Dostať sa do Banskej Štiavnice najkratšou trasou z diaľnice je malá katastrofa. A v zime úplná tragédia. Prudké prevýšenia na úzkej serpentínovej ceste robia vrásky aj skúseným vodičom. Keď však túto kalváriu zvládneme, čaká nás veľkolepý pohľad na kalváriu s veľkým K. Jednu z turisticky najatraktívnejších dominánt starobylého banského mestečka, utopeného medzi Štiavnickými vrchmi, ktoré tróni na čestnom mieste v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Hoci si niektorí myslia, že neprávom, ročne sa sem hrnú desaťtisíce turistov a nemalú pozornosť mu venujú aj redaktori najznámejších svetových médií. Americká televízna stanica CNN ho zaradila medzi jedenástku slovenských lokalít, ktoré by cestovatelia určite nemali obísť, a len prednedávnom sa objavilo aj v magazíne National Geographic medzi 34 najkrajšími mestami Európy.

Prívetiví obyvatelia

Prvé dojmy nás nesklamú. Pohľad na okolitú prírodu je úchvatný a už po pár metroch v centre registrujeme lákavé miesta, ktoré musia oko návštevníka potešiť. Niet však kde zastať, a tak drkoceme tridsiatkou dláždenou cestou až hore k Trojičnému námestiu, ktoré je aj mimo sezóny doslova zahádzané autami. Pre neznalých je to, žiaľ, najlogickejšia voľba a než sa zorientujú, nezostáva im iné, než sa zmieriť s dvojeurovým hodinovým poplatkom za parkovanie. Sú radi, že vôbec nájdu voľné miesto.

Banská Štiavnica si minimálne víkendovú návštevu aj v chladnejších mesiacoch rozhodne zaslúži. A vlastne aj tunajší obyvatelia. Neznámi ľudia nás zdravia v uličkách i podnikoch, všetci, ktorých oslovíme, sú milí, zhovorčiví, ochotní poradiť. Nasmerujú nás do najobľúbenejších reštaurácií, pochvália sa zrekonštruovanou barokovou kalváriou, ktorá vraj patrí medzi najkrajšie v Európe, odporučia botanickú záhradu, múzeum banskej techniky, ukážu miesta, odkiaľ sa nám naskytnú najpôsobivejšie výhľady na celé okolie. Niektorí nám porozprávajú čo-to z histórie. Nakoniec, je o čom hovoriť. Veď „strieborné mesto“ patrilo vďaka ťažbe zlata a striebra k najbohatším na starom kontinente, žila tu Sládkovičova láska Marína, temer každá z množstva historických budov ukrýva dávne príbehy. Stačí sa len prechádzať, obdivovať architektúru, vnímať atmosféru, ktorá je v čase našej návštevy výnimočne pokojná. Len miestami ju narúšajú skupinky bujarých študentov, ktorí práve zmaturovali.

Domácich ubúda: „V roku 2014 sme mali 12-tisíc obyvateľov, dnes ich je možno 9-tisíc,“ hovorí nám barman Marek.
Domácich ubúda: „V roku 2014 sme mali 12-tisíc obyvateľov, dnes ich je možno 9-tisíc,“ hovorí nám barman Marek.
Zdroj: Peter Galan

Slovenský Krumlov?

„Banská Štiavnica má svoj genius loci. Ak máte radi históriu, kultúru a nádhernú prírodu, prišli ste na správne miesto,“hovorí nám učiteľ dejepisu na miestnom gymnáziu Miron Breznoščák, s ktorým sa dáme do reči v sympatickej umeleckej kaviarni hneď vedľa románskej baziliky z trinásteho storočia. „Niekedy pred dvadsiatimi rokmi som hovoril, že je najkrajším mestom na Slovensku. Dnes už ma, azda okrem Bardejovčanov, nikto nespochybňuje,“ pokračuje s úsmevom tridsaťsedemročný pedagóg. Žije tu od malička a nemenil by. Tvrdí, že mnohí tunajší obyvatelia sú hrdí na svoj pôvod, do mesta sa sťahujú novousadlíci nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, a na ich gymnázium prichádzajú mladí študenti aj preto, že je práve v Banskej Štiavnici. Ako príležitostný sprievodca vníma i reakcie turistov. „Prichádzajú z celého sveta a všetci sú príjemne prekvapení, niektorí doslova nadšení. Len Taliani z času na čas ohŕňajú nos.“ Zároveň si však uvedomuje, že neustály nárast návštevníkov prináša negatíva. Preplnenosť, problémy s parkovaním, úbytok pôvodného obyvateľstva v centre, komercionalizáciu. „Obávam sa, že smerujeme k situácii, ktorá vznikla v Benátkach či Českom Krumlove, kde je domácich čoraz menej. To bude treba riešiť."

Bez vízie a odbornosti

K tým, ktorí si zvolili „najromantickejšie mesto“ za dobré miesto na život, patrí aj mladý IT-čkár Andrej Minárik. Narodil sa v Bratislave, s priateľkou žili v Brne a nakoniec sa rozhodli pre „pokoj“ malomesta. „Štiavnicu som poznal od detstva a mám ju rád. Bola to pre mňa zásadná zmena, ale v mnohých smeroch k lepšiemu. Teraz, keď bola vyhlásená za Mesto kultúry 2019, sú tu pravidelne rôzne podujatia, koncerty, diskusie. Vnímam tiež silnejší osobný vzťah s obyvateľmi, čo mi vyhovuje. Ak si k tomu prirátam bohatú históriu, úchvatnú prírodu, ideálne podmienky pre bežkárov, horských cyklistov, je tu skutočne čo robiť.“

Nie je to však lokalita pre každého. „Mnohí sem prichádzajú s romantickými predstavami o krásnom meste s dobrou atmosférou. Problém je, že tieto dojmy nadobudnú hlavne počas pobytu v lete. Keď sa prisťahujú, zistia, že v zime všetko vyzerá inak a po polroku zutekajú. Nevedia si zvyknúť na členitý terén a studené mesiace. Aj my už bývame ku koncu januára unavení, prichádza depresia a nevieme sa dočkať prvých jarných lúčov.“  Turizmus je podľa neho určite výhodný pre podniky a ľudí v službách. Domácim však prináša nemálo ťažkostí. „Mesto akoby sa menilo na akúsi kulisu. Keď tu niekto kúpi nehnuteľnosť, väčšinou z nej urobí ubytovacie priestory a stálych obyvateľov ubúda. Vidno to aj na službách - nedávno zatvorili zelovoc, pekáreň, otázne je, ako dopadne mäsiarstvo, ktoré sa stále drží, a minipotraviny. Kaviarne nastavujú ceny, ktoré už začínajú byť pre domácich privysoké. Počas letných víkendov do centra radšej ani nechodíme. Všade je beznádejne plno.“

Poukazuje aj na nezvládnutú mestskú dopravu. Pár veľkých autobusov tu jazdí sporadicky a nedá sa na ne spoliehať. Tak mnohí používajú autá alebo, ak nechcú zažiť parkovaciu tortúru, vozia sa taxíkmi.  „Parkovanie na Trojičnom námestí, ktoré patrí k najnavštevovanejším miestam, je téma už niekoľko rokov. Dve eurá za hodinu mali vodičov odradiť, ale nič sa nezmenilo. Každý, kto sem príde, zmätene blúdi a nakoniec skončí práve tam. Výsledkom je len fakt, že do mestskej pokladnice pribudlo viac peňazí.“ Myslí si, že mesto pôsobí ako v údržbovom režime. Akoby nemalo víziu, smer, kam sa uberať. „Ľudia tu žijú radi a štve ich, ak veci nefungujú. Štiavnica ten nápor nezvláda, služby nie sú na dostatočnej úrovni, v lete ťažko nájdete ubytovanie, všetko funguje živelne. Chýba odbornosť, snaha ‚rozložiť‘ návštevníkov do celého okolia. Veď je tu mnoho pekných a zaujímavých lokalít, ktoré sa oplatí vidieť.“

Nielen centrum: „Chýba odbornosť, snaha, ‚rozložiť‘ návštevníkov
do celého okolia. Veď je tu mnoho pekných a zaujímavých lokalít,
ktoré sa oplatí vidieť,“ myslí si Andrej Minárik.
Nielen centrum: „Chýba odbornosť, snaha, ‚rozložiť‘ návštevníkov do celého okolia. Veď je tu mnoho pekných a zaujímavých lokalít, ktoré sa oplatí vidieť,“ myslí si Andrej Minárik.
Zdroj: Peter Galan

Zoo efekt

Je pracovný týždeň, väčšina podnikov je takmer prázdnych, a tak si na nás nájde čas aj barman jednej z kaviarní. Na prácu sa nesťažuje. Dramatické to býva len počas letných mesiacov. Vtedy akoby ste prišli do iného sveta. Inak žijú zo stálych zákazníkov.  Podľa neho ceny v meste zväčša nie sú extrémne prehnané, ale ani platy. Ak má niekto sedemsto v čistom, tak je rád. V oblasti reštauračných zariadení ho hnevá skôr neodbornosť. „Nájsť dobrých zamestnancov je problém. Môžu si za to samotní podnikatelia, ktorí radšej prijmú dvoch ľudí za 2,50 na hodinu než jedného kvalitného za päť. Myslia si, že dvaja urobia viac. Výsledkom je, že v niektorých prevádzkach sa personál mení každý týždeň.“ Keď zavedieme reč na život v meste, zamyslí sa. Nie je to ľahké. Chýba im nemocnica, pohotovosť funguje len do desiatej večer. Ak sa niekomu niečo stane, musí cestovať do Žiaru alebo čakať na sanitku. „Pred časom mal istý pán porážku. Hasiči pri ňom stáli, nevedeli, čo robiť. Sanitka pri­šla až po pol hodine...“

Smutným dôsledkom zlej finančnej situácie obyvateľov je rozpredávanie nehnuteľností „cudzím“, pretože nemajú na rekonštrukciu. Tí si z toho urobia chalupu, kam prichádzajú párkrát do roka. „Jadro miestnych sa presúva na okraj a v centre zostávajú prázdne domy.“ Neteší ho ani fakt, že nedostatok pracovných príležitostí núti ľudí dochádzať do iných miest, na týždňovky alebo sa celkom odsťahujú. „V roku 2014 sme mali 12-tisíc obyvateľov, dnes ich je možno 9-tisíc. Obávam sa, že tu vznikne zoo efekt. O pár rokov sa sem budú návštevníci chodiť pozerať na tých pár pôvodných obyvateľov, ktorí tu zostanú.“ Do rozhovoru sa pripájajú aj hostia. Tých rozčuľuje arogancia novodobých podnikateľov, ktorí nerešpektujú nič. Cítia sa nadradene, parkujú, kde sa im zachce, presvedčení, že sa im nemôže nič stať. „Štiavnica začala expandovať a toto je také zvláštne medzištádium, aké bývalo v minulosti napríklad v Bratislave. Vytvára sa tento typ ľudí, mení sa mentalita, kultivovanosť nových zbohatlíkov,“ prehodí mladý muž od jedného zo stolov. Pridá sa aj jeho kamarát: „Niekedy tu boli fakulty, mnoho mladých ľudí, zábava, každý mal prácu a peniaze. Teraz kto môže, berie nohy na plecia.“

Cítia sa odsúvaní

Fakt, že počet turistov v Banskej Štiavnici dramaticky stúpa, nám potvrdzuje aj vedúci informačného centra na Trojičnom námestí Ján Sedilek. Keď nahliadne do záznamov, porovnáva. „V roku 2014 sme tu mali 44-tisíc návštevníkov, vlani ich už bolo vyše šesťdesiattisíc.“ Nápor v kancelárii sami nezvládali, tak k pôvodným dvom zamestnancom pribudli dvaja a na leto ešte berú brigádnika. Za celý rok majú zatvorené len tri dni. Ján Sedilek pozná mesto spredu aj zozadu, má rád prechádzky jeho zákutiami, ruch v uliciach, atmosféru podnikov, kde hostia sedia vonku. To sú tie pekné veci. Horšie je, že so zvýšeným záujmom stúpajú ceny. „Niektoré reštaurácie už pomaly účtujú ako vo Viedni. Aj preto domáci chodia do centra minimálne.“

Drahota je však nielen v srdci Štiavnice, ale aj na sídlisku. Dvojizbový byt, ktorý stál ešte pred tromi rokmi 30-tisíc, je dnes takmer dvojnásobne drahší. Odchádzajú odtiaľto mladí, starší aj inštitúcie. Skončila nemocnica, interná ambulancia, mali sme tu jedno z najlepších novorodeneckých oddelení na Slovensku, aj to zrušili.  Štiavničania na bývanie v centre nemajú a cítia sa, akoby ich odsúvali na vedľajšiu koľaj, akoby rozhodovalo o nich bez nich. Vedúci infocentra však oceňuje kultúrne aktivity, ktorými sa organizátori Mesta kultúry snažia dostať obyvateľov sídliska naspäť, zapojiť ich do života, reintegrovať.

Zabudli na to najdôležitejšie

Banská Štiavnica je krásne mesto. Plné pamiatok a fajn ľudí. Pre obyvateľov, ktorí sa neuchytili v službách turistického ruchu, tu však život naozaj nie je ružový. Po zániku tabakového, banského a textilného priemyslu veľa pracovných príležitostí nezostalo. A najnovšie sa chystá odísť aj vodohospodársky podnik. Odhadovaná nezamestnanosť je síce „len“ na úrovni zhruba ôsmich percent, sem sa však nerátajú tisícky mladých, ktorí zutekali. Ani tí, ktorí si robotu nájdu, nemajú s biednymi platmi veľa dôvodov na radosť. Nehovoriac o tom, že stav mesta ďalej od turisticky preferovanej oblasti vôbec nepôsobí ako výkladná skriňa a úroveň cestných komunikácií je na viacerých úsekoch v katastrofálnom stave.  „Stále sa čudujem, ako sa stal zo Štiavnice, ktorá bola ešte v sedemdesiatych rokoch odsúdená na zánik, taký fenomén,“ hovorí nám architekt Peter Mravec. „Napriek bohatej histórii sa na ňu už počas socializmu zabúdalo, tunajšie objekty a pamiatky boli v zúfalom stave. Po revolúcii bolo ešte horšie. Najprv Klaus s Mečiarom rozhodli o zrušení tabakového priemyslu, vzápätí skončila Pleta a mesto najviac dorazil zánik rudných baní. Čo nemalo korene v Štiavnici, odišlo a ostatní prežívali, ako sa dalo. Myslím, že až vďaka prišelcom, ktorí investovali, sa sem trochu začal vracať život.“

Dobové interiéry: Aj takéto poklady môžete vidieť v Dome Maríny.
Dobové interiéry: Aj takéto poklady môžete vidieť v Dome Maríny.
Zdroj: Archív

O zaradení mesta do zoznamu UNESCO si myslí svoje. „V pôvodnom návrhu bol len unikátny vodohospodársky systém. Mesto tam jednoducho niekto dopísal. To nám nijako zvlášť nepomohlo. K zlej ekonomickej situácii sa totiž pridali tlaky na obnovu zdevastovaných historických objektov. Zachraňovalo sa akési kultúrne dedičstvo a na geniálny vodohospodársky systém sa zabudlo. Prívodné jarky dávno nefungujú, nezásobujú tajchy vodou, hladina výrazne klesá.“

Čo bude o päť rokov?

Snaha vrátiť mestu zašlú slávu sa podľa neho rozbíja. „Máme tu kultúrnu rezerváciu, chceme do mesta priniesť cestovný ruch. To je dobre. Ale ak toto všetko nie je zosynchronizované s ekonomikou, nemôže to fungovať. Áno, vybudovala sa nejaká štruktúra služieb, ale stále je na amatérskej úrovni.“ Priznáva, že Štiavnica si počas týždňa dokáže svoj malomestský kolorit udržať, ale víkendy sú hotová pohroma. Niet dostatok kapacít, na obsluhu v reštaurácii čakáte nekonečne dlho, ceny stále rastú. No a cestné komunikácie? „Sami ste si ich užili. Na trase od Hodruše za tridsať rokov nedokázali urobiť ani len stredovú čiaru, zvodidlá či pätníky. V noci neraz neviete, či ste stále na ceste, alebo mimo nej.“

Myslí si, že ak sa má niečo naozaj zmeniť, mesto a hlavne štát by mali pomáhať predovšetkým domácim podnikateľom. „Rozhadzujeme obrovské milióny, aby sem prišli zahraničné automobilky, a nakoniec zistíme, že z tej obrovskej dotácie budeme zamestnávať a živiť Srbov, Rumunov, Albáncov či Ukrajincov. Nie je to normálne. V malých mestách to cítiť výraznejšie. Ak vám niekto škrtne zo života najsilnejšie ekonomické ťahúne, potom nastane veľký problém.“Spomína si na návštevu nemeckého mestečka pri Norimbergu, kde situáciu v oblasti služieb, zamestnanosti a životnej úrovne riešili úplne inak. „Mali tam všetky inštitúcie štátnej správy, vybudovali závody, aby sa obyvatelia odtiaľ nehrnuli do veľkomesta. To je rozumná politika. Ľudia by mali nájsť prácu tam, kde žijú. Tak prosperujú oni aj ich mesto. Veď koľko bude trvať ten náš turistický boom? Päť rokov? A čo potom? Myslím si, že sme ten potenciál nevyužili.“