Pred jedenástimi rokmi bola situácia v Lopeji podobná dnešnej. Hospodárska kríza, hostia nechodili, žilo sa v nedostatku. Juraj Smrečan, telom a dušou motorkár, sedel vo svojej reštaurácii a rozmýšľal, ako zaplatí účty. „Čo my tu na tejto 66-ke budeme robiť?“ Potom mu napadlo: „Veď aj Amíci majú 66--ku a žijú na nej dôstojne!“ Takto sa vraj zrodila myšlienka vyznačiť slovenskú Route 66.
Slzy vyhŕkli
Obrovským odkazom americkej 66-ky je podľa Juraja Smrečana to, že pre regióny, ktorými viedla, znamenala obrovský rozvoj. „Keď ju v 20. rokoch minulého storočia otvorili a prepojila celé USA z východu na západ, bola to prvá diaľnica na svete. Okrem rozvoja priniesla bezpečnosť dopravy. Hovorí sa o nej ako o matke ciest. Hoci dnes už pre dopravu význam nemá, má svoje pevné miesto z hľadiska pozitívneho kultu. Je svetovým fenoménom a americkí vlastenci ju naďalej rozvíjajú.“
On sám sa po nej ešte nepreviezol. Bude rád, keď sa mu to podarí, ale nemá to medzi svojimi prioritami. „Ani Karl May nebol v Amerike a napísal Vinnetoua, na ktorom vyrastajú celé generácie,“ smeje sa. „Ja predsa jazdím po 66-ke už desať rokov! A stále ma to neomrzelo. Až sa čudujem, ale vždy nájdem niečo nové. Taká je zaujímavá. Jazdím najradšej sám. Často zastavím a dívam sa na veci, ktoré som si predtým nevšimol.“
To je nádhera! V GALÉRII si pozrite fotografie zo slovenskej Route 66>>
Slovenská 66-ka spája Šahy a Tatranskú Javorinu. Má 270 kilometrov a prechádza nádhernou tatranskou prírodou, historickými mestami, okolo dôležitých pamiatok či prameňa Hrona, trochu zapadnutými dedinkami v kopcoch na Horehroní, popod Ľupčiansky hrad, kúsok od centra Banskej Bystrice a cez Zvolen ďalej na juh, krajom bohatým na lesy, hrady, sakrálne pamiatky.
Na skok od nej ležia kúpeľné mestá aj golfové ihriská. Dáva veľa možností na zaujímavé odbočky do doliniek a dediniek, kde môže návštevník neustále objavovať niečo nové. Od chronicky známych miest, povedzme v Tatrách, až po menej preslávený, no rovnako zaujímavý Lišov či Bzovícky kláštor. „Naším zámerom bolo zvýšiť počet turistov v okolí cesty číslo 66 o 20 percent. A to sa nám podarilo,“ konštatuje Juraj Smrečan.
Vie to, lebo prichádzajú aj za ním do Lopeja po informácie. „Čechov, Poliakov, Maďarov a Ukrajincov už medzi cudzincov nepočítam, tí sú naši. Ale až mi slzy vyhŕkli, keď sa zastavili motorkári z Andorry, Nórska, Talianska, Francúzska. Dokonca Američania prišli nakuknúť. Tam je síce prvá 66-ka, ale vedie hlavne nekonečnou rovinou a nemajú tam ani hrady a zámky. Naša cesta je fenomén.“
Horehronie a juh Slovenska nepatria medzi najrozvinutejšie regióny. Preto v roku 2016 vymysleli v občianskom združení Asociácia slovenskej Route 66 odbočku na Liptov. Cieľom bolo pritiahnuť turistov, ktorí Liptov hojne navštevujú, aj na Horehronie. S touto odbočkou po ceste číslo 72 má slovenská Route 66 tristotridsať kilometrov.
Pod náporom kamiónov
Na zážitkovej ceste však nemá ísť len o atrakcie. Dôležitá je aj bezpečnosť. Juraj Smrečan upozorňuje, že v tomto roku zomrelo na cestách už dvesto ľudí. Každoročne príde o život dvadsať-tridsať motorkárov. Problém cíti aj 66-ka. Hlavne jej južná časť trpí pod náporom kamiónov. Diaľnica tam neexistuje a nákladná doprava prechádza centrom Šiah či Krupiny.
To je nádhera! V GALÉRII si pozrite fotografie zo slovenskej Route 66>>
Nehodovosť znižuje aj kvalitnejší asfalt, zvodidlá, dobré značenie a osveta. No podľa Juraja Smrečana sa napriek tomu, že máme vysoké dane na pohonné látky, poplatky za cesty a funguje tu veľká rafinéria a štyri automobilky, ktoré dostali ekonomické stimuly, do bezpečnosti cestnej premávky investuje tragicky málo. Zbytočné úmrtia na cestách sú toho dôsledkom.
„Cesta musí byť bezpečná. Musí dať motoristovi pocit, že má kde odstaviť auto, oddýchnuť si, dotankovať, dobiť elektromobil. Ak cestuje aj za zážitkami, musia existovať vyhliadky, na ktorých bezpečne zastane. Taká cesta je komfortná,“ myslí si Marek Modranský, takisto motorkár, ktorý má v banskobystrickom zastupiteľstve na starosti dopravnú komisiu. „Máme veľa zaujímavých ciest, ale sú veľmi nebezpečné. Cieľom 66-ky je skĺbiť všetky tieto veci. Aby každý, kto po ceste ide, mal pocit bezpečia.“
Mimochodom, cesta číslo 66 prechádzala až do roku 1992 hlavným banskobystrickým námestím. Keď z neho urobili pešiu zónu, premiestnili ju k Hronu.
Juraj Smrečan a občianske združenie Slovenská asociácia Route 66 má aj ďalšie nápady, čo by mohla legendárna cesta priniesť. „Napríklad z environmentálnej stránky. Asi kilometer od Lopeja sú úložiská jedovatých odpadov, relikt po Petrocheme Dubová. Dve obrovské nádrže 150 krát 100 metrov, nevieme aké hlboké, kde je uskladnený gudrón, toxický odpad. Vo voľnej prírode. Snažíme sa dosiahnuť ich odstránenie. Presadzujeme vybudovanie nabíjačiek na elektromobily a elektrické bicykle. Máme spracovaný projekt pre Rómov, ktorí z núdze v lesoch - aj v národných parkoch - oberajú čučoriedky, černice, zbierajú huby a potom ich predávajú popri ceste, čím vytvárajú bezpečnostné riziko pre účastníkov cestnej premávky aj pre seba. V spolupráci so samosprávami v Telgárte a Heľpe ich chceme vyškoliť. Naučíme ich, ako sa správať v lese, kedy sú vegetačné obdobia, ako a kedy oberať. Na záver dostanú preukazy zberačov lesných plodov. Dohodli by sme to aj s vlastníkmi lesov, aby s preukazmi mohli plodiny zbierať. Do tej hory by išli aj tak. Ale týmto spôsobom to zlegalizujeme. Rád by som našiel odberateľov, ktorí by plodiny od nich vykúpili. Odpadlo by rizikové postávanie popri ceste.“
Cesta je cieľ
Na Route 66 je cesta cieľom. To však neznamená, že je iba pre motorkárov. Je jedno, či ju človek prechádza na motorke, autom alebo na bicykli. „Hoci ja mám najradšej motorku a objavím z nej viac vecí, než keď som zatvorený v plechovke,“ konštatuje Juraj Smrečan. „Motorka je pre mňa pokračovaním koňa. Koňa ste museli obriadiť, ustajniť, nakŕmiť. Keď idem niekam na motorke, moja hlavná starosť pri hľadaní miesta na prespatie je, či budem mať bezpečné miesto pre motorku. Rieši to každý motorkár a občas to chýba. Rovnako na turistických miestach sa nemáme kde prezliecť. Stále musíme byť v kombinézach.“
Ktorákoľvek obec, kde na 66--ke zastaví, má svoje osobitosti. Celá oblasť, ktorou zážitková cesta prechádza, má bohatú históriu. Nemusí to byť povedzme len drevený evanjelický kostol v Kežmarku, zapísaný na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.
To je nádhera! V GALÉRII si pozrite fotografie zo slovenskej Route 66>>
„Napríklad v Lopeji v kostole so základmi zo 14. storočia je originál obrazu od Jozefa Murgaša, slovenského vynálezcu. Narodil sa v neďalekom Tajove, vyštudoval sakrálnu maľbu a tento obraz urobil krátko pred odchodom do Ameriky,“ rozpráva Juraj Smrečan. „Alebo Kostol svätej Anny v Tatranskej Javorine. Pred stosedemnástimi rokmi ho knieža Hohenlohe postavil pre katolíkov, hoci sám bol luterán. Keď kúpil lesy okolo Tatranskej Javoriny, na desať rokov v nich zakázal poľovať. Nechcel ich drancovať, ale chrániť. Takéto čriepky príbehov obohacujú Route 66. Máme toľko výnimočných a úžasných vecí. Len ich nedokážeme doceniť. Chýba nám možno iba viac úsmevu.“
Auto vraj vozí telo a motorka dušu. S tým sa stotožňuje aj Marek Modranský. „Hlavne teraz na jeseň je príroda taká nádherná, že máte chuť zastať každých päť kilometrov a odfotiť si to alebo sa len tak kochať výhľadom. Ale veľakrát som nezastal vôbec. Nadšenie z jazdy bolo ešte väčšie ako nutkanie prerušiť ten zážitok, niť dobrých vnemov počas cesty v kombinácii s vrčiacim motorom podo mnou. Po niektorých cestách môžete chodiť donekonečna a nikdy vás to neomrzí.“
Nadšenci z Asociácie slovenskej Route 66 si najnovšie zobrali do hlavy veľmi ambiciózny projekt: vybudovať európsku zážitkovú cestu 66, ktorá spojí poľský Gdansk pri Baltskom mori s chorvátskou Pulou na Jadrane. „Mala by viac ako dvetisíc kilometrov a človek by na nej mohol zažiť kus európskej kultúry, histórie a prírody,“ teší sa Juraj Smrečan.
Každá krajina by si svoju šesťdesiatšestku vyznačila podľa seba tak, aby viedla cez zaujímavé, no málo navštevované regióny a pomohla im tak rozvíjať cestovný ruch.
