Tip na článok
Komunistická polícia: Jej príslušníci sú zodpovední za množstvo obetí, perzekúcií, násilia aj vrážd.

Za komunizmu mlátili ľudí. Dnes sa im všetci skladáme na pokojný dôchodok

Naše zákony označujú komunistický režim ako nemorálny a protiprávny. Ibaže zločincami neboli len papaláši. Okrem nich to boli tisíce poskokov, ktorých mená nikto nespomína.

Galéria k článku (11 fotografií )
Sviečková manifestácia: Ľudí bili na námestí aj na stanici, protiprávne ich zadržiavali a z policajtov bolo cítiť alkohol.
Ultratajné: Výsluhové dôchodky komunistických fízlov sa nedozviete.
Historické zábery z roku 1988.

Príslušníci komunistickej polície pritom udržiavali totalitu doslova do posledných dní. Na sviečkovej manifestácii ich zasahovali stovky. Mlátili, zadržiavali, vyšetrovali a krivo svedčili proti ľuďom žiadajúcim dodržiavanie základných práv. Tridsať rokov sa im všetci zo svojich daní skladáme na výsluhové dôchodky.

Nielen veľké zvieratá

„Štyria vliekli svoju obeť, chlapca, a celou cestou ho bili. Surovo ho tlačili do auta a kým nezavreli dvere, bili ho po hlave. Bol som svedkom brutálneho vyčíňania polície, niektorí padli na zem... Od kina Mladosť sa objavili policajti so psami. S obuškami v rukách a so štít­mi nebrali na nikoho ohľad, bili starých i mladých... Vozidlo Verejnej bezpečnosti ma zrazilo, že som preletel cez kapotu a spadol pod kolesá na pravej strane auta. Dostal som kopance do rebier, ako ma zdvíhali zo zeme, tretí príslušník VB ma kolenom kopol do brucha... U Dvoch levov sa odohrávala ďalšia vlna násilia. Po prevezení na stanicu VB ma bez toho, žeby som kládol odpor, zbili obuškom... Príslušník VB odviedol chlapca z chodby a keď sa o päť minút chlapec vrátil, mal rozbité ústa a už nič nehovoril.“

To je pár svedectiev zo zásahu na sviečkovej manifestácii z 25. 3. 1988. Bol to najväčší útok komunistickej polície - zďaleka nie však jediný. Naopak, šlo o typický postup voči vlastným občanom zo strany vtedajšieho Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), Verejnej bezpečnosti (VB) a Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Ako je známe, zásah riadili papaláši z hotela Carlton - náčelník Správy ZNB Západoslovenského kraja Štefan Mikula, náčelník Mestskej správy VB Ladislav Duduc, posledný šéf ŠtB Alojz Lorenc, vedúci tajomník Mestského výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave Gejza Šlapka, minister kultúry Miroslav Válek a ďalší.

Nešlo však len o „veľké zvieratá“. Kým šéfovia riadili, radoví policajti si udreli. A nebolo ich málo. Na zásah vyčlenili takmer tisícku policajtov a päťdesiat eštebákov. Okrem obuškov mali slzotvorný plyn, psy, vodné delá, pripravené mali aj ostré náboje.

U Dvoch levov: Policajná budova v centre Bratislavy je od komunizmu symbolom fízlovskej represie, zneužívania moci a bitiek pri výsluchoch.
U Dvoch levov: Policajná budova v centre Bratislavy je od komunizmu symbolom fízlovskej represie, zneužívania moci a bitiek pri výsluchoch.
JAKUB MICHEL

Fízli a esenbáci

„Komunistický policajt bol ozbrojený príslušník ZNB, represívnej zložky štátu, oddaný komunistickej strane, ktorý si bezvýhradne plnil všetky zverené úlohy vo veciach záujmov štátu,“ hovorí režisér dokumentárneho filmu o sviečkovej manifestácii a bývalý predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák.

Komunistickí policajti mali totiž ďaleko od hrdinov z detektívok stíhajúcich zločincov. Naopak, zločincami boli sami príslušníci ministerstva vnútra. Príslušníci tajnej polície ŠtB, slangovo fízli, pôsobili bez uniformy, uniformovaní príslušníci VB boli slangovo esenbáci. Boli zá­kladnou oporou totality. Rozdiel oproti policajtom v demokracii je obrovský. Komunistickí fízli a esenbáci nezasahovali len na manifestáciách, ale každodenne perzekvovali ľudí za názor či za dlhšie vlasy na ulici. Všetci poslúchali stranu a doslova prisahali, že budú „vždy rozhodne bojovať proti nepriateľom socialistickej vlasti, nepriateľom Zväzu sovietskych socialistických republík“ a vynaložia „všetky sily v boji za víťazstvo komunizmu“.

Tí všetci si dnes môžu užívať výsluhový dôchodok. V žiadnom prípade nejde o drobné. Len z kauzy sviečková manifestácia sa to môže týkať až stoviek príslušníkov vtedajšej polície. Na celom Slovensku pôsobili tisíce fízlov a esenbákov. Pri výpočtoch treba navyše rátať, že niektorým dôchodok vyplácajú už desaťročia. Policajti majú totiž nárok na výsluhový dôchodok - popri civilnej penzii - a odvíja sa od služobného platu, do ktorého sa zarátava prídavok podľa dĺžky praxe. Do tejto „praxe“ spadá bez najmenších problémov aj obdobie, keď protiprávne tyranizovali ľudí - ako keby si esesák uplatňoval penziu za strieľanie detí na východnom fronte. Podľa kritikov ide o hlbokú zvrátenosť. Politickí väzni v lágroch nedostávali mzdu a neplatili odvody do poisťovní, takže živoria, zatiaľ čo bývalým zamestnancom ministerstva vnútra penzie plynú bez ohľadu na to, či ide o čestného porevolučného policajta s ideálmi, alebo o „mláťačku“ z čias totality.

Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať

Dopátrať sa zodpovedných príslušníkov komunistického ministerstva vnútra je sizyfovská práca. Ochota štátnych orgánov je nulová a miesto transparentnosti bádateľ naráža na hradbu zatĺkania. Navyše, hoci vďaka práci historikov poznáme mnohé fakty, situáciu sťažuje typický policajný zvyk z totality - o vyšetrovancoch zhromažďovali všemožné údaje, o sebe uvádzajú v archívnych dokumentoch často len hodnosť a priezvisko.

Rozhodli sme sa vypátrať aspoň výsluhové dôchodky príslušníkov zo sviečkovej manifestácie. Po rozohnaní davu zadržali 140 ľudí. Väčšinu odvážali k Dvom levom, policajnej budove v centre Bratislavy. Zoznam prí­slušníkov, ktorí zadržali a vyšetrovali občanov v marci 1988, sme získali z výskumov Jána Šimulčíka, autora knihy Čas svitania. Dovedna zahŕňa vyše osemdesiat mien.

So zoznamom sme sa obrátili na dnešné ministerstvo vnútra (MV). Odpoveď sme však nedostali. „Uvedené údaje sú nepostačujúce na preverenie osôb v našom informačnom systéme. Potrebovali by sme viac informácií, ktoré identifikujú osoby, lebo napríklad Balážov máme v systéme asi 30,“ odpovedala nám Silvia Keratová z tlačového odboru MV.

Konkrétne Baláž bol v marci 1988 podpráporčík, ktorý bol pri štyroch výsluchoch zadržaných. Podobne by sa pri dobrej vôli dali dohľadať ďalší. Napríklad pri vyšetrovaní bol prítomný nadstrážmajster Záborský a na súde proti účastníkom manifestácie sa zjavuje krivé svedectvo Štefana Záborského. Všetci zasahujúci si navyše uvádzali presnú hodnosť k marcu 1988 a logicky pôsobili v danom období v Západoslovenskom kraji...

Pád komunizmu: Flagrantné porušenie práva je však stále dedičstvom totality.
Pád komunizmu: Flagrantné porušenie práva je však stále dedičstvom totality.
TASR

Nekonečne veľký hnus

Dokumenty dokladajú, že policajti zneužili právomoc opakovane a že vôbec nejde o náhodné zlyhanie, ale o systémový prvok ich „práce“. Okrem bitia na námestí a protiprávneho zadržiavania ľudí na stanici a ďalších fyzických inzultácií, po ktorých zaistení krvácali, boli podľa svedkov viacerí policajti pod vplyvom alkoholu - a napokon falošne svedčili v procesoch. Po páde komunizmu trestne stíhali jediného príslušníka, majora Alexandra Kysuckého, ktorý nezákonne zaistil ohlasovateľa manifestácie Františka Mikloška - ibaže napokon Mikloško s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť trestné stíhanie.

Policajti mlátili ľudí aj v posledných kŕčoch režimu, počas Palachovho týždňa v januári 1989, ba aj mesiac pred novembrom 1989 a napokon sa vyznamenali brutálnym zásahom proti študentom na Národnej triede v Prahe. Práve táto brutalita vyhnala ľudí na námestia - ibaže spravodlivosť sa nikdy nedotkla tých, ktorí udržiavali režim vyhrážkami a s obuškom v ruke.

Fenoménu komunistického policajta sa venoval český disident Petr Placák v knihe s výstižným názvom Fízl. „Dnes, s odstupom času, to celé vyzerá ako neskutočná fraška a človek si už ťažko vybavuje, aký nekonečne veľký hnus z neho spadol 17. novembra 1989,“ uvádza Placák a pripomína, že komunistickí fízli, prokurátori a sudcovia by bez Nežnej revolúcie „ďalej perzekvovali, súdili, ponižovali ľudí až do úplného konca, pretože predtým, než sa stali súčasťou systému, museli sa zbaviť svojho ja. To ich však vôbec neospravedlňuje, práve naopak. Takzvané plnenie rozkazov bolo pre mňa vždy priťažujúcou okolnosťou“.

V Kocúrkove

Ministerstvo vnútra dlhodobo tají bývalých zamestnancov. Za éry Roberta Kaliňáka nám odmietli uviesť výsluhové dôchodky šéfov Pohraničnej stráže zodpovedných za zabíjanie ľudí na hranici. Miesto normálnej e-mailovej odpovede nás po meste naháňal - a opäť za peniaze daňových poplatníkov - osobný kuriér. Celá hra slúžila iba na to, aby nám doručili vyjadrenie, že nič neprezradia. Vraj pre ochranu osobných údajov. Napriek tomu, že podľa právnikov nejde o osobný údaj a má byť verejný v zmysle pravidla - čo nie je tajné, je verejné.

Nastáva situácia ako v Kocúrkove. Nejde len o to, že komunistických „udržiavateľov poriadku“ platíme z našich peňaženiek. Ale že aj tridsať rokov po páde režimu nám zatajujú, koľko na nich vyhadzujeme. Na ministerstvo sme sa obrátili znova a tentoraz sme do zoznamu príslušníkov zo sviečkovej zaradili len tých s plnými menami a hodnosťami, stotožnenými s ďalšími dokumentmi a svedectvami. Pridali sme veliteľov pohotovostného útvaru. Aby sa nemohli vyhovoriť, tentoraz sme nežiadali informáciu, ktorí konkrétni policajti poberajú výsluhové dôchodky - iba numerický údaj, koľkí z nich sú poberateľmi.

A odpoveď? Z ministerstva opäť odpísali, že nám nevedia poskytnúť požadované údaje, pretože „systém nevie vyhodnotiť na základe mena, priezviska a hodnosti, či ide o danú osobu, je potrebné potvrdiť to na­hliadnutím do spisu, a na takéto skúmanie nemáme priestor“. Ondrej Krajňák nesúhlasí s výhovorkami: „Sociálna poisťovňa má predsa jasný prehľad, komu a v akej výške vypláca výsluhový dôchodok - a výsluhové dôchodky vypláca na základe podkladov ministerstva vnútra.“ Podľa neho nás „rýchly prechod z totalitného režimu do demokracie našiel nepripravených. Takzvaná hrubá čiara za minulosťou spôsobila morálnu ujmu nielen bývalým politickým väzňom, ale aj celej spoločnosti z hľadiska jej vyrovnania s totalitnou minulosťou. Dôsledky znášajú všetci, ktorí sa dnes nevedia dovolať práva a spravodlivosti“.

Apropo, ako pripomenul historik Patrik Dubovský, Peter Pellegrini, ešte ako predseda Národnej rady v novembri 2015 na spomienkovom podujatí k výročiu novembra 1989 povedal, že znížením výsluhových dôchodkov pre eštebákov sa budú zaoberať v ďalšom volebnom období. To už nastalo a navyše Pellegrini je dnes premiérom. Kedy splní, čo vyhlásil pred svedkami?

Skladáme sa im na dôchodok?
Skladáme sa im na dôchodok?
Peter Getting

VIDEO Plus 7 Dní