reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Jednu šesťcípu hviezdicu nahradila druhá. Šesť rokov po tom, čo padla pevnosť v Nových Zámkoch, dokončili výstavbu v Leopoldove. Nakoniec, pri výstavbe tej prvej využili aj stavebný materiál z&nbsp; novozámockej. Na príkaz Leopolda Prvého, z&nbsp;Božej milosti rímskeho cisára, vždy vznešeného, rakúskeho arcikniežaťa, uhorského a&nbsp;českého kráľa. Svedčia o&nbsp;tom začiatočné písmenká latinského textu nad západnou bránou z&nbsp;roku 1669: L.I.D.G.R.I.S.A.A.A.H.B.R. V&nbsp;tom čase bola najmodernejšou a&nbsp;najobávanejšou pevnosťou v&nbsp;celej monarchii, ale to vedeli aj Turci, a&nbsp;tak vlastne celé stáročia slúžila viac-menej ako&nbsp; kasárne. Ale aj ako žalár. Prvých väzňov privítala už v&nbsp;roku 1674 a&nbsp;vôbec nešlo o&nbsp;„Božiu milosť“, o&nbsp;ktorej hovorí text nad bránou. Naopak, bolo to peklo.

„Spútaných väzňov čoskoro odvádzali a&nbsp;odsudzovali na roboty, a&nbsp;to - s&nbsp;prepáčením - ohavné - predovšetkým vyčistiť latríny, ktoré boli veľké a&nbsp;početné, lebo v&nbsp;pevnosti bolo ustavične okolo osemsto vojakov, okrem žien, detí a&nbsp;niekoľkých stovák stavebných robotníkov. Nečistotu vynášali na fúrikoch alebo na žrdiach do jám. Bol tam aj rektor pápskej školy, kalika na ruku, preto menej súci tlačiť fúrik. Tomu položili na plecia drevenú putňu na vláčenie a&nbsp;naplnili ju výkalmi, aby ich odnášal. A&nbsp;tak si zväčša zašpinil nielen ruky, chrbát, ale aj hlavu,“ píše sa v&nbsp;spomienkach Jána Simonidesa a&nbsp;jeho druha Tobiáša Masníka, ktorí boli medzi odsúdenými.

Boli časy rekatolizácie a&nbsp;v&nbsp;mene „Božej milosti“ si protestanti nezaslúžili nič lepšie než takýto osud. Postavičky sedemdesiatich piatich martýrov, ktorí putovali na galeje do Neapola, sú aj na dobovej rytine. Oficiálne sa však pevnosť stala väzením v&nbsp;roku 1855 po reformách Márie Terézie. „Dovtedy vlastne väzenstvo, ako ho poznáme dnes, nejestvovalo. Previnilca čakal buď Boží trest, alebo len niekde čakal na hrdelný trest. A&nbsp;tak aj prví odsúdení, ktorí do Leopoldova prišli, žili v&nbsp;kazematách vo vonkajšom opevnení pevnosti,“ hovorí Juraj Hladký, ktorého dedo aj otec v&nbsp;tejto väznici pracovali,&nbsp;dnes tu aj on učí slovenský jazyk a&nbsp;o&nbsp;histórii pevnosti napísal knihu Príbeh Leopoldova. Spočiatku to musel byť hrozný príbeh, podľa starých záznamov v&nbsp;roku 1858 umrelo 147 väzňov, o&nbsp;rok 98 a&nbsp;v&nbsp;roku 1960 už „len“ 60 odsúdených.

„Toto je budova starej väzby, už nevyužívaná, zato veľmi obľúbená filmármi. Nakrúcali tu zábery do filmov Medená veža, Čiara i Amnestia,“ hovorí Roman Škubla&nbsp; z leopoldovského ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby. „Je to novoklasicistická stavba z roku 1881 postavená ako pavlačové väzenie,“ dodáva Juraj Hladký. Pekná, aj keď by asi proti tomuto slovu protestovali politickí väzni, ktorým v polovici minulého storočia patrilo najvyššie poschodie: Šaňo Mach, Vojtech Tuka, ale aj Gustáv Husák.

Tú pavlač, ktorá pripomína basy tak, ako ich poznáme z filmov, vídali zrejme len vtedy, keď ich viedli do samotky: kobky bez postele, bez toalety s malým okienkom hore. Ocitli sa v nich aj kňazi - Pavol Peter Gojdič, Metod Dominik Trčka a Anton Srholec.

Len o&nbsp;kúsok ďalej „modrá budova“ z&nbsp;polovice 19. storočia, kedysi ubytovňa pre väzňov a&nbsp;dielne, dnes práčovňa a&nbsp;sklad. A&nbsp;opodiaľ - hrad! „Hrad to nikdy nebol, len to tu tak nazývajú ešte od čias, keď to volali Rákóczy Schloss,“ dodáva Juraj Hladký. Má tvar lichobežníka, postavili ho v&nbsp;roku 1669 a&nbsp;po&nbsp;roku 1991, po vzbure väzňov, keď ľahol popolom, ho mohli stavať nanovo. Našli pritom schodisko, o&nbsp;ktorom nikto nevedel.

Ktovie, čo by povedali tí vnútri, ale naozaj je krásne. Nakoniec, je to jedna zo siedmich národných kultúrnych pamiatok v&nbsp;tomto objekte. Rovnako ako brány - východná a&nbsp;západná -, medzi ktorými je vzdialenosť 330 metrov. Priveľa? Na to, že obvod pevnosti je 2,7 kilometra, ani nie. „Mali padacie mosty, okolo celej pevnosti bol kanál z&nbsp;mŕtveho ramena Váhu,“ dodáva Juraj Hladký. Dnes nimi prejdete len s&nbsp;eskortou alebo s&nbsp;povolením, čo je ten lepší prípad. Pred pár desaťročiami ste mohli chodiť hore-dole, koľko ste chceli, objekty väznice boli od tohto priestoru oddelené.

Špitál, neskorobarokový sloh, prvá polovica 18. storočia. Aj o&nbsp;ňom by sa dala napísať kniha. Kým nejestvoval špecializovaný ústav pre odsúdených, boli tu. A&nbsp;školské stredisko, veliteľská budova, kde do polovice minulého storočia býval veliteľ väznice s&nbsp;rodinou. Má vraj veľkú pivnicu, dá sa tomu veriť, lebo cez druhú svetovú vojnu sa v&nbsp;nej vydávala veliteľova neter práve v&nbsp;čase, keď do pevnosti vošli červenoarmejci.

Prejsť za jeden deň dve väznice, to sa asi nepodarí žiadnemu odsúdenému. Nie nadarmo sa vraví - „sedí“. A&nbsp;keby aj ušiel, ocitol by sa v&nbsp;neznámom prostredí. V&nbsp;Leopoldove by sa hádam ešte zorientoval, ale ilavské väzenie, s&nbsp;Leopoldovom najstaršie na Slovensku, je dokonalé bludisko. Labyrint! Dolný hrad, Horný hrad, kláštor a&nbsp;- kostol, ku ktorého vchodu vedú schody pomedzi strážené múry s&nbsp;ostnatým drôtom navrchu. Kostol v&nbsp;žalári? Veď ani v&nbsp;ňom nie je, ale história chcela, aby tu stál. Lebo keď ho na začiatku 18. storočia pri hrade stavali, ešte netušili, že aj tento objekt si monarchia o&nbsp;stopäťdesiat rokov vyberie na väzenie.

„V&nbsp;dobových dokumentoch sa píše, že keď sa objekt stal v&nbsp;roku 1856 väznicou, stačili drobné úpravy. Ibaže nikde nie je presne napísané, aké úpravy to boli,“ hovorí Alexander Balucha, zástupca riaditeľa odboru podpory centrálneho riadenia a&nbsp;komunikácie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a&nbsp;justičnej stráže, ktorý v&nbsp;tomto ústave pracoval 21 rokov a&nbsp;napísal o&nbsp;ňom knihu Hrad a&nbsp;väznica Ilava od založenia po súčasnosť.

Tie „drobné úpravy“ asi veľmi nestačili, lebo väzni mreli ako muchy - tuberkulóza, týfus, preplnené cely, zlá strava... A&nbsp;tak sa Ilava otriasala v&nbsp;základoch viackrát. Vzbura väzňov v&nbsp;roku 1858, čiže len dva roky po tom, čo ich tam nasťahovali, vzbura v&nbsp;roku 1888, ďalšia v&nbsp;roku 1918 a&nbsp;potom v&nbsp;roku 1920, keď ich dvesto ušlo, dvoch zastrelili a&nbsp;ôsmich postrelili.

Ani za socializmu sa asi odsúdeným v&nbsp;Ilave dobre nevodilo - 13 pokusov o&nbsp;útek. Jeden z&nbsp;nich mimoriadne kuriózny. Väzeň sa cez kaplnku prekopal do sakristie kostola, kde ho zbadal farár, kostol zamkol a&nbsp;zavolal dozorcov. Nevedeli sme si to predstaviť, kým sme nevideli. Kaplnka je súčasťou väzenia, pod ňou je sakristia, ktorá už patrí ku kostolu.

Hrad. „Kedy ho postavili, nevedno. Spomínajú sa templári aj Matúš Čák Trenčiansky, ale prvé hodnoverné záznamy o&nbsp;ňom ako o&nbsp;obrannom hrade sú až z&nbsp;roku 1446. Mal veľa majiteľov, najviac ho však prestavali Ostrošičovci - na renesančný kaštieľ,“ rozpráva Alexander Balucha. Potom sa na scéne zjavil rád trinitárov, prestavali ho podľa svojich predstáv - postavili tu kostol a&nbsp;z&nbsp;horného hradu sa stal kláštor. „V&nbsp;roku 1783 pristavali ku kláštoru nemocnicu. Keď odišli, budovy zostali prázdne, kým ich v&nbsp;roku 1805 nekúpil gróf Gustáv Königsegg, ktorý ho v&nbsp;roku 1856 predal uhorskému štátu za 80-tisíc zlatých. Po uhorskej revolúcii v&nbsp;roku 1848 bolo veľa odsúdených, nebolo ich kam umiestňovať, a&nbsp;tak sa Ilava nielen s&nbsp;Leopoldovom, ale napríklad aj s&nbsp;maďarskou pevnosťou vo Váci či hradom v&nbsp;Mukačeve stali väznicami.“

Bastión, obranná bašta, je súčasťou mohutných hradieb. Nádherný stredoveký objekt, ktorý zrekonštruovali pred štyrmi rokmi za vyše pol milióna eur. Na poschodiach sú izby pre odsúdených, v&nbsp;každej izbe poschodové postele, skrinky, umývadlo. „Žijete si tu ako na zámku,“ prihovárame sa štvorici mužov. „Hej, ale s&nbsp;mrežami na oknách,“ odpovie jeden. Sú zhovorčiví, tak sa ich pýtame, ako je to s&nbsp;tým pilníkom v&nbsp;chlebe, čo je v&nbsp;každom druhom filme. „Jaj, to by sme potrebovali veľmi veľa chleba!“ Celkom hore, navrchu bastiónu, kde sú strieľne, majú fajčiareň. S&nbsp;výhľadom na Vršatec. A&nbsp;v&nbsp;bývalej trinitárskej časti kaštieľa pri múre dole vychádzkový dvor, ktorý by nadchol každého záhradkára. Dokonca s&nbsp;jazierkom. Aby ste sa naň dostali, musíte sekať dobrotu.

Odsúdení za ťažšie trestné činy chodia pekne dokola na vybetónovaných dvoroch na Hornom hrade presne tak, ako to vídame vo filmoch. Aj tie cely vyzerajú celkom inak. „V&nbsp;najväčšej miestnosti je ubytovaných 31 odsúdených, ale spĺňa literu zákona, ktorý hovorí najmenej o&nbsp;tri a&nbsp;pol štvorcovom metri plochy pre každého,“ hovorí Martina Trenčanová z&nbsp;tamojšieho ústavu na výkon trestu odňatia slobody a&nbsp;ústavu na výkon väzby. Žiaden luxus, ale nie sme predsa v&nbsp;penzióne. Mimochodom, na poschodia k&nbsp;celám odsúdených vedú schody, ktoré sú vraj vyrátané tak, aby po nich vybehol jazdec na koni. Je to väzenie, ktoré dýcha históriou.

Tam, kde mali kedysi cely mnísi, dnes žijú odsúdení. Aj v&nbsp;Ilave majú budovu samoväzby, pristavili ju v&nbsp;roku 1896, keď „chýbali kapacity“, a&nbsp;dnes v&nbsp;nej sídli aj oddiel doživotných trestov. Z&nbsp;ciel sa muži dostanú von len dvakrát denne na hodinu a&nbsp;je asi dobré, že nikdy neuvidia slnečné hodiny na múre tejto budovy. Smutný osud? Nebol ešte smutnejší osud ľudí, ktorí sa tu ocitli ako politickí väzni za slovenského štátu, keď sa Ilava zmenila na zaisťovací tábor? Vtedy sa v&nbsp;týchto objektoch tiesnilo až 1&nbsp;800 ľudí. A&nbsp;bolo tu aj popravisko. „Veľa o&nbsp;ňom nevieme, len to, že sa vešalo ráno po štvrtej,“ hovorí Alexander Balucha.&nbsp;

Ilavskú pevnosť, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou od roku 1963, tvoria podobne ako leopoldovskú väznicu viaceré pamiatkové objekty. Z&nbsp;tej leopoldovskej vyhlásili za národné kultúrne pamiatky až sedem objektov. A&nbsp;tak sme sa pýtali - to máme naozaj až toľko pamiatok, aby sme v&nbsp;nich mohli držať pod zámkom odsúdených? Odpovede boli rovnaké: Ako by sme ich využili? Čo by v&nbsp;nich inak bolo? Zrejme si túto otázku kedysi položila aj Mária Terézia. A&nbsp;my sme doteraz nevymysleli nič lepšie. Takto aspoň nespadnú.

Kobky bez postele, bez toalety: Kto všetko sa ocitol v ponižujúcom žalári

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás

Kobky bez postele, bez toalety: Kto všetko sa ocitol v ponižujúcom žalári

Súvisiace články

Pod zemou: Neuveríte, čo všetko skrývajú slovenské mestá!

Za bránami väzenia v Ilave sa ocitol hrad, kláštor aj kostol!

Konečne dobrá správa: Spišskému Podhradiu sa vraj blýska na lepšie časy!

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás