Anna Mogilevskaia

Kde sa začína cesta do vysokej politiky? Niekedy aj v reštaurácii, ukazuje prípad úradujúceho premiéra Eduarda Hegera. Prvé prachy si totiž privyrobil ešte počas vysokoškolského štúdia Pracoval vtedy ako asistent prevádzkara v bratislavskej reštaurácii. S gastrom sa ale rýchlo rozlúčil a nastúpil na pozíciu asistenta riaditeľa eseročky, ktorá na Slovensko dováža <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.intercom.sk/">vodovodné batérie</a>.

Po niekoľkých rokoch pôsobenia v malých firmách sa budúci predseda vlády dostal ku veľkým rybám. V roku 2007 nastúpil do spoločnosti Old Nassau Imports, ktorá vyváža do USA luxusnú vodku Double Cross. V tom čase pracoval pre súčasného bratislavského župana a politika liberálnej SaS, Juraja Drobu. Nástup do politiky tak bol zrejme iba otázkou času.

V súkromnom sektore začínal aj Hegerov predchodca na čele vlády. Igor Matovič ale nešiel pracovať do firiem, ale rovno si založil živnosť a neskôr aj eseročku. Šéf OĽaNO začal v roku 1997 vydávať inzertné noviny Trnavsko. Biznis naštartoval s príbuznými, teda so sestrou Zuzanou a bratrancom Jozefom Viskupičom. Na rozbeh vraj nepotrebovali žiadne peniaze, to aspoň tvrdil Matovič v rozhovore pre denník <a target="_blank" rel="noopener" href="https://domov.sme.sk/c/5442170/matovica-hnevalo-kupcenie-pravice.html">Sme</a>: „Prví klienti nám dali peniaze za inzerciu vopred, noviny sme si rozvážali sami.“

Po niekoľkých rokoch sa firma zväčšila. Stalo sa z nej veľké regionálne vydavateľstvo s vyše 150 zamestnancami a miliónovými obratmi. Matoviča však po čase biznis unavil. „Čím viac sme zarábali, tým viac ma to zväzovalo. Rozmýšľal som len nad peniazmi, čo bolo choré. Manželka je voči tomu imúnna,“ vravel Matovič. Problém teda vyriešil jednoducho. Majetky prepísal na manželku Pavlínu a rozbehol kariéru v politike. A tak sa zo živnostníka, ktorého zväzovali veľké peniaze, stal sa najprv premiér a potom paradoxne minister financií.

Nič prekvapivé teda nie je v tom, že aj ďalší slovenský expremiér Peter Pellegrini začínal ako SZČO. „Už počas školy som nechcel byť finančne na príťaž rodičom. Preto som začal pracovať počas štúdia na vysokej škole,“ píše sa v oficiálnom životopise šéfa strany Hlas. Veľa detailov o začiatkoch svojej kariéry však nikdy neprezradil.

Vyštudovaný finančník ďalej priznáva, že od mladosti ho lákal svet politiky a štátnej správy. A preto už v roku 2002 začal svoj politický príbeh. A očividne mu to hneď išlo dobre, lebo sa už ako 27-ročný dostal do Národnej rady. Najprv ako asistent poslanca za Smer Ľubomíra Vážneho, aby neskôr sám získal mandát zákonodarcu.

Šéf Smeru a trojnásobný expremiér Robert Fico vyštartoval do politiky inak. Od absolvovania školy, teda od roku 1986, pracoval pre štát. Kariéru rozbehol na Právnickom inštitúte Ministerstva spravodlivosti a zamestnancom tohto rezortu je dodnes. Spočiatku to vyzeralo tak, že z Fica bude vedec v odbore práva. Hneď po vysokej škole síce urobil justičné skúšky a nadobúdal prax na výkon funkcie sudcu, no následne absolvoval štúdium v odbore trestné právo na Slovenskej akadémie vied (SAV), kde získal hodnosť kandidáta vied.

Avšak v roku 1992 si mladý právnik všimol, že politická agenda ho zaujíma viac a išiel vyskúšať šťastie v parlamentných voľbách. Kandidoval za Stranu demokratickej ľavice, vo voľbách uspel a tak sa dostal do parlamentných lavíc.

Z akademického prostredia pochádza aj zatiaľ jediná žena, ktorá šéfovala našej vláde. Iveta Radičová začínala profesionálnu kariéru na Sociologickom ústave SAV ako koordinátorka výskumného tímu pre rodinnú politiku. V roku 2005 sa dostala v tejto inštitúcii na najvyššiu úroveň a sa stala rovno riaditeľkou Ústavu.

Dlho však vo funkcii nepôsobila, lebo už v októbri 2005 dostala nový lukratívny flek. A to v podobe ministerskej stoličky. Iveta Radičová tak začala svoj politický príbeh hneď z pozície šéfky rezortu práce. Dlho čakať na moment, kedy z nej bude šéfka celej vlády sa nemuselo. Po voľbách v roku 2010 ju do tohto postu posunula strana SDKÚ, ktorej vtedy šéfoval Mikuláš Dzurinda.

Bývalý premiér Mikuláš Dzurinda mal po vysokej škole tiež od politiky pomerne ďaleko. Živil sa prácou vo Výskumnom ústave dopravnom v Žiline, kde sa od roku 1979 venoval ekonomickému výskumu. V oblasti dopravy si vybudoval úspešnú kariéru a krátko pred Nežnou revolúciou sa stal riaditeľom pre informačné technológie na riaditeľstve Československých štátnych dráh v Bratislave. Po páde komunistického režimu sa ale u odborníka na dopravu prejavila chuť do politiky.

Dzurinda totiž stál pri začiatkoch jednej z najstarších slovenských politických strán. V roku 1990 bol jedným zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Avšak aj v politike pokračoval v oblasti dopravy a do roku 1992 bol Mikuláš Dzurinda námestníkom ministra dopravy pre ekonomiku. Neskôr, vo vláde Jozefa Moravčíka, sa stal ministrom dopravy, spojov a verejných prác.

Aj v poradí druhý slovenský premiér Jozef Moravčík sa do politiky dostal až po tom, ako si vybudoval úspešnú akademickú kariéru. Najprv začal pracovať ako asistent na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, neskôr prestúpil na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Krok za krokom sa z pozícii odborného asistenta dostal až na post dekana. Túto funkciu však opustil už v roku 1991, kedy si rozhodol pre politiku a sa stal poslancom Slovenskej národnej rady.

Kým bol Vladimír Mečiar pred vstupom do politiky? Zistite na ďalšej strane

Naozaj dlhu cestu ku premiérskej stoličke mal Vladimír Mečiar. V politike sa angažoval ešte v mladosti ako člen KSČ. Dosiahol aj určitý úspech, keď bol v roku 1967 vymenovaný za predsedu Okresného výboru Československého zväzu mládeže. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 však nádejného komunistu zastavila v pokroku. Mladého Mečiara vpád znechutil až tak, že si to nenechal pre seba. Z radov KSČ ho tak vylúčili a nakoniec si musel hľadať aj novú prácu. Výber padol na železiarský priemysel a budúci premiér nastúpil do oceliarne ZŤS Dubnica nad Váhom ako tavič.

Snov o niečom väčšom sa však nevzdal a popri práci na diaľku vyštudoval právo. Kvôli tomu už v ďalšom závode Skloobal Nemšová pôsobil ako podnikový právnik. Mečiarov návrat do politiky sa nedá popísať inak, ako rozprávkový. Vláda národného porozumenia, ktorá vznikla po Nežnej revolúcii, sa nezhodla na kandidatúre ministra vnútra. Začiatkom roka 1990 preto vyhlásili „konkurz“ na tento post A v ňom, aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka, zvíťazil podnikový právnik z Nemšovej.