Pri predstave scény, ktorá sa pred tridsiatimi ôsmimi rokmi odohrala v jednej z ambulancií psychiatrického oddelenia v košickej nemocnici, sa človeku i dnes ježia chlpy na tele. Aj ústa sa mu akosi automaticky otvoria od údivu a oči poriadne rozšíria. Rozhovor medzi lekárkou a jej 13-ročným pacientom totiž pripomínal skôr výjav z hororu ako reálnu debatu o problémoch a pocitoch žiaka ôsmej triedy základnej školy.

Chuť mäsa

„Prečo si to spravil?“ pýta sa psychiatrička tmavovlasého chlapca sediaceho oproti nej. „Chcel som ochutnať ľudské mäso...“ odvetí chlapec automaticky. Lekárku odpoveď na okamih hádam aj zaskočí. Možno dokonca potrebuje vstrebať, čo práve počula. „A čo by si spravil ďalej?“ vysloví po chvíli ďalšiu otázku. „Bol by som mu odťal ruky, nohy, vybral mäso z lýtka a ochutnal…“znie chlapcova odpoveď. Uprene pritom pozerá na ženu v bielom plášti a čaká, či uspokojil jej zvedavosť. Zdá sa, že nie. Zaujíma ju totiž, kedy mu čosi také napadlo. Musel jej preto vysvetliť, že sa tým zaoberal už dlhšie. „Chodil som do tehelne, v ktorej sa už nepracovalo, a čakal som, či tam nestretnem nejaké menšie dieťa, ktorému by som to spravil. Ale žiadne neprišlo...“ hovorí 13-ročný pacient, ktorý niekoľko minút predtým psychiatričke vyrozprával, čo sa stalo pred šestnástimi dňami. Presne 20. októbra 1981 krátko popoludní, keď z ich bytu na Orgovánovej ulici v Košiciach zobral sekáčik na mäso, kuchynský nôž a takto vybavený sa vybral za 11-ročným kamarátom z paneláka. Mal pritom jediný zámer - ochutnať jeho mäso.

Susedia z chodby

Chlapcom so zvrátenými chúťkami, ktorý sedel oproti psychiatričke, bol vtedy Matej Čurko. Jeho meno sa do povedomia verejnosti dostalo o tri desiatky rokov neskôr. Na jar 2011, keď titulky temer všetkých slovenských i mnohých zahraničných médií zapĺňal prípad slovenského kanibala z Kysaku. Bol ním práve Matej Čurko. Čítanie to bolo veru desivé. Jeho obeťami sa stali minimálne dve mladé ženy, ktorých rozkúskované telá našli policajti zahrabané v lese v katastri spomínanej obce. Z vyšetrovania vyplynulo, že vrah ich nepripravil len o život, ale zrejme aj ochutnal časti ich tela.

Malým nešťastníkom, na ktorého návštevu sa 13-ročný Čurko v októbri 1981 vyzbrojil sekáčikom a nožom, bol žiak piatej triedy Ľuboš Skurkai. „Boli sme susedia nielen v paneláku, bývali sme dokonca na jednom poschodí. V ten deň, krátko po tom, ako som prišiel zo školy, u nás zaklopal. Chcel si požičať časopis ABC, ktorý som nemal, tak som mu ponúkol iný. Ten však iba prelistoval a vrátil mi ho so slovami, že tam nie je, čo hľadá. Otočil som sa teda, aby som časopis odložil do poličky, a vtedy sa to začalo,“ spomína na hrôzostrašné chvíle Ľuboš Skurkai, ktorého sme vypátrali v Košiciach.

Psychicky chorý: Matejovi Čurkovi, neskôr známemu ako kanibal z Kysaku, už v detstve diagnostikovali vážnu poruchu. Napriek tomu zostal bez odborného lekárskeho dohľadu.
Psychicky chorý: Matejovi Čurkovi, neskôr známemu ako kanibal z Kysaku, už v detstve diagnostikovali vážnu poruchu. Napriek tomu zostal bez odborného lekárskeho dohľadu.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Na to, čo sa stalo v októbri v roku 1981, sa stále veľmi dobre pamätá. Aj keď mal len 11 rokov. „A vy si myslíte, že sa dá na čosi také zabudnúť?“pýta sa.  Čo teda nasledovalo po tom, ako sa chlapča v ten osudný deň otočilo chrbtom k svojmu kamarátovi? Z ničoho nič pocítilo ostrú bolesť na hlave a zaliala ho krv. Ľuboš bol zmätený. V Čurkových rukách zazrel sekáčik na mäso a ešte čosi. Nemal však čas rozmýšľať, čo to má znamenať, čo sa deje. Inštinktívne sa rozbehol do kúpeľne opláchnuť si zakrvavenú tvár. „Sklonený nad umývadlom som zacítil ďalšiu ostrú bolesť. Tentoraz v chrbte. Potom ma začal škrtiť,” opisuje Ľuboš Skurkai, ktorý bol doma sám. Napriek všetkému sa nevzdal. Začal kričať a intenzívne sa brániť, na čo útočník reagoval útekom. Z bytu vybehol aj zranený Ľuboš. Keby sa bol v tom momente na chodbe objavil náhodný okoloidúci, neveril by vlastným očiam. Po paneláku sa motalo zakrvavené chlapča, ktoré malo v chrbte zapichnutý nôž. A ono samo, chúďa, o tom ani netušilo. Cítilo len veľkú bolesť.

„Keď susedia, starší manželský pár, otvorili dvere, poprosil som ich, či by nezavolali sanitku, lebo mi tečie krv a zle vidím. Posťažoval som sa tiež, že ma veľmi bolí chrbát. Len čo som sa k nim natočil, aby som im ho ukázal, obaja odpadli,“ spomína dnes 49-ročný Ľuboš Skurkai.

Mesiace v nemocnici

Manželia, našťastie, práve v tom čase hostili svoju známu. Mladšiu ženu, ktorá oka­mžite privolala záchranku. „Pamätám sa, že po príchode začali automaticky ratovať manželov, stále ležiacich na zemi pri vchodových dverách. Až na krik z vedľajšej miestnosti, že nie im, ale tuto chlapcovi treba pomáhať, dobehli ku mne,“ pousmeje sa Ľuboš Skurkai nad absurdne vyznievajúcou situáciou. Aj záchranári zostali z výjavu, ktorý sa im naskytol, šokovaní. Chlapčaťu rýchlo ošetrili hlavu. Chrbát, v ktorom mal stále zapichnutý nôž, prekryli servítkou a naložili ho na nosidlá. Trvalo dvadsať minút, kým doráňaného piataka, ledva lapajúceho dych, previezli do nemocnice, kde dráma pokračovala. Lekári totiž nevedeli, čo si s chlapcom počať, ako ho zröntgenovať, ako mu napichnúť anestéziu. Pre nôž v chrbte musel ležať na bruchu. Vytiahnuť sa ho báli. Netušili totiž, aké zranenia utrpel. Skúšali, či sa aspoň na chvíľu nedokáže postaviť na nohy, ale Ľuboš už nevládal ani dýchať. Navyše si prestával cítiť ruky. Lekári museli rýchlo konať.

Chlapca sa im napokon podarilo zachrániť. V nemocnici sa zotavoval takmer tri mesiace. Pracovali tam s ním aj psychológovia, ktorí jemu a jeho rodičom sľubovali, že útočníka od susedov už ni­kdy neuvidí. To v žiadnom prípade! Rodine Čurkovcov vraj súdruhovia z mesta pridelia iný byt a oni sa budú musieť odsťahovať. Jednoducho im to prikážu!

Stretnutie

Lenže niečo alebo niekto zlyhal. Malý Ľuboš sa zoči-voči chlapcovi, ktorý ho takmer pripravil o život, ocitol hneď prvý deň po prepustení z nemocnice. Stalo sa to na chodbe paneláka. Presne toho, v ktorom Čurkovci už nemali bývať. „Mne otec pomáhal vyjsť po schodoch a on išiel so svojím otcom na lyžovačku. Tvárili sa, akoby sa vôbec nič nestalo,“odmlčí sa na chvíľu Ľuboš Skurkai. Je jasné, že si živo vybavuje ten okamih. Napokon sa Čurkovci predsa len museli odsťahovať, aj keď sa im nechcelo. Akoby si vôbec neuvedomovali závažnosť udalosti, ktorej hlavným aktérom bol ich starší syn. „Ospravedlňovali to tým, že Matej bol len v zlom rozpoložení, lebo nezvládol matematickú súťaž. Najmä jeho mama si zrejme nechcela pripustiť, že jej syn rozhodne nie je v poriadku. Brala to ako bežné nedorozumenie medzi kamarátmi, akoby sme sa len pobili na ulici,“spomína Ľuboš Skurkai.

Zapichnutý nôž: Jazva na chrbte Ľubošovi Skurkaiovi pripomína udalosť z októbra 1981.
Zapichnutý nôž: Jazva na chrbte Ľubošovi Skurkaiovi pripomína udalosť z októbra 1981.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Nesledovaný

Možno práve matkin postoj spôsobil, že chlapec, ktorý brutálnym spôsobom napadol svojho kamaráta s úmyslom zabiť ho a ochutnať jeho mäso, po niekoľkých mesiacoch úplne vypadol zo systému sledovaných pacientov postihnutých vážnou psychiatrickou poruchou. A takú on mal. Lekári Matejovi diagnostikovali, že trpí schizoidnou poruchou osobnosti. K takémuto záveru dospeli počas jeho hospitalizácie v nemocnici, kde sa ocitol po spáchaní ohavného skutku. Nie však okamžite, pretože, ako sme už uviedli, Matej Čurko po napadnutí suseda utiekol. Nájsť sa ho podarilo až na druhý deň. Skrýval sa za mestom v záhrade, kde sa polial horľavinou a chcel sa podpáliť.
Na psychiatrickom oddelení Fakultnej nemocnice v Košiciach pobudol zhruba mesiac a povyvádzal tam veru všelijaké veci. Neustále sa hádal s personálom, bol arogantný, trucovitý, mal spory s ostatnými deťmi. Raz si dokonca zámerne rozbil okuliare a poškriabal si tvár. Keďže podľa lekárov trpel vážnou poruchou, z nemocnice Mateja po krátkej priepustke premiestnili do detskej liečebne, odkiaľ ho však matka asi po dvoch mesiacoch bez vysvetlenia zobrala a už ho tam nevrátila. Odvtedy nebol Matej Čurko psychiatricky nijako sledovaný. Nikomu to zjavne neprekážalo, nikto to neskúmal, nikoho nebrali na zodpovednosť.

Strelec

„Ja tomu nerozumiem. Skoro ma zabil a v podstate sa mu nič nestalo. Navyše, ako dospelý v pohode získal zbrojný preukaz a bol dokonca športový strelec. No povedzte, ako je toto možné?“kladie si opodstatnené otázky Ľuboš Skurkai, čím už naráža na udalosti z mája 2011. Slovenskom vtedy otriasla kauza kanibala z Kysaku. Bol ním Matej Čurko, ktorý prišiel počas policajnej akcie o život. Sám pritom takmer zastrelil jedného zo zasahujúcich policajtov. Postupne vyplávalo na povrch, že Čurko bol vlastníkom niekoľkých legálne držaných zbraní. Ba dokonca aj to, že v septembri 2010 podal na Generálnu prokuratúru SR absurdné trestné oznámenie. Prekážalo mu totiž, že vláda sa chystá sprísniť pravidlá pre držiteľov zbrojných preukazov. V oznámení sa okrem iného posťažoval na televízne vystúpenie istého člena vlády. Ten vraj povedal, že medzi držiteľmi zbrojných preukazov sú aj psychicky labilní ľudia, ktorí páchajú trestné činy a sú rizikom pre ostatných. Nuž a to sa Mateja Čurka ne­smierne dotklo. V trestnom oznámení tvrdil, že politik „ohrozil moju vážnosť pred rodinou, deťmi, manželkou, ako aj v zamestnaní, kde ma po vyjadreniach tohto verejného činiteľa považujú za nebezpečného psychopata“.Lenže on ním naozaj bol! Dokonca oficiálne uznaným, a to už v roku 1981! Ako je teda možné, že taký človek nebol vôbec lekársky podchytený, sledovaný a liečený?! Tieto otázky si intenzívne kladie aj Ľuboš Skurkai, ktorého dnes možno považovať za prvú a zrejme aj jedinú obeť preživšiu vraždiace besnenie Mateja Čurka. O jeho ďalších závažných skutkoch vám viac informácií prinesieme v nasledujúcom vydaní.

Psychicky choré dieťa musí byť sledované!

Prednostky Kliniky detskej psychiatrie Národného ústavu detských chorôb v Bratislave JANY TREBATICKEJ sme sa pýtali, ako sa dnes postupuje v prípade agresívneho dieťaťa.  Čo sa deje, keď sa k odborníkovi dostane dieťa, ktoré nožom zaútočilo na svojho rovesníka?  V prípade akýchkoľvek agresívnych útokov dieťaťa na iného človeka - je jedno, či na dieťa alebo dospelého, prípadne zviera, treba pacienta kompletne psychiatricky a psychologicky vyšetriť.
Čo to znamená? Treba vylúčiť organickú príčinu takého správania, teda či u dieťaťa neprebiehajú v organizme zmeny, ktoré vyvolajú agresívne prejavy - musíme vylúčiť úraz, nádorové ochorenie mozgu, zápalové ochorenia mozgu, intoxikáciu psychoaktívnymi látkami, prípadne metabolické zmeny.

Ďalej treba diagnostikovať, respektíve vylúčiť psychickú poruchu, ktorá by mohla vyvolať akútne zmeny v správaní. Je tiež nutné vyšetriť intelektové schopnosti dieťaťa, jeho emočné prežívanie. Robí sa aj sociálne vyšetrovanie, teda z akého rodinného prostredia dieťa pochádza, aký je ekonomický, spoločenský status rodiny, dochádzka dieťaťa do školy, jeho správanie v škole, v rodine, prospech, záujmy, akých má dieťa kamarátov. Zameriavame sa aj na to, či sa agresívne správanie vyskytlo prvýkrát alebo už v minulosti boli prítomné podobné prejavy - mohli byť miernejšie alebo iné prejavy porúch správania. Až na základe záverov týchto vyšetrení sa dá diagnostikovať prípadná psychická porucha a navrhnúť ďalší postup liečby. V prípade potreby dlhšieho liečenia dieťa môže byť umiestnené v psychiatrickej liečebni. Ďalší postup závisí od klinického stavu dieťaťa a celkovej situácie rodiny.

Stretli ste sa s prípadom, keď jedno dieťa na druhé zaútočilo sekáčikom či nožom?

Áno, na klinike sme sa stretli aj so závažnejšími agresívnymi prejavmi u pacientov.

Sú bežné alebo skôr ojedinelé?

Skôr ojedinelé.

Čo možno povedať o dieťati, ktoré sa lekárom prizná, že malo chuť ochutnať mäso svojho kamaráta?

Nedá sa jednoducho odpovedať na danú otázku. Ako som spomínala, dieťa treba komplexne vyšetriť.

Mohlo by dôjsť k situácii, že takýto detský pacient sa jednoducho stratí zo systému, že sa nijako nelieči ani nesleduje?

Podobne zložitá otázka, stať sa môže všetko. Dieťa, ktoré je závažne psychicky choré a rodina nespolupracuje, by malo byť pod sociálnym dohľadom, to znamená, že by malo byť sledované a chodiť na kontroly k odborníkom. Ak dieťa spáchalo trestný čin a je diagnostikovaná psychická porucha, malo by mať nariadenú psychiatrickú liečbu - či už ambulantnú, alebo ústavnú.

Ako sa dnes postupuje voči rodičom, ktorí detského pacienta nevrátia po priepustke do nemocnice či liečebne?

Ak je hospitalizácia neukončená a rodič ju ukončí svojvoľne, to znamená nevráti dieťa z návštevy alebo priepustky, treba skutočnosť nahlásiť polícii.

Prečítajte si tiež: