Jaro Štefan mal ôsmich súrodencov, ale keď ho pri policajnom zásahu zastrelili kukláči, nehlásil sa k nemu nikto z rodiny. Pohreb tohto štyridsaťdeväťročného muža musel zaplatiť starosta Jastrabej z obecných peňazí. Štefanova manželka ležala v tom čase v nemocnici, policajti jej prestrelili koleno, stehno aj predlaktie. Psychiatri prekvapili verejnosť tvrdením, že po Štefanovej smrti prestala byť nebezpečná, ale aj ju jej rodina odmietala prijať. S vrahmi detí nechcel mať nikto nič spoločné.
Hlavy nasadené do rolákov
Manželia Štefanovci prišli 14. júla 1992 na policajnú stanicu v Kremnici a bez veľkých emócií nahlásili, že pred dvomi dňami zabili svoje deti. Policajti pozerali chvíľu na bláznivého muža, chvíľu na jeho zakríknutú ženu a nechceli uveriť, že táto prečudesná dvojica nehrá divadlo. Ešte im dohovárali, nech netárajú a vrátia sa, odkiaľ prišli, ale manželia trvali na svojom. Ich deti ležia doma mŕtve. Službukonajúci Bilík sadol do služobného auta a s nepríjemným pocitom v žalúdku zamieril do Jastrabej. To, čo v zanedbanom dome uvidel, ho totálne odpísalo. Na gauči pod detskou dekou s motívom zajačikov a kvetov našiel dve mŕtvolky. Krehké telíčka sedemročnej Márie a šesťročného Jarka uložené rukami pri sebe mali oblečené roláky, maskujúce, že hlavy mali v skutočnosti oddelené od tela. Kuchyňa bola postriekaná krvou, na skrini v detskej izbe ležala mačeta.
O tom, čo sa v dome stalo, nebolo treba špekulovať. Otec detí Jaromír Štefan prostoducho opísal celé dianie. „Počkali sme, kým deti pospali, a ja som k nim vošiel s mačetou v ruke. Stačil jeden úder a dcéra bola okamžite mŕtva. Ani nemukla. Pre istotu som ju sekol ešte dvakrát. Manželka sa nepozerala, čakala na chodbe. Vrátil som sa k nej a podal som jej mačetu. Všimla si, že mačeta je špinavá od krvi a vláskov. Zobrala ju do kúpeľne a umyla. Aby to nebolo také drastické,“ objasňoval Štefan chorú logiku, podľa ktorej s manželkou konali. S vyčistenou mačetou šla synčeka zabiť ona. Nemala také šťastie ako Štefan, nedokázala dovŕšiť hrozné dielo jedným sekom. Opakované rany na synčekovom krku, pleci a hrudníku mala potrebu obhájiť aspoň sama pred sebou: „Syn mi vravieval, že sa bojí vojny. Sekla som ho viackrát. Keď sa veľmi bál tej vojny.“ Rozprávanie o vykonanej hrôze ukončil Štefan slovami: „Na svoju obranu by som chcel povedať, že som v živote nebol schopný zabiť ani zajaca, ani nič iné.“
Vyhladovaní
Štefanovci si aj vo svojich zmätených hlavách uvedomovali, že spáchali zločin. Ale, ako vysvetlili policajtom, k tomuto „riešeniu“ dospeli po dlhej úvahe. „My sme bieli Cigáni. Nepatríme k primitívnym členom a bieli nás vylúčili zo spoločnosti. Cítili sme rasový útlak. Ako keby sme boli prašiví. Nikto nám nenadával, ale všetci sa od nás odťahovali. Keď žena povedala rodine, že si berie Cigána, zamrzol im na tvári úsmev. Bieli nenávideli aj naše deti.“
Príbuzní Štefanovej ženy potvrdili, že z Ivetinho sobáša naozaj neboli nadšení, hlavne jej matka. Ale nie preto, že Štefan mal rómsky pôvod. Štefanovej svokre vadilo, že má na jej dcéru patologický vplyv. Príšerne na ňu žiarlil, chcel ju mať pod kontrolu a ona sa mu totálne podvolila. Kvôli nemu prestala chodiť do práce, na slovo ho poslúchala, strpela aj zauchá na verejnosti. Tak ako sa správal k nej, sa neskôr správal aj k deťom. Aj ich izoloval od spoločnosti, odmietol ich dávať do škôlky, nepúšťal ich medzi ostatné deti. V Jastrabej sa čoraz častejšie hovorilo, že Štefanovi muselo „prepnúť“. Kedysi to bol slušný človek. Vyštudoval na strednej ekonomickej škole, istý čas pracoval v Domácich potrebách v Banskej Bystrici na pozícii inventúrnika a tam si ho cenili ako šikovného pracovníka. Lenže tie časy sa už pominuli. Všade so sebou vláčil mačetu alebo aspoň nôž a kdekomu sa vyhrážal zabitím. Tragédia priam visela vo vzduchu. Takže keď sa deti pár týždňov neobjavili v dedine a ich rodičia si prestali na pošte preberať dôchodok, zalarmoval starosta patričné úrady i políciu.
Policajti sa zaujímali hlavne o stav detí, ale Štefanovci ich odmietli pustiť do domu. Strážcov zákona ctí, že sa len tak nevzdali. V blízkosti domu čakali, kým niekto z domácich vyjde von. Prvá sa ukázala Štefanová s dcérkou, obe podvyživené, strhané. Dievčatko hovorilo, že posledné dni doma jedávajú iba suchý chlieb. Policajti prestali vyčkávať. Vyzvali Štefana, aby vyšiel von, na to on vytiahol mačetu a svojho syna použil ako rukojemníka. Ak policajti nedajú pokoj, chlapca zabije. Vyjednávaním sa podarilo Štefana presvedčiť, aby nasledoval manželku i dcéru do nemocnice. Dedinčania si vydýchli, že deti sa dostali pod ochranu štátu.
Na priepustku primára psychiatrie
V máji 1992 súd nariadil Jaromírovi Štefanovi ústavnú liečbu. Podľa odborných posudkov trpel ťažkou schizofréniou. Obvodný úrad v Kremnici zvažoval návrh na pozbavenie Štefana i jeho ženy svojprávnosti a umiestnenie ich detí do detského domova. Konanie v tej veci zdržal primár Ďurian z kremnickej psychiatrickej nemocnice. Odporučil, aby s návrhom počkali, pretože „ak by boli deti rodičom odobraté, značne by sa zhoršil zdravotný stav rodičov, hlavne otca“. Ten istý primár podpísal 10. júla 1992 Štefanovi priepustku, hoci v tom čase mal byť podľa nariadenia súdu ešte v ústavnej psychiatrickej liečbe. Benevolentné rozhodnutie vytvorilo priam ideálny priestor na bezmedznú explóziu šialenstva.
Štefan i jeho žena vedeli, že štát chce ich deti umiestniť do detského domova. Dva dni a dve noci mudrovali, čo si v tejto situácii počať.
„Deti nás prosili, aby nemuseli do decáku. Povedali sme si, že najlepšie bude, ak celá naša rodina prestane existovať.“ Štefan policajtom priznal, že jeho žena so smrťou detí aspoň spočiatku nesúhlasila. Napokon - tak ako vždy - prijala manželov názor za svoj a do vykonania vraždy detí sa zapojila aktívne. Po vykonaní zločinu mali manželia v pláne spáchať samovraždu. Zobrali povraz, detskú stoličku a vybrali sa do hory. Vhodný strom na obesenie našli po troch kilometroch chôdze. Štefan rozhodol, že prvá si má slučku uviazať jeho žena. Aby vraj v ťažkej chvíli neostala v hore sama. Lenže povraz skĺzol z konára a jej nohy sa hneď po zvalení stoličky dotkli zeme. Psychicky otrasená žena nenašla dosť síl na druhý pokus. Činu sa chopil Štefan. Tentoraz sa všetko podarilo. A práve toho sa Štefanova žena zľakla. Synovi dokázala vlastnoručne odťať hlavu, ale na manželovu smrť sa nevládala ani pozerať. Lano rýchlo prerezala a Štefan sa z polcesty na druhý svet vrátil.
Vyčerpaní adrenalínovými udalosťami manželia prišli domov. „Počkali sme, kým deti celkom stečú z krvi, doniesli sme do izby vodu v lávore a umyli sme ich. Synovi neprestávala rana na hrudi krvácať, museli sme ju upchať vatou a obviazať mu hrudník. Potom sme im obliekli čisté veci a pekne sme ich uložili na pohovku. Na druhý deň sme sadli na autobus. Šli sme sa udať.“
Štefanovci došli do Kremnice, ale pred policajnou stanicou sa zháčili, že by predsa len bolo lepšie spáchať samovraždu.
„Všemožne sme sa s manželkou pokúšali zobrať si život,“ ospravedlňoval sa Štefan, že s manželkou napokon ostali nažive. „Keď sa nám nepodarilo obesiť, ja som skúšal pichnúť si nôž do srdca, žena zase podrezať si žily. Potom sme sa chceli hodiť pod vlak. Žena si aj to na stanici rozmyslela. Nasadli sme do vagóna a odviezli sme sa do Zvolena, že tam nájdeme nejaký most, pod ktorým by sme pošli od hladu. Aj by sa tak stalo, ale žene bolo zima. Kúpila si tepláky a vrátili sme sa na policajnú stanicu.“
Zomrel so sekerou v ruke
Manželia Štefanovci strávili niekoľko mesiacov vo väzbe. Znalecké posudky potvrdili, že obaja sú duševne chorí a nemôžu niesť za svoje činy zodpovednosť. Súd im nariadil ústavnú liečbu. Prokurátorka sa postarala o to, aby ich neumiestnili v nemocnici v Kremnici, liečili ich v Hronovciach. Po niekoľkých rokoch sa vrátili do svojho domu na okraji Jastrabej.
„Štefana tu poznáme od malička, ale k nemu sa už nehlási nikto z rodiny. Všetci sa ho báli. Občas som ho videla na cintoríne. V noci o tretej bol pri hrobe svojich detí. Chodil ako blázon, oči vygúlené. Neodzdravil, neprihovoril sa. Zvykol zájsť do krčmy, rád hrával mariáš. Ale keď sa tam objavil, všetci stuhli. Ju sme vídavali menej. Nevieme, ako mohla bývať bez elektriny, iba pri sviečkach a rádiu,“ rozprávali nám v roku 2008 dedinčania. Vtedajší starosta Jastrabej Vojtech Sklenár sa zo všetkých síl snažil, aby Štefanovci fungovali v dedine bez väčších problémov. Keď začínalo prihárať, sám naložil Štefana do auta a zaviezol ho na psychiatriu.
Toho roku agresia Štefanovcov opäť gradovala, susedia sa báli nechávať deti samy na ulici. V nedeľu 18. mája sa Žbirkovci, bývajúci takmer oproti Štefanovcom, prebudili na krik a rinčanie skla vo vlastnom dome. Štefan so sekerou v ruke a jeho žena so železným kutáčom sa snažili prebiť do ich spálne. „Dajte nám dvetisíc korún, lebo vás zabijeme!“ kričali. Žbirkovci vlastnými telami chránili dvere. Zúrivým manželom rýchlo dali peniaze a vyviedli ich von, čo najďalej od svojich detí.
Ešte v ten istý deň poobede dorazili do Jastrabej kukláči. Vyjednávač polície sa snažil k Štefanovcom dostať po dobrom, ale Štefan vykrikoval len jedno: „Zabijem ťa! Zabijem ťa!“ Jeho žena vrieskala tiež: „Všetkých zabijeme, ak neodídete z nášho pozemku!“
Nepomohlo ani prihováranie lekára, nič. Kukláči hodili do okna neškodnú zásahovú rozbušku, ktorá dobrých dvadsať-tridsať sekúnd vydáva ohlušujúce rany sprevádzané svetelnými efektmi. Zároveň vyrazili dvere a vbehli dnu. Lenže Štefanovci sa treskotu nezľakli, pustili sa do zbesilého útoku na kukláčov. Nedbali na výzvy, strely do vzduchu, hnali sa dopredu sekajúc pred sebou. Muži zo zásahovej jednotky sa ich snažili spacifikovať výstrelmi na nohy. Iveta Štefanová sa sklátila na zem, ale jej muž v amoku bolesť necítil. Rútil sa na kukláčov so sekerou a oni ustupovali, kým sa dalo. Keď už za chrbtom pocítili stenu a sekera pred ich očami bola pripravená zasadiť úder, vystrelili na pravú stranu Štefanovho hrudníka. Konečne spadol aj on. Dnu okamžite vbehol lekár, ale Štefan o pár minút zomrel. Osudnou sa mu stala strela, ktorá zasiahla tepnu na ruke. Jeho ženu odviezli z domu rovno do nemocnice. Z nosidiel kričala na všetkých okolo: „To ste vy! Kvôli vám sme si museli deti zabiť!“
Vraždu vlastných detí zrejme neniesla tak zľahka, ako sa to mohlo zdať.
