Trpia. A veľmi. Deti podstatne viac vnímajú izoláciu spôsobenú protipandemickými opatreniami ako dospelí. Tie zraniteľnejšie svoje problémy riešia radikálne. Len pred pár týždňami na košickom sídlisku skočilo z balkóna päťnásťročné dievča. Pád neprežilo. Klinická psychologička PATRÍCIA VESEL GANOCZYOVÁ (38) pôsobiaca v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach varuje, že stúpa počet detí, ktoré sa pokúšajú o samovraždu alebo o nej uvažujú. O tom, čo všetko trápi deti a tínedžerov, sa s ňou rozprávala VANDA FELŠÖCI RUSNÁKOVÁ.

Prečo počet detí s problémami tak narastá?

Netvárme sa, že tu predtým deti s problémami neboli. Boli. No v prvom rade si musíme uvedomiť, že do psychologickej ambulancie pribudli aj tie, ktoré sa predtým poriadne nediagnostikovali, napríklad deti s poruchami autistického spektra. Druhou skupinou sú hyperaktívne deti. Tie sa v minulosti dostali k liečbe až vtedy, keď ich hyperaktivita bola neúnosná. Ak boli v strednom spektre poruchy alebo mali len poruchu správania bez hyperaktívnej zložky, boli pre všetkých iba také, ktoré sú neposlušné, neposedné, jednoducho tie, s ktorými si rodičia nevedia rady.

Takže sa iba definovali problémy a v skutočnosti detí, ktoré potrebujú pomoc psychiatra alebo psychológa, nepribúda?

Bez ohľadu na pandémiu počet takýchto detí narastá. Korona len vyhrocuje to, čo mohlo existovať už predtým. Časť detí, ktoré boli predtým v pohode vďaka ventilom a únikovým cestám, ako boli krúžky či škola, teraz problém má. Sú depresívne, úzkostné a neisté. Covid pomohol deťom, ktoré boli v škole šikanované či autistickým deťom, ktoré bežné školské ruchy a sociálne interakcie vyrušujú, alebo tým, ktoré majú problémy s príjmom potravy a počas prezenčnej školy je ťažké zabezpečiť im dostatočne kontrolovaný režim.

Čoraz viac sa objavujú prípady detí, ktoré si siahnu na život. Prečo sa chcú zabiť? Čoho sa tak boja?

Keď príde na lámanie chleba, tak všetkého možného. Rodičov, prísnosti. Jednoducho nepociťujú doma bezpečie. Nemajú sa s kým rozprávať, cítia sa osamelé. Boja sa zlých známok aj budúcnosti - čo s nimi bude. Neskutočne sa na nich tlačí. Rodičia chcú mať doma dokonalého génia. Každý vidí v dieťati mozgového chirurga, nie upratovačku. A potom to už ide - je to nesprávna škôlka, nedobrý prvý ročník, osemročné gymnázium a požiadavka rodičov na maximálne a prehnané výkony. My vysvetľujeme, že v každom zlomovom bode života máme niekoľko alternatív, ako ho riešiť. Prijatím jedného rozhodnutia sa ostatné neeliminujú a môžeme ich robiť znovu a znovu.

Napríklad?

Keď pôjdeme na osemročné gymnázium a v šiestej triede nám to nepôjde, tak to neznamená, že dieťa zlyhalo. Jednoducho nájdeme alternatívu a pôjdeme inou cestou. Niekedy rodičia či učitelia tlačia aj v pozitívnom zmysle. Často deťom hovoria - si nadaný, ty tam musíš ísť. No nemusí. Jednoducho, netreba ich tlačiť, že už je za nich rozhodnuté a ak to nesplnia, tak zlyhali. Deti sa desia nalinajkovaných predstáv rodičov. Vystrašilo ich, že ak sa nebudú učiť a snažiť, tak skončia ako upratovačka či posledný bezdomovec. Stretávam sa s dvanásťročnými deckami vydesenými, že skončia na ulici. Lebo keď sa teraz nebudú učiť, tak sa nedostanú na gymnázium a potom sa nedostanú na medicínu, a to je teda koniec sveta. Už sú na ulici pod mostom. To je blud. Veď dnes je toľko možností.

Aj to je dôvod, prečo si siahnu na život?

Áno, aj keď, samozrejme, nie jediný. Je to len jeden z príkladov. Žiaľ, zaznamenávame stúpajúcu tendenciu nielen v pokusoch. Enormný nárast je v počtoch detí, ktoré na samovraždu myslia. Nie je to skokovitý nárast, ale postupný. Covid situáciu vyhrotil. Deti, ktoré potrebovali ventil alebo únik z domu či od starostí, ho stratili. Zatvorenými školami sme im ho vzali. Ostávajú priamo v tom, čo je pre ne patologické. Pocit beznádeje či zúfalstva a nebezpečenstva ich pohlcuje. Nemajú možnosť obrátiť sa na osobu, ktorá im predtým dávala pocit bezpečia. Či už to bola babka, sesternica, teta, suseda, učiteľ či školský psychológ. Zrazu je dieťa odkázané so svojimi traumami a problémami iba samo na seba. A ak vnútri rodiny, kde je uzatvorené, nie je bezpečný prístav, tak je vlastne odrezané od akéhokoľvek riešenia. Má pocit, že riešenia niet.

Čo ich nakoniec dovedie k samovražde?

Dieťa vlastne cúva a cúva pred traumatizujúcim prostredím a problémom. A keď už nemá kde cúvať, je v kúte, v koncoch, tak siahne aj po takomto tvrdom riešení. Hovoríme o tých, ktoré nevyhľadali pomoc a boria sa s týmito problémami samy. V prvej vlne sme napríklad riešili dieťa, ktoré doma nedokázalo fungovať. No ukázalo sa, že jeho záchrancom a styčným bodom bola babička. Zariadili sme, že sa k nej dočasne presťahovalo. Pomohlo to.

Aké spôsoby samovrážd volia deti? V poslednom období sú známe prípady, keď skočili z balkóna či obesili sa na strome.

Áno, sú to, bohužiaľ, už dokonané samovraždy. Pre deti je jednoduché zjesť lieky alebo si prečítajú na internete, že žily si netreba rezať priečnym spôsobom, ale vertikálnym. Ak je ich hranica psychickej bolesti, zúfalstva a beznádeje prekročená, aplikujú to.

Nechávajú listy na rozlúčku? Chcú sa vlastne rozlúčiť?

Niektoré nechajú, iné nie. Niektoré to berú tak, že to, ako žili, bola ich výpoveď a nepotrebujú k tomu dodať nič. Niektoré deti to majú do detailu premyslené. Nahrávajú videá, na ktorých sa lúčia. Aj to, komu všetkému ich pošlú o druhej v noci, kým všetci spia. A ráno, keď ľudia vstanú, nájdu si na maile či v správach rozlúčku.

Vykonajú samovraždu aj deti, ktoré na ňu myslia?

Časť áno, niektoré však takto volajú o pomoc. Niektoré zavolajú aj na linku dôvery alebo nádeje. Sú v polovici svojho plánu odísť z tohto sveta. Keď zavolajú, v podstate si nie sú isté, či to chcú dokončiť alebo nie. Osobne som sa stretla s prípadom, keď dieťa s dokončením samovraždy čakalo na rodiča, kým príde. Je teda zrejmé, že čakalo na človeka, ktorý ho v poslednej chvíli zachráni. Pre mňa ako terapeuta je to dobré zistenie. Viem, že sa s tým dá niečo robiť.

Sú aj také deti, ktoré nechcú, aby ich zachránili?

Áno. Dospievajúce deti či tie, ktoré si svoj odchod dokonale naplánujú. Napríklad uprostred noci v strede lesa, kde budú počas tohto aktu úplne samy. To, žiaľ, už majú vo svojom vnútri úplne rozhodnuté. Už nečakajú na záchranu. Jediný únik zo svojho marazmu vidia v ukončení života.

Sú deti ochotné rozprávať o príčine, prečo chceli zomrieť?

Ony v podstate často iba čakajú na to, aby to niekomu mohli povedať, vysvetliť. Veľa detí príde a sleduje ma. Sú zvedavé, čo som zač a čo budeme robiť. Či ich budem hodnotiť, či sa budú musieť hanbiť za to, čo urobili, či sa budú musieť kajať, sypať si popol na hlavu. Rešpektujem a počúvam ich vyjadrenia. Dávam im pocítiť, že mi na nich záleží.

Koľko takýchto detí prišlo za posledný rok k vám?

Niekedy sú to aj tri deti v jednom týždni, niekedy, našťastie, nepríde nikto pár týždňov. Keby som mala urobiť nejaký štatistický priemer, tak asi jedno do týždňa.

To je približne päťdesiat ročne len vo vašej ambulancii. Uvedomujú si deti, čo je smrť? Vedia, že je to konečné rozhodnutie a nedá sa zvrátiť?

Vedia to veľmi dobre. V ambulancii mám veľa takých detí, ktoré by už dávno spáchali samovraždu, no neurobia to práve kvôli svojim blízkym. U týchto detí nad túžbou zomrieť prevažuje pocit zodpovednosti a lásky. Nechcú svojich najbližších urobiť nešťastnými. Aj keď ony sa už tri roky cítia za hraničným zúfalstvom, tak ešte kvôli niekomu tu sú. Nechcú ublížiť rodičom, napríklad. Ešte aj tam, kde prežívajú svoj život ako totálne utrpenie, aj v tomto okamihu a bode myslia na toho, komu by ublížili. Veľa detí mi hovorí, že by chceli byť eliminované.

Eliminované?

Áno. Nechcú mať to vedomie, že ublížia svojim rodičom. To, že už tu nebudú a ich rodičia si budú s plačom prezerať ich fotky, mnohé deti desí. Pre nich by bolo riešenie, keby sa vedeli zo života absolútne vymazať.

Ako to myslíte?

Prajú si, aby sa vôbec nenarodili, aby tu na tomto svete vôbec neboli. Taká je ich voľba. Absolútne nebyť. A keďže možnosť tejto voľby neexistuje - našťastie -, tak niektoré deti s vykonaním samovraždy čakajú a posúvajú ju. Medzitým majú šancu dostať sa do terapie a my sa snažíme im pomôcť.

Hovoríme asi o starších deťoch.

Ale kdeže. Z môjho pohľadu deti chápu, čo je smrť, už od troch či štyroch rokov. Netreba si myslieť, že ony nevedia. Jednoducho sa s deťmi treba rozprávať od malička. Zomrela babička, zomierajú postavy v rozprávkach, zomrie ktokoľvek. Deti sú úzkostné, iba ak niečomu nerozumejú. Nevedia, čo s tým. Každý si myslí, že ono ani nevie, čo sa stalo. To je však nezmysel.

Je teda problém v neobjasnení negatív života deťom?

Pozrite sa, mám plnú čakáreň detí, ktoré od troch rokov pozerajú spolu s rodinou večer správy. Tam vidia v krátkom čase samé negatíva - nehody, spadla do studne, jazdia biele dodávky, unášajú deti, niekoho znásilnili -, jednoducho strachové podnety, ktoré deťom nikto nevysvetlí ich jazykom. Valí sa na nich všetko negatívne z médií a ony sú potom vystrašené. A to si, samozrejme, nesú pomaly ako genetickú výbavu vo svojom živote ďalej. A boja sa. Azda nechceme dospieť do štádia, že všetci budeme paranoidní, lebo za každým rohom na nás číha smrť. Svet nie je také hrozné miesto.

Preberajú teda strachy a obavy rodičov deti na seba?

Presne tak. A my im pritom máme byť vzorom, že všetko je riešiteľné. Ukázať im, že jeden neúspech neznamená, že už v živote nikdy nič nedosiahnu.

Kto si väčšinou všimne, že dieťa má psychické problémy?

Buď rodič, alebo sa pýtajú k psychológovi aj sami adolescenti. Máme reťaze - keď chodia piati spolužiaci z triedy. Poradia si navzájom, aby vyhľadali pomoc. Alebo si medzi sebou poradia, aby sa nehanbili a išli. Sami zaklopať nemôžu, musia prísť so svojím zákonným zástupcom, ale už je tu trend, keď dieťa samo požiada rodičov, aby s ním išli k psychológovi.

Čo teda majú rodičia robiť, aby sa deti nedostávali do depresií a nakoniec k samovraždám?

Je tu jednoduché riešenie - rozprávať sa s nimi a načúvať tomu, čo hovoria. Nik nechce od rodičov, aby svojim deťom všetko dovolili a podvoľovali sa iba ich prianiam. To nie. Stačí však s nimi komunikovať a zaujímať sa o ich život. Často sa stáva, že keď prídu rodičia s trinásťročným pubertiakom do ambulancie, v podstate nevedia o svojom dieťati nič. Nevedia, kam chodí von, nevedia nič o jeho kamarátoch, o jeho záujmoch. Akoby fungovalo na nejaký voľnobeh. Často to nevedeli ani predtým. A potom má odrazu trinásť rokov, keď je skutočne prirodzené, že zo vzťahu s rodičmi mladý človiečik trochu cúvne. V tomto veku sú rovesníci často viac ako rodičia. A tak keď z nula percent z tohto vzťahu ešte ukroja, tak sme niekde v mínuse. Potom im pomáhame vzťah obnoviť, staviame dôveru medzi rodičmi a dieťaťom krok za krokom ako domček z lega.

Čo deti potrebujú aj v čase covidu?

Deti oveľa lepšie reagujú, keď vedia, čo sa deje, aj keď sú správy, ktoré sa ich týkajú, negatívne. Pre nich je lepšie, keď vedia, že termín nástupu do školy bude síce neskôr, ale je jasne daný, ako keď z týždňa na týždeň sa ten nástup do školy odsúva. Dokonca boli týždne, že v nedeľu večer sa nevedelo, či v pondelok ráno sa predsa len nastúpi alebo nie. A v utorok sa nevie, či v stredu predsa nepôjde do školy. Je to neistota a chaos, bez ktorých je všetkým lepšie. Uvedomme si, že veľké množstvo detí žije v striedavej starostlivosti rozvádzajúcich sa alebo už rozvedených rodičov. Tie nemajú zbalené veci. Niečo majú u matky, zvyšok u otca. Chaos ničí životy mnohých.

Ako môžeme deťom v tom chaose pomôcť?

Deti potrebujú vidieť, že aj dospelí s tým bojujú, že sú nahnevaní na daný stav alebo frustrovaní. Rodičia im musia ukázať, že s týmto stavom sa dá popasovať, a predviesť im, ako si dospelák s takouto situáciou poradí. Aj z ťažkého obdobia covidu môžeme vyjsť silnejší, statočnejší, flexibilnejší, kreatívnejší. Dokážeme používať humor a tvorivosť, aj keď sme v núdzi. A hlavne sme v tom všetci spolu. Každý iným spôsobom, ale covidové obdobie sa dotýka nás všetkých. Je dôležité, aby sme nehľadali iba svetlo na konci tunela, ale dokázali si v tom tuneli svietiť.