Pohľad na obetavého otca, ktorému sa zo dňa na deň zmenil život, chytá za srdce. „Som veľmi unavený. Fyzicky a hlavne psychicky neustálym bojom, doslova bojom o prežitie, že sa to len veľmi ťažko opisuje,“ hovorí skormútene. Juraj Magula z Bánoviec nad Bebravou sa štvrtý rok sám stará o dvoch maloletých synov. Kvôli nim sa po dvadsiatich šiestich rokoch vzdal dobre platenej práce za volantom v zahraničí. Odvtedy sa pretĺka, ako sa dá. Skromná mzda sotva vystačí na malý podnájom a jedlo. Lenže chlapci potrebujú zaplatiť pomôcky do školy, obedy do školskej jedálne, zdravotnú starostlivosť. „Pamätám si ako sme sa ako deti v škole učili o zlých kapitalistických štátoch, o chudobe a biede v nich. Úprimne sa vám priznám, že by ma ani v najhoršom sne nenapadlo, že to zažijem na vlastnej koži.“

Nevyšlo to

Juraj má 46 rokov, tri deti a za sebou druhé manželstvo. Najstaršia dcéra z prvého zväzku žije s matkou, chlapci nakoniec skončili u otca.

Spočiatku bolo jeho druhé manželstvo pomerne harmonické. Aby muž rodinu lepšie finančne zabezpečil, prijal v Rakúsku prácu vodiča kamiónu. Niekedy bol na cestách aj týždeň, jazdil zväčša do Ruska. „Zvrat nastal v roku 2011, keď som sa unavený vrátil z cesty na Sibír. Po dlhých dňoch v mraze a samote za volantom som sa veľmi tešil na rodinu a milujúcu manželku. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď ma doma čakalo odmietanie a odcudzenie,“ spomína Juraj. Syn Filipko mal tri roky, mladší Samko necelý rok, keď manželstvo ich rodičov prechádzalo krízou, ktorá vyústila do rozvodu.

Obrovský zlom

V novembri 2016 ich rozviedli, súd zveril deti do výchovy matky. „Synov som si brával vždy na víkend, trávili u mňa aj Vianoce a Nový rok. Boli sme spolu na dovolenke v Chorvátsku, chodili sme na výlety. Snažil som sa im venovať skutočne všetok voľný čas. Takto to fungovalo do novembra 2018,“ spomína.

Obrat nastal v jeden víkend, kedy mu v nedeľu synovia oznámili, že sa k mame nechcú vrátiť. „Od rána boli smutní, uplakaní, bez nálady. Čo som mal robiť? Najprv sa ex-manželke nepáčilo, že by u mňa zostali, ale nakoniec im priniesla školské tašky. Odvtedy sú u mňa.“

Najprv si v práci vzal len dva týždne voľno, aby si doma vyriešil, čo bolo treba. Napokon mu nezostávalo mu nič iné, iba dať v práci výpoveď. Už nemohol byť celé dni na cestách. „Spočiatku to bolo fajn, mal som nejaké peniaze ušetrené,“ vysvetlí. Lenže zakrátko narazil na problém, s ktorým sa potýka väčšina osamelých rodičov: ako skĺbiť prácu a starostlivosť o deti? Kde nájsť dobre platenú prácu a pritom byť ako rodič k dispozícii? Kde vôbec zohnať prácu?

Všade nedoplatky

Zamestnal sa ako pomocný stavebný robotník s krompáčom a lopatou v ruke. Boli to ťažké dni aj práca, navyše za málo peňazí. „Prišiel som unavený domov a čakalo ma varenie, pranie a príprava chlapcov do školy,“ vymenúva.

V marci 2019 navštívil sociálnu pracovníčku a spolu s právnikom podal na súd žiadosť o zmenu zverenia do starostlivosti. Súd ju v apríli potvrdil. „Nasledovala séria vyšetrení u zubára, nakoľko bola zo strany matky zanedbaná. Kde som sa otočil, tam boli nedostatky. Nezaplatené obedy v škole, žiacke knižky plne poznámok. Učiteľka sa potešila, že som to začal riešiť,“ dodáva. „V roku 2019 som len za zubára zaplatil za obe deti 1360 eur. Všetko muselo ísť na priame úhrady, keďže nechodili s mamou na preventívne prehliadky.“

Lenže problémy nekončili. Firma, pre ktorú pracoval, dostala zákazku mimo okres a chlapi začali chodiť na týždňovky. „Opäť som bol bez práce, znovu sme sa pretĺkali ako sa dalo. Hoci teoreticky je v Bánovciach nad Bebravou práce dostatok, ale zväčša na živnosť či na tri smeny. To v mojom prípade neprichádzalo do úvahy.“

Robil znovu vodiča, prichádzal však domov večer a o deti sa nemal kto postarať. Prenajal si dielňu a skúšal opravovať autá, ale celú situáciu skomplikovala korona. „Predal som gitaru, auto, aby som mohol poplatiť čo bolo treba. Posledné Vianoce sme prežili zo štyridsiatimi eurami. A teraz, keď sa to už ako-tak upokojilo, musíme sa vysťahovať z podnájmu, lebo majiteľka byt predáva. Máme niečo sľúbené v neďalekej obci, ale ako si nový domov zariadime, keď okrem televízora, poschodovej postele a práčky nič nemáme?“ krčí plecami.

Svitne im na lepšie časy?

Bývalá žena by mu mala posielať 160 eur výživné, ale nie vždy naň má. A Juraj sa na to ani nespolieha. Robí na živnosť, zarobí 650 eur, z toho skoro tristo eur platí nájomné za jednoizbový byt. Môže však chlapcov vystrojiť do školy a po šestnástej hodine sa im opäť venovať. Čo je na jednorodičovste najťažšie? „Zorganizovať si všetko tak, aby sa človek nezbláznil,“ reaguje.

A samozrejme peniaze. Tie treba na všetko. „Mladší syn potrebuje strojček na zuby cena začína od tisíc euro hore. To ako vyriešim, neviem. Aj lieky stoja desiatky eur, ale ja ochorieť nemôžem, lebo zostaneme bez príjmu. Čaká ma však operácia očí, ktorú už nemôžem odkladať, lebo mi hrozí, že prídem o zrak,“ vymenúva.

FOTO v galérii

Nádej na lepší zajtrajšok? Tá je zatiaľ mizivá. Juraj písal aj mnohým politikom – Igorovi Matovičovi aj Borisovi Kollárovi. Márne. Jediná, ktorá mu pomohla, bola Lucia Ďuriš Nicholsonová. Nedávno sa však organizácia Jeden rodič, ktorá združuje a pomáha ľuďom s podobným osudom, stretla so Zuzanou Čaputovou. „Samoživitelia, ktorí mi napísali, patria do skupín ľudí spoločne s jednopríjmovými dôchodcami a viacpočetnými rodinami, pre ktorých je zvládnuť zdražovanie mimoriadne náročné. Musíme im pomôcť, nie jednorazovo, ale dlhodobo. Overeným riešením v zahraničí, ktoré my nemáme, je príspevok na bývanie, ktorý adresne zohľadňuje príjem domácnosti v pomere k výdavkom,“ napísala hlavu štátu na sociálnu sieť.

„Páčilo sa mi, že pani prezidentka na rovinu povedala, že nič nesľubuje, lebo nemá na to kompetencie, ale že môže zatlačiť na ministerstvá, aby na nás viac mysleli. Hovorilo sa o príspevku na bývanie, lebo mnohé rodiny ako naša nespadajú do kategórie hmotná núdza. Stačí, že zarobíte o dve päťdesiat viac a už nemáte nárok na nič,“ povzdychne si milujúci otec. „Moje krédo je: ,Deti sú môj život.´ Každý deň prináša nové výzvy, nové problémy, ale nevzdávame sa, bojujeme ďalej.“