Nemusíte byť fanúšikom youtuberov či influencerov, aby si vás dvojica zo Serede okamžite získala. Rúcajú tabu, že človek na vozíku nemôže mať plnohodnotný život. Pre rakovinu Denis Kučera už vyše desať rokov nestál na vlastných nohách. A predsa na nich v prenesenom význame stojí. Spolu s pôvabnou priateľkou Alex Godályovou, s ktorou pripravujú motivačno-náučné videá o jeho hendikepe. Svojimi kreatívnymi nápadmi dokážu inšpirovať aj zabaviť. Keď sa s nimi zhovárate a načúvate ich príbehu a hodnotám, zahreje vás pri srdci a pomyslíte si: „Ak sa medzi mladou generáciou nájde viac takých ako Alex a Denis, máme sa čo od nej učiť.“
VIDEO: Ako si dvojica podelila domáce práce?
Od rakoviny k vozíku
Stretli sme sa v parku uprostred mesta. So zaparkovaného auta najprv vystúpi mladá žena, vytiahne z kufra vozík, pristaví ho k dverám vodiča, aby si jej priateľ mohol presadnúť na iné štyri kolesá. Alex sa chopí rúčky, zatlačí a mieria priamo k nám.
Sú presne takí inšpiratívni, bezprostrední a otvorení ako vo svojich videách na YouTube. Nemajú v nich problém hovoriť o tom, ako chodí vozičkár na toaletu či dokáže riadiť auto, ba nevyhli sa ani odpovediam na otázky ohľadne ich sexuálneho života.
Alex svoj vzťah s hendikepovaným partnerom neberie ako obetu či výstrelok azda preto, že Denis nepodlieha sebaľútosti. A pritom má ešte v živej pamäti, ako s chalanmi behal po sídlisku, pretože vozík sa stal súčasťou jeho života až v dospievaní.
Mal dvanásť rokov, keď ho pri hre kamarát nechtiac kopol do podpazušia. Bolesť na poranenom mieste nemizla, a tak ho po niekoľkých vyšetreniach umiestnili na infekčné oddelenie s podozrením na mononukleózu. Po vyšetrení vzorky na histológii prišla zdrvujúca správa - uzlina je zhubná. Isteže mal strach. Všade v televízii videl, že ľudia na rakovinu zomierajú. Aj preto na onkológii kládol lekárom a sestričkám mnoho otázok a vyslúžil si prezývku Malý doktor.
„Mal som vlastne šťastie, že ma tam udrel. Inak by lekári rakovinu lymfatických uzlín neodhalili ešte v ranom štádiu, keď som mal málo zhubných buniek,“ zhodnotí. Hoci sa jeho telo so zákernou chorobou popasovalo, objavili sa iné komplikácie - pohybové. Chemoterapia zanechala na ňom trvalé stopy. „Zo začiatku som sa nedokázal ani pohnúť, mamina ma musela v noci otáčať, aby sa mi netvorili preležaniny. Postupne sa mi stav zlepšoval, začal som zase plne hýbať rukami a trupom, ale tesne pred osemnástkou prišlo opäť zhoršenie a lekár mi s určitosťou oznámil, že chodiť nebudem,“ spomína. Paradoxne, vynesenie krutého ortieľu prinieslo Denisovi úľavu. Dovtedy stále dúfal a obviňoval sám seba, že možno zle rehabilituje, keď sa jeho stav nelepší tak, ako by chcel. „Zdalo sa mi lepšie vyrovnať sa čo najskôr s pravdou, ako žiť vo falošnej ilúzii,“ dodá.
Láska aj zodpovednosť
K tvrdej realite sa postavil čelom. „Povedal som si - buď budem doma zavretý na vozíku, alebo si vychutnám život. Vybral som si druhú možnosť.“ Denis mal okolo seba milujúcich ľudí - mamu, ktorá mu bola oporou, aj správnych kamarátov. „Hodili si ma na hrb a vyniesli po schodoch aj vonku ma tlačili na vozíku. Nikto mi nedával pocítiť, že som menejcenný,“ opisuje.
Až na to, že sa nemohol presúvať po vlastných nohách, fungoval ako ostatní mladí ľudia. Ani o vzťahy s dievčatami nemal núdzu, aj keď na tú pravú si chvíľu počkal. Alex mala pätnásť rokov, keď jej okolo polnoci na Facebooku zasvietila správa od dvadsaťjedenročného Denisa. „Napísal mi, či spím. Myslela som, že niečo konkrétne potrebuje, tak som zareagovala. Nebolo to nejaké romantické zoznámenie,“ usmeje sa Alex.
Po trištvrte roku písania a spoznávania zistili, že našli jeden v druhom spriaznenú dušu. „Sympatie boli od začiatku, ale trvalo skoro rok, kým prešli do lásky. Mali sme rovnaké predstavy o živote, hoci je podstatne mladšia ako ja. Alex bola veľmi rozumovo vyspelá, rovnako ako ja túžila po dlhodobejšom vzťahu a rodine. Vycítil som, že naše priateľstvo nie je len nejaké bláznovstvo preto, aby vyskúšala vozičkára,“ usmeje sa Denis.
„Vôbec som jeho hendikep nepovažovala za prekážku. Skôr som si nebola istá, ako sa s ním vyrovnal a či môžeme o tejto téme otvorene hovoriť,“ dopĺňa Alex. Veľmi rýchlo však zistila, že priateľ je so svojím postihnutím vyrovnaný a žije ako každý iný mladý človek. „Často sme chodili von s partiou, takže sa o neho starali kamaráti a ja som sa učila, ako narábať s vozíkom, ako ho zložiť, zvládať obrubníky. Necítila som strach, len zodpovednosť. Chcela som, aby sa pri mne cítil bezpečne a mohol sa spoľahnúť, že mu dokážem pomôcť niekam sa dopraviť,“ objasňuje mladá žena.
Chápe obavy rodičov
Namiesto princa na bielom koni či na Mercedese priviedla Alex domov princa na vozíku. Ako sa s týmto rozhodnutím dospievajúcej dcéry vyrovnali milujúci rodičia? „Mala som šestnásť rokov, keď sme nadviazali intenzívny vzťah. Bola som ešte pubertiačka a naši si mysleli, že je to len také chvíľkové bláznovstvo. Po dvoch rokoch však začali chápať, že to nie je dočasný skrat. Nikdy ma však vyslovene nepresviedčali, aby som to ukončila. Len som z nich občas cítila obavy, ako zvládnem život s hendikepovaným mužom,“ opisuje Alex. „Chápem ich. Nevideli, ako spolu fungujeme a že tým netrpím. To, že sa spolu nemôžeme ísť vyskákať na festival, nie je niečo, čo by ma obmedzovalo a prečo by som nemala mať plnohodnotný život. Snažila som sa im vysvetliť, že radšej budem mať chlapa, ktorý nevylezie na rebrík, aby vymenil žiarovku a budem si s ním rozumieť, ako nejakého gamblera, alkoholika či nebodaj takého, čo ma bude týrať. Navyše vidia, že náš vzťah s Denkom ma neťahá dolu, ale práve naopak - napredujeme a rastiem pri ňom ako osobnosť. Pretože je starší, mám sa čo od neho učiť a veľa mi odovzdáva,“ rozhovorí sa. Obaja po skončení gymnázia študovali na vysokej škole, Denis dokonca súbežne na dvoch, hoci strojnícku fakultu napokon nedokončil. Titul magister získal z odboru európskych štúdií, Alex má bakalára z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Hlavne sa však v záplave konkurencie dokázali presadiť vo virtuálnom priestore a majú aj vlastnú firmu zameranú na marketing, nakrúcanie videí a tvorbu obsahu pre firmy a podnikateľov na rôznych internetových platformách.
Spája ich aj čierny humor
Pri Alex začal Denis viac športovať a naučil sa chodiť po rukách. Dokonca s fotografiou, na ktorej robí stojku, vyhral PlayStation v istej internetovej súťaži. Ľuďom sa jeho kreativita páčila, a tak sa pustil do nakrúcania motivačných videí, v ktorých ukazoval, že aj človek na vozíku môže byť fyzicky aktívny. Vďaka jeho úsiliu a Alexinej podpore mu rástli svaly i počet sledovateľov. „Nejaké videá som predal aj do zahraničia. Jedno použili v internetovej kampani k americkému filmu Silnejší v hlavnej úlohe s Jakom Gyllenhaalom,“ spomenie.
Naštartovať kariéru youtuberov však dvojici pomohol aj kanál VidaduTV. Internetová televízia pre mladých ich vybrala do šou, kde si sympatická dvojica veľmi rýchlo získala fanúšikov. Keď zverejnili prvé video na vlastnom kanáli Alex & Denko, do dvoch týždňov mali pätnásťtisíc fanúšikov a dvestotisíc pozretí. „Tak to bolo teda pre nás vau!“ teší sa ešte dnes z nečakaného úspechu Denis.
Vymýšľali vlogy aj couple battle - videá so ženským a s mužským pohľadom na rôzne témy. Najväčší úspech mali príspevky o živote vozičkára. Aj zdravých ľudí zaujíma, ako zvláda aktivity od bicyklovania, plávania, šoférovania až po spomínaný sex. Fanúšikovia sa z ich videí poučia aj zabavia. Hoci nie každý pochopí ich čierny humor. „Niektorí sú veľmi precitlivení. Nedávno sme v jednom nahrali scénu, že mi Denko na kúpalisku prešiel vozíkom po nohe a ja som ho zhodila do vody. Ľudia mi písali, ako som mohla urobiť niečo také hrozné. Pritom vidieť, že je to hrané,“ krúti hlavou.
Veľa vtipov, ktoré používajú vo svojich nahrávkach, vychádza z ich bežného života. „Včera mi Alex hovorí: Vystúp si z auta. No nevystúpim, vysadnem si,“ smeje sa Denis. Vie, že ľudia sú opatrní a často nevedia, ako na jeho fóry zareagovať. „Keď si vozičkár sám robí žarty, vtedy sa pokojne zasmejte. Ale ak niekto iný hovorí niečo, čím chce človeka uraziť, vtedy to nie je smiešne,“ dodáva na vysvetlenie.
Negatívnych komentárov majú minimum. „Minulý rok sme cvičili v jednej telocvični a môj tréner pridal so mnou na Instagram príspevok. Niekto mu tam napísal, či klesol tak nízko, keď cvičí s kriplami,“ pridá aj smutnejšiu skúsenosť Denis.
„Poľahol“ s prsteňom
Žijú spolu v jednej domácnosti skoro päť rokov, teraz už vo vlastnom byte, na ktorý si Denis zobral hypotéku pre zdravotne ťažko postihnutých zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Alex robí Denisovi aj oficiálne asistentku. Sú spolu dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Je pri ňom, keď ide na toaletu či prelieza do vane. „Snažím sa však, aby ma nevyužíval,“ žmurkne na svojho partnera. „Myslím si, že fungujeme ako bežná domácnosť. Áno, domáce práce mám na starosti ja, ale takých rodín je viac.“
Nestretáva sa Alex s otázkou, prečo krásna mladá žena žije práve s vozičkárom? „Občas niečo také zaznie v komentároch. Objavujú sa aj špekulácie, že je to z mojej strany marketingový ťah. No jasné, v pätnástich, keď sme sa začali spolu baviť, som mala premyslenú celú stratégiu: za štyri roky začnem zarábať na sociálnych sieťach a urobí mi to super imidž, že som sa zľutovala nad vozičkárom,“ krúti hlavou. „Keď človek do nášho vzťahu nevidí, môže to vyzerať všelijako. Je mi to však jedno, viem, čo žijeme.“
FOTO V GALÉRII
Za všetko asi hovorí ich májový príspevok na Instagrame. Denis svoju milovanú vytiahol na romantickú prechádzku, kde chceli natočiť video, pri ktorom sa mu akože zasekli predné kolieska a ona ho prevráti do trávy. „Hovorím si, dobre, veď je to podľa skutočných udalostí, neraz sa stalo, že som ho omylom katapultovala z vozíka aj na rovnej ceste. Do momentu vykotenia som poznala scenár. A zrazu môj partner pokľakol, pardon, poľahol a spýtal sa: Zoberieš si ma?" - podelila sa o nezvyčajnú žiadosť o ruku dvadsaťtriročná Seredčanka. Samozrejme, povedala áno. „Zobrala som si ho zo zeme a vezmem si ho aj za muža.“
