Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Bola ako dieťa, nesamostatná, odkázaná na pomoc. Dnes si exotická Lina Chaves užíva vidiecky život v&nbsp;Bernolákove, ako <a href="https://languagesiesta.sk/" target="_blank" rel="noopener">učiteľka španielčiny</a> spoznáva veľa zaujímavých ľudí a&nbsp;postupne sa vyrovnala aj so slovenskou mrzutosťou. Našinci majú podľa nej veľa dobrých vlastností, ale musela sa naučiť zvládať pesimizmus, s&nbsp;ktorým sa u&nbsp;nás stretáva na každom kroku.

„Oklamal ma,“ smeje sa Lina smerom k&nbsp;manželovi. Rodáčka z&nbsp;mestečka Upala v&nbsp;provincii Alajuela v&nbsp;Kostarike nás privítala v&nbsp;útulnom a&nbsp;moderne zariadenom dome v&nbsp;Bernolákove, kde býva s&nbsp;manželom Ľubošom a&nbsp;so 7-ročnou dcérkou. „Keď som v&nbsp;Kostarike spoznala svojho muža, už tam rok pracoval,“ začína svoje rozprávanie. Mladý Slovák vedel po španielsky a&nbsp;exotická kráska ho zaujala natoľko, že s&nbsp;ňou plánoval prežiť celý život. Najskôr jej hovoril, že by s&nbsp;ňou chcel zostať žiť v&nbsp;Kostarike. „Hovorila som si, aké mám šťastie, že som stretla cudzinca, ktorý chce žiť u&nbsp;nás,“ priznáva Lina.

Lenže prešiel nejaký čas a&nbsp;Ľuboš zrazu začal uvažovať o&nbsp;návrate na Slovensko. Mladá žena nemala v&nbsp;pláne opustiť rodnú krajinu plnú slnka a&nbsp;veselých ľudí. Chýbalo im však ekonomické zázemie a&nbsp;zvíťazili praktické dôvody. Vzali sa, zbalili kufre a&nbsp;zamierili do malej krajiny vo východnej Európe. Lina nikdy predtým Slovensko nevidela a&nbsp;prišla k&nbsp;nám s&nbsp;vedomím, že tu už zostáva žiť. Musela prekonať počiatočný strach, obavy aj prílišnú závislosť od manžela, keď­že neovládala náš jazyk, nepoznala našu kultúru a, ako hovorí, v&nbsp;zime tu bola naozaj poriadna zima! „Cítila som sa ako dieťa, ktoré sa všetko učí odznova a&nbsp;bez pomoci si neporadí,“ priznáva po rokoch. „Nevedela som vysloviť mnohé slová. Napríklad štvrtok alebo chcem - fíha, to sú naozaj ťažké slová,“ opäť sa zasmeje.

Okrem jazykovej bariéry mala najväčší strach z&nbsp;rasizmu. „Pred príchodom mi manžel povedal, že si ma u&nbsp;vás budú mýliť s&nbsp;Rómkou a&nbsp;že na mňa môže aj niekto za­útočiť. Takže som sa veľmi bála rasizmu,“ spomína. Žiadnu negatívnu skúsenosť však nemala. Práve naopak. „Samozrejme, ľudia hneď vidia, že nie som Slovenka, ale nemyslím si, že ma vidia ako čudného človeka. Reagujú veľmi príjemne - pýtajú sa, odkiaľ som, obdivujú moju pokožku, vlasy. Nikto nikdy mi nepovedal nič škaredé,“ opisuje.

Lina hovorí, že na Slovensku je podobná príroda ako v&nbsp;Kostarike, kde majú tiež veľa zelene. To, čo ju na našej krajine nadchlo, bol pokoj. „Nemám rada veľké mestá, takže keď som pri­šla sem, zapáčilo sa mi, že je to tu ako na dedine,“ vysvetľuje úprimne 39-ročná žena, ktorá prvé roky pobytu u&nbsp;nás žila s&nbsp;mužom v&nbsp;bratislavskej Petržalke. Potom zakotvili v&nbsp;dedine neďaleko Bratislavy.

„Páči sa mi aj to, že je tu väčšia občianska bezpečnosť. V&nbsp;Kostarike je krásne, ale je tam veľa drog. Ľudia, ktorí s&nbsp;nimi majú do činenia, sú veľmi nebezpeční. Cítim, že u&nbsp;vás sú dobrí ľudia, slušní a&nbsp;skromní. Lebo nemám rada arogantných ľudí,“ dodáva jedným dychom. Ťažké srdce má najmä na Severoameričanov. „Tí sú iní - prídu k&nbsp;nám do Kostariky, sú tam cudzincami, ale správajú sa ako králi,“ dodáva.

Aj na Slovákoch si však všimla niečo, čo jej temperamentnej spontánnej náture nesedí. „Neznášam mrzutosť, ktorú tu ľudia majú. Aj tí, ktorí robia v&nbsp;nejakých službách,“ naráža na predavačky, vodičov autobusov a&nbsp;ďalšie povolania, ktoré prichádzajú do kontaktu s&nbsp;ľuďmi. „Nájdu sa aj milí, ale veľa je takých, z&nbsp;ktorých cítiť, že ich práca nebaví. Vždy rozmýšľam, prečo teda pracujú a&nbsp;nesedia radšej doma. Dlho som nechápala, o&nbsp;čo tým ľuďom ide. Lebo oni sa tak správali ku všetkým, nielen ku mne. Prišla som na to, že sa cítia veľmi nízko, menejcenní a&nbsp;málo platení oproti Rakúšanom či Švajčiarom. Stále si hovoria, ako sa iní majú lepšie. Pritom by si mali vážiť, že majú vôbec prácu a&nbsp;strechu nad hlavou. Mnohí ľudia by boli radi, keby mali čo jesť,“ rozhovorí sa Lina.

V&nbsp;Kostarike je podobná životná úroveň ako u&nbsp;nás. „Napriek tomu, že sme v&nbsp;Latinskej Amerike, máme sa dobre a&nbsp;okolo nás sú oveľa chudobnejšie krajiny,“ dodáva.

„Kam to bude, srdiečko?“ bežne sa spytovali Liny vodiči autobusu v&nbsp;Kostarike. „Neboli do mňa zaľúbení, ale u&nbsp;nás sú takí ľudia,“ opäť nám naša spoločníčka ukáže svoj žiarivý úsmev. „U&nbsp;vás sú ľudia vážnejší, smutnejší. Keď sa už začneme zhovárať, je to iné,“ prizná. Pohľad na ľudí vo vlaku či na zastávkach je pre priateľskú cudzinku žalostný. Každý je vraj vážny a&nbsp;zachmúrený. Lina si teda radšej vloží do uší slúchadlá a&nbsp;pustí veselé kostarické pesničky.

Slováci sa podľa nej málo zhovárajú. V&nbsp;Kostarike sa hocikto hocikomu prihovorí. Nehovoriac o&nbsp;tom, že ľudia si pomáhajú a&nbsp;cítia úctu k&nbsp;starším. „Tu príde na zastávku staršia pani, ktorá nevie, ako sa dostane do nejakej dediny. Márne sa pýta, každý okolo len mykne plecom. Ani sa nesnažia pomôcť, pozrieť informácie na mobile, keď to inak nejde,“ krúti hlavou Lina. Keď sa starší ľudia niečo pýtajú mňa, cítim voči nim zodpovednosť a&nbsp;mám dobrý pocit, keď im môžem pomôcť. U&nbsp;vás je to iné a&nbsp;je to deprimujúce,“ prizná na rovinu. „Niektorí hovoria, že to je zvyk, ale ja by som povedala, že sú to zlozvyky, ktoré sa môžu zmeniť,“ dodáva.

Aj jej manžel sa vraj inak správal v&nbsp;Kostarike a&nbsp;inak na Slovensku. Najmä krátko po návrate. Postupne sa učil od svojej milovanej ženy pozerať na svet a&nbsp;život inými očami a&nbsp;získal väčší pokoj v&nbsp;duši. Lebo Slováci majú podľa Liny veľmi pesimistické myšlienky. Všetko vidia čierne, neveria v&nbsp;lepšiu budúcnosť. „Nemôžem to ani počúvať! Samozrejme, že treba byť realista, ale nemôžete sa stále utápať v&nbsp;negatívnych veciach. Verím v&nbsp;zákon príťažlivosti - ak myslíme pozitívne, do života pritiahneme dobré veci, ale platí to aj opačne,“ zamýšľa sa.

Slovákov si však obľúbila a&nbsp;po­dľa jej slov u&nbsp;nás prevažuje viac dobrých než nepríjemných vecí. Politiku nesleduje. „Vnímam ju ako klamstvo a&nbsp;prevládajú v&nbsp;nej osobné záujmy. Všade je to tak,“ dodá.

Ľuboš Šlosár je na svoju ženu hrdý. Zvykol si na to, že mu jeho exotickú manželku mnohí slovenskí muži závidia. A&nbsp;čo Linu upútalo na našincovi? „Má dobré srdce,“ reaguje. V&nbsp;Kostarike sú podľa jej slov muži dobre stavaní. „Vyzerajú aj sa správajú ako siláci. Žena sa pri nich cíti bezpečne. Má to však aj nevýhody. Sú strašní mačovia a&nbsp;presadzujú si vždy svoje. To bol dôvod, prečo sa mi tamojší muži nepáčili. Žena musí byť ticho a&nbsp;muž má hlavné slovo. Hovorila som si, že to nemôže byť pravda,“ krúti hlavou naša hostiteľka. „Nie sú zlí, ale z&nbsp;našej kultúry vyplýva, že sú dominantnejší. Slováci sú jemnejší, citlivejší, dobrí k&nbsp;ženám a&nbsp;to mi vyhovuje,“ pochvaľuje si.

Na druhej strane nechápe, prečo si naše ženy berú po svadbe mužovo priezvisko a&nbsp;príponu -ová. „V&nbsp;Kostarike si ženy nechávajú svoje priezvisko, ktoré majú po otcovi aj po mame. Nikomu nepatrím, nechápem to vaše -ová, veď nie som vec. Je to pre mňa čudné. Aj naše dieťa má priezvisko po oboch rodičoch,“ objasňuje.

Po deviatich rokoch sa na Slovensku zabývala. „Už som si zvykla na kyslú kapustu aj bryndzové halušky,“ tvrdí. Niekoľko rokov učí súk­romne španielčinu a&nbsp;študenti nedajú na sympatickú lektorku dopustiť. „Spoznala som veľa ľudí, to ma obohacuje. Aj ja sa učím nové veci. Cestu si ku mne nájdu tí správni ľudia - seriózni, zodpovední a&nbsp;zároveň milí. Takých mám rada. Sú aj takí, ktorí sa ten jazyk učia z&nbsp;povinnosti, a&nbsp;cítiť to,“ vysvetľuje.

Kostarika jej veľmi chýba. „Mám tam silné korene,“ priznáva. Do rodnej krajiny sa vracia raz za rok. Dohovorí sa tam aj jej dcéra Valentína, ktorá rozpráva po slovensky aj po španielsky.

Návratu na rodnú hrudu sa Lina celkom nevzdala. „Život je nevyspytateľný a&nbsp;rada by som trávila dôchodok v&nbsp;Kostarike, pri mori a&nbsp;na slnku,“ smeje sa.

Presťahovali by ste sa do úplne odlišnej krajiny? Napíšte nám do diskusie!&nbsp;

Kostaričanka Lina sa vydala za Slováka: Bála sa rasizmu, namiesto toho ju slovenské ženy...

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Výber pre vás