríklad Západoslovenská vodárenská spoločnosť drží tisíce litrov vody v nádobách. Istý mäsokombinát zas drží tisícky kilogramov mäsa pre prípad núdze. V prípade hospodárskej mobilizácie sú povinní títo ochraňovatelia materiál vyskladniť. Všetko sa pravidelne obmieňa, aby nedošlo k exspirácii.

Za rezervami už len smrť

Už na začiatku pandémie sa ukázalo, že s našimi zásobami je veľká bieda. „Pozrime sa do skladov - nula kusov ochranných oblekov, nula kusov návlekov na obuv k týmto oblekom, nula kusov ochranných okuliarov,“ zneli pamätné slová vtedajšieho premiéra Matoviča.

„Hmotné rezervy treba rozhodne zmodernizovať,“ hovorí Ján Rudolf a dodáva, že je ťažké za dva roky napraviť, čo dvadsať rokov nikto neriešil. Preto sa začína s rozpredajom zbytočností. Okrem toho sa mu zdá, že úloha štátnych hmotných rezerv akoby nebola celkom pochopená.

„Nás sprofanovala trošku situácia s koronou a Kičurom. Ale našou starosťou nie je zásobovať ministerstvá. Veď keď niečo potrebujú, majú si to kúpiť samy. My sme rezervou, sme poslednou inštanciou, na ktorú sa treba obracať. Obrazne hovorím, že za nami už je len smrť,“ odvoláva sa Rudolf na zákon, ktorý jasne hovorí, čo má kto zabezpečovať.

„Ja obstarávam pre krízové situácie, keď už bude zle a rúška naozaj nebudú v žiadnej nemocnici, v žiadnej firme na Slovensku, v celej Európe. Vtedy ich my máme poskytnúť. My sme rezerva - keď my nemáme, už nikto. Oni si z nás spravili teraz centrálnych zaobstarávateľov, ale dobre, beriem, je kríza, je núdzový stav, nebránim sa tomu. Ale nie je to naša primárna úloha, je to nadpráca,“ hovorí.

Existuje nejaký manuál, čo všetko by mali vlastne štátne hmotné rezervy mať?To, čo sme v skladoch videli - traktor, ve­triesky či nefungujúce kamióny -, nás nejako neuspokojilo.

„Tu v sklade boli skôr mobilizačné rezervy. Samozrejme, aj zdravotnícke pomôcky. V iných skladoch sú aj iné položky. Nevideli ste naftu, ropu, šošovicu, ryžu, cisterny na pitnú vodu, ak by niekde bola kontaminovaná studňa alebo vodovod,“ vymenúva Ján Rudolf. Systém funguje tak, že každé ministerstvo by malo vypracovať odhadované možné katastrofy, ktoré nás môžu postihnúť, a podľa toho sa tvoria zásoby.

A ako mohol Rudolfov predchodca Kičura prísť k zlatým tehličkám?

„Veľmi jednoducho. Zadávali sa priamo na objednávku stavebné práce, ktoré boli niekoľkonásobne predražené. Je podaných viacero trestných oznámení. A potom pri odbere týchto komodít mohli byť dohodnutí s dodávateľmi, ktorí vytvorili umelú cenu a nikto to nikdy nepreveroval,“ odhaduje Rudolf, čo sa mohlo v predchádzajúcich rokoch diať.

FOTO V GALÉRII