Počul som vzdychanie, niekto sa pod schodmi hýbal. Mal dotrhané šaty, celý bol krvavý a akoby zhorený. Kľakol som si k nemu a dal som mu rozhrešenie. Kým prišla záchranka, celý čas som sa modlil, - opisoval rímskokatolícky farár Štefan Koprda, ako našiel pod schodmi Obecného úradu v obci Lovčica-Trubín lesníka Milana Pauča. Lenže neprehliadnuteľné stopy dokazovali, že Pauča k obecným schodom ktosi dovliekol smerom od fary. Tam, vo farárovom byte policajti našli rozbité stoličky a kam oko dovidelo, všade striekance od krvi. Na televízore, na radiátore, ba ešte aj na strope. Pod pokrovcom sa skrývala čerstvo obhorená podlaha a vo farárovej peci zvyšky spálených Paučových vecí.
Farárova šikovnica
Paučo pracoval ako lesník v Neosoliu - cirkevné lesy, v ten sychravý januárový podvečer v roku 2001 rozvážal po dedine mäso z poľovačky. O desiatej ešte nebol doma, jeho žena začínala byť nervózna. Upokojovala samu seba, že však mal ísť na faru, tam hádam aj prespí. Keďže Paučo sa nevracal ani ráno, Paučová sa ho vybrala hľadať. Smerovala rovno na faru, pred ktorou bolo ešte od predošlého dňa zaparkované manželovo auto. Farár Koprda Paučovú presviedčal, že jej manžel na fare vôbec nebol a nevie nič o tom, kam sa mohol podieť. Až od policajtov sa Paučová dozvedela, že manžel leží v nemocnici napojený na prístroje. Niekto ho v noci dobil a zapálil. A záchranárov k nemu privolal farár.
O krátky čas už zvonili pri dverách farského úradu policajti. Aj ich zaujímalo, či sa tam Paučo nezastavil, a farár Koprda zopakoval, že nie. Pri debate s farárom padol zrak jedného z policajtov na čerstvý krvavý fľak na zemi. Pani, ktorá u farára práve upratovala, policajtov pohľad zachytila a krv rýchlo rozšúchala nohou. „Ale áno, rozotrela som ten krvavý fľak. Myslela som, že nám na zem pokvapkalo z mäsa, ktoré sme pánovi farárovi doniesli. Zhruba raz za mesiac chodím pánovi farárovi poupratovať. Poznáme sa ešte z čias, keď pôsobil v Turanoch, kde bývam. Potom ho preradili do Lovčice, ale on bol zvyknutý na mňa, nechcel, aby mu upratoval niekto iný. Ako každý mesiac, aj teraz ma manžel doviezol do Lovčice a nechal ma tam na dva-tri dni. Do Lovčice sme prišli skoro ráno. Môj muž hneď povedal, že on tu nebude, že tu sa voľačo stalo. Upratovala som kuchyňu, keď prišli policajti. Počula som, ako hovorili, že krv je všade, spomínali aj nejaké vlasy. Ja som si nič zvláštne nevšimla, ale musím upozorniť, že veľmi zle vidím, a nemala som na očiach okuliare. Pán farár sa mi zdal chorý. Správal sa úplne inak ako obyčajne, ale rozrušený nebol. Len taký tichý. Bledý,“ vysvetľovala vtedy päťdesiattriročná Sidónia Čechová. Dôverný vzťah medzi ňou a farárom nechcel komentovať ani jej manžel. Do výpovede uviedol, že mu je rozoberanie tejto témy nepríjemné.
Detektor lži odmietol
Farárova „občasná domáca“ policajtom zaťato opakovala, že si nadránom ešte za tmy požičiavali od známych auto na cestu do Lovčice kvôli dávno dohodnutej výpomoci farárovi Koprdovi. Až keď jej na stôl položili výpis farárových telefonických hovorov z tej noci, priznala, že ju o štvrť na tri zobudil Koprdov telefonát. „Vravel, že videl peklo. Že už vie, ako peklo vyzerá, a rozplakal sa. Zľakla som sa, volala som mu naspäť, ale on len plakal, že videl niečo strašné. Preto sme sa hneď hnali do Lovčice.“
Sidóniu Čechovú obvinili z krivej výpovede a farára Štefana Koprdu z vraždy lesníka. Okrem Paučovej krvi na fare aj na farárovom oblečení ho usvedčovalo inak nevysvetliteľné správanie. Až hodinu po telefonáte o „pekle“ farár volal na záchranku. „Volám z Lovčice-Trubína. Tu, ako je obecný úrad, na schodoch leží dorazený, krvavý človek. Už ledva dýcha. Prosím vás, príďte chytro. Chytro!“ naliehal v telefóne, ale odmietal sa predstaviť. Napokon dispečingu záchranky uviedol falošné meno. V tú istú noc videlo farára viacero svedkov, ako na fare horúčkovito upratuje. Von vylieval z vedra špinavú vodu, na roztvorenej chodbe sa naťahoval so zrolovaným kobercom.
Štefan Koprda spáchanie zločinu priamo nepoprel. Tvrdil, že on sa na nič nepamätá, tú noc má v hlave akoby zahmlenú. Test na detektore lži odmietol a pri rozprávaní o inkriminovaných udalostiach uhýbal pohľadom. Vinu však necítil a odsúdeniu sa bránil až agresívnym spôsobom. Hovoril o neschopnosti justície a snažil sa sudcov citovo vydierať: „Súd bude mať na svedomí, že bude odsúdený nevinný katolícky kňaz… Ako sa poznám, to som nemohol urobiť ja. Viete, aj pred Bohom… ako veriaci človek by som až do smrti mal výčitky. Ťažko pochopiť, že taká strašná vec sa stala práve vo farskej kancelárii. Tam boli stopy, že ho niekto dotĺkol. Veď ja som nebol zranený a žeby ma človek mladší o jedenásť rokov nebol zranil?!“
Plamene, aj mráz
„Pán farár to určite nespravil. Možno na faru niekto prišiel, prepadol ho tam aj s Paučom a farár páchateľa z nejakého dôvodu kryje,“ obhajovali svojho duchovného dedinčania. Nikomu sa nechcelo veriť, že by farár mohol byť vrahom. Brutálnym vrahom. Milan Paučo zomrel na druhý deň po útoku. Na hlavu mu dopadlo štrnásť silných úderov drevenou stoličkou lámajúcich lebku. Početné zlomeniny rúk svedčili o tom, že sa bránil, snažil sa silu úderov tlmiť. Neúspešne. Jeden z lebečných úlomkov mu preťal mozog a Paučo upadol do bezvedomia. Útočník nakoniec schmatol nádobu s horľavinou, telo polial a zapálil. „Popálením došlo k intenzívnej bolesti. Napriek istej hĺbke bezvedomia mohol poškodený na bolesť reagovať. Mohol vydávať neartikulované zvuky, nekoordinovane sa hýbať,“ približoval súdny znalec, čo sa v tom momente odohrávalo pred farárovými očami. Ohnivé plamene vo farskej miestnosti a v nich ľudské, chaoticky sa hemžiace telo. Do toho vzdychy, chrčanie, kvílenie. To mohlo byť to peklo, ktoré videl farár Štefan Koprda. Peklo, ktoré pre lesníka Pauča nemalo konca. Podľa stôp, ktoré jednoznačne identifikoval skúsený poľovník Urban Vida, sa Paučovo telo dostalo z fary ťahaním po zemi až k schodom pri obecnom úrade. Odtiaľ ho odvážala záchranka zhruba päť hodín (!) po útoku. K ťažkým zraneniam sa tak pridalo aj výrazné podchladenie.
Keď farárovi oznámili, že Paučo v nemocnici zomrel, skolaboval v cele predbežného zadržania. V nemocnici mu diagnostikovali infarkt a sudca pre prípravné konanie ho do väzby nezobral. Až neskoršie posudky ukázali, že farárov zdravotný stav zďaleka nebol taký vážny. Zľaknutý Koprda chvíľu strúhal dobrotu, aj na protialkoholické liečenie sa prihlásil, ale vydržal tam len dva týždne. Keď neprišiel v októbri 2002 ani na súdne pojednávanie, súd vydal príkaz na jeho zatknutie.
Milionár
„Vraždu Milana Pauča považujem aj s odstupom času za výnimočný prípad. Obžalovaným z vraždy bol farár, ktorý celý čas spáchanie vraždy popieral. Vypočuli sme vtedy pol dediny a rok po skutku sa celý päťčlenný senát zúčastnil na obhliadke miesta činu. To naozaj nie je bežné. Náš senát odvtedy - a to je už dobrých sedemnásť rokov - už na nijaké miesto činu nešiel ani raz. O súhlas so vstupom na faru sme museli požiadať diecézu. Koprda sa na rekonštrukcii zúčastniť odmietol. Pamätám sa, že v tom čase na fare už žil iný kňaz a ten nechal miesto vraždy v podstate nedotknuté, obýval len ostatné miestnosti,“ prekvapuje detailmi starého prípadu predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici Jozef Mikluš. „Pre verdikt sa naša osobná skúsenosť ukázala ako veľmi osožná. V spise sú síce policajné fotografie, ale vidieť miesto činu na vlastné oči je niečo úplne iné. Práve na fare v Lovčici sme sa presvedčili, že vrahom lesníka Pauča bol farár Koprda.”
O Koprdovej vine nemali súdy pochybnosti, odsúdili ho na trinásť rokov odňatia slobody. Len motív spáchania brutálneho zločinu ostáva azda navždy v rovine špekulácií. Útok mohla vyvolať hádka. Paučo nebol veriaci a podľa viacerých svedkov sa Koprda hneval, že taký človek pracoval v cirkevných lesoch. Pod krvilačnú zúrivosť farára Koprdu sa s najväčšou pravdepodobnosťou podpísal alkohol, ktorý si bežne dopriaval v nezvládnuteľných množstvách. V čase vraždy mal v sebe 2,9 promile alkoholu. Ako odhalilo vyšetrovanie, Štefan Koprda nebol práve charakterný muž. Istá žena z Prievidze priznala, že má s farárom Koprdom syna, ku ktorému sa on nechcel hlásiť, ale finančne ho podporoval. Ju vraj pred ľuďmi skrýval v pivnici na fare v Turanoch. Policajti tiež zistili, že farár Koprda v rokoch 1999 až 2001 uložil v nebankovke BMG Invest dokopy viac ako štyri milióny slovenských korún. Na vlastné meno. Posledný vklad vo výške dvestodvadsaťtisíc korún vykonal v deň vraždy. Peniaze pochádzali z milodarov pre cirkev.
Dožil v domove dôchodcov
Po právoplatnom odsúdení sa Koprda bezúspešne pokúšal získať milosť. Mal v sebe dosť drzosti na to, aby žiadal o povolenie opustiť väznicu s cieľom osobného stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II. počas jeho návštevy Slovenska v roku 2003. Vtedy súhlas nedostal, ale v úzadí ktosi za Koprdu stále orodoval. V roku 2008 Okresný súd v Trenčíne rozhodol o prerušení výkonu Koprdovho trestu. Údajne pre jeho zlý zdravotný stav. Po uplynutí lehoty určenej súdom sa Štefan Koprda do svojej cely nevrátil, väznica hlásila problém. Ale inštancie spravodlivosti nechali rímskokatolíckeho kňaza zomrieť na slobode. Za brutálnu vraždu si v skutočnosti odsedel iba šesť rokov.
