Takú dlhú krvavú drámu osada Kolónia v Plaveckom Štvrtku na Záhorí ešte nezažila! O sporoch tamojších Rómov, presnejšie dvoch rodinných klanov, sa hovorilo už dlhé roky, ale v marci sa v osade rozpútalo hotové peklo, ktoré trvalo až do októbra. Cez deň, ale najmä v noci, vzduchom lietali kamene, sklené fľaše, kovové tyče, tehly a rôzny stavebný odpad. Ženy kričali od strachu a svoje deti ukrývali, kde sa dalo. Výjazdy policajtov boli na dennom poriadku, dokonca tam istý čas museli hliadkovať.

 A veľa nechýbalo ani mužom zákona. Po jednom ohlásenom incidente začiatkom októbra Kolóniu obsadilo niekoľko policajných hliadok z Malaciek a Bratislavy. „Počas služobného zákroku bol jeden z mužov, ktorý hádzal kamene, vyzvaný, aby upustil od svojho konania. Namiesto poslúchnutia výzvy začal hádzať kamene na policajtov,“ informovala polícia na svojej stránke. Našťastie, zranenia zasiahnutého člena hliadky si nevyžiadali lekárske ošetrenie.

Trpeli aj deti

Cudzinec pri vstupe na teritórium plaveckoštvrtockých Rómov vždy vzbudí pozornosť, hoci na záujem médií sú tamojší osadníci zvyknutí. Na začiatku Kolónie sme stretli zopár mladíkov s fľašami vína v ruke, z ktorého má v plastovom pohári naliate aj muž v strednom veku. Je ústretovejší a hrdý na to, že sa vyjadruje inak ako jeho mladší kamaráti. „Narodil som sa tu, ale matka ma pre zlé sociálne podmienky dala do ústavu. Potom som sa vyučil za baníka,“ vysvetľuje.

Predstavuje sa ako Fero Jankovič a farbisto opisuje nedávne kruté boje. „Podpaľovali strechy, niektorí museli aj dve-tri tisícky eur zaplatiť za opravu. Hádzali zápalné fľaše, aj do davu, do detí, ktoré potom mali popáleniny, tržné rany zo skla. To bolo neuveriteľné,“ smutne krúti hlavou. „Proste tu hrozila smrť,“ dodá.

Všetko sa vraj začalo obyčajnou bitkou dvoch mladíkov. Rodina porazeného nevedela zniesť prehru. „Takže celé to bolo z ega,“ prízvukuje Fero.

Najprv sa tvári neutrálne, potom však vinu zvalí na prisťahovaných Rómov. „Prišli z Bučian od Trnavy a chceli to tu ovládnuť,“ naráža na dlhotrvajúci konflikt. „Prvá bitka sa konala pred dvadsiatimi rokmi, ale to, čo tu bolo teraz, to už zasahovalo životy,“ zdôrazní 53-ročný muž.

Niekoľko mesiacov sa znepriatelené rodiny zásobovali fľašami a kameňmi, ktoré potom využili ako zbrane.

Osada je rozdelená na „malačanských“ a „bučianskych“ Rómov. Nezasvätený by v spleti prašných cestičiek pomedzi neohádzané domy, pred ktorými behajú psy a kde-tu počuť plač dieťaťa, poblúdil. Na zemi ležia kamene a sklo, do domov preniká zima cez porozbíjané okná.

Dostaneme sa k akémusi osadníckemu námestiu, ktorému dominuje drevený kríž. Na betónovom múre je rozvešané oblečenie, zo starého plechového suda trčia riadidlá bicykla a stúpa dym. Von vybehne zopár žien, ale do reči im veľmi nie je.

Až keď spoza ďalšej provizórnej steny z vysokých drevených lát vyletí kameň, ktorý nám takmer poškodil auto, začnú Rómky kričať. „To sú oni, toto nám robia stále, pozrite, toto tu bučianski nahádzali,“ ukazujú na hŕbu kamenia a opäť sa skryjú vo svojich domovoch.

Za všetkým hľadaj ženu

Z inej strany musíme prejsť do osady popri zapáchajúcej skládke plnej nepotrebných harabúrd, ale aj zvyškoch jedál, na ktorých si neraz pochutnávajú potkany. Natrafíme na Braňa Biháryho. Tak ako slušní Rómovia, ktorí bývajú pri hranici s osadou, aj on si na svinstvo blízko svojho obydlia poriadne zanadáva.

Pozýva nás do svojho nového domu, v ktorom sa všetko ligoce čistotou. Ale žiť sa v ňom teraz nedá. „Býva tu dcéra, asi týždeň mala nové okná a pozrite,“ukazuje na vybité sklo. „Tu, na posteli kúsok od okna ležal jej ťažko postihnutý syn. Má sotva šesť rokov, objasňuje náš spoločník.

Ťažký kameň, ktorý rozvášnení Rómovia hodili do okna, mohol jeho vnuka pripraviť o život. „Všetci anjeličkovia pri ňom stáli,“ dodá.

Pofrfle si na policajtov, ktorí nemajú rovnaký meter na bielych a Rómov. „Keď niečo rozbije Cigán, chce niekoho zabiť, žiadny problém. Ale keď biely vezme hotdog, už je vo väzení,“ prekvapuje nás svojím vysvetlením počerný muž. „Dištancujem sa od každého Cigána. Vychovávali ma tak, aby sme jeden druhého mali radi. Potom som išiel na športovú školu. Nebol som vedený ako Cigán. Ani nejsom. Lebo charakter vás prezradí,“podá nám pozoruhodné vysvetlenie Braňo Biháry.

„Pozrite, včileky sa nažerú a všetko nahádžu tam dopredu,“ vráti sa opäť k nepríjemnej hromade odpadkov. „Žijeme jak v džungli, hrozné, čo niektorí robia,“pridá sa do debaty jeho matka, postaršia Rómka.

Dcéra s malým synom je u príbuzných, kým na dome nebudú nové okná. Všetci dúfajú, že vojna v osade je zažehnaná. Aspoň na chvíľu.

Aj Braňa sa pýtame, prečo sa nezhody v Kolónii tak vyhrotili. „Tuto suseda si našla môjho 18-ročného synovca za frajera. Ona má 21 rokov, už tri výškraby. Vznikol konflikt, lebo na to jej muž došiel. Ale čo ja som s tým mal? To nebol môj syn! Keď má niekto konflikt so svojou manželkou, nech sa s ňou rozíde. Majú síce dve decká, ale aj ja som dvakrát rozídený a žijem,“reaguje na našu otázku a pohotovo dodá: „Konflikt vznikol za tr...čku. Mali si to vybaviť medzi sebou. Buď sa rozídu, alebo čo. Začali útočiť na celú našu rodinu za to, že som im vykričal, prečo nás do toho zaťahujú. No a oni začali palbovať. Celá vojna vznikla pre sexuálne potreby jednej ženy.“

Kolónia nie je obec

„Kamene tam poletujú stále, ale, chvalabohu, už je pokoj,“hovorí starosta Plaveckého Štvrtka Radoslav Benkovič. Pred mesiacom vytvoril Rómom na Face­booku skupinu, kde môžu zverejňovať videá z incidentov. „Prestali byť teda anonymní, video ich usvedčuje, lebo vždy tvrdili, že oni nič nerobia, že sú čistí,“ vysvetľuje.

Rómov z Plaveckého Štvrtka upokojil aj núdzový stav. „Boja sa, lebo vedia, že by dostali moc rokú. Keď niečo spravíte, dostanete navyše. Nesmíme byť zhromáždení,“ poučí nás Gabriela Polakovičová, štyridsiatnička z osady. „Už je to lepšé. Ale človek sa furt bojí. Stačí, že nejaké dzecko ide ze školy, niekto si do nékoho vŕtne a už je bitka. Ale to aj pred dvadsátimi rokmi tu boli bitky. Ale taká ako včil, to né, toto bylo najhorší. Každý deň kamene, balvany aj sekere hádzali, šetko, čo im prišlo pod ruku. Polícia nestačila, záchranári sem chodili. Je to dobré, čo vyhlásil pán premiér, nech sa boja,“pochvaľuje si núdzový stav.

Na celoplošné testovanie museli prísť Rómovia z Kolónie do centra obce. „Bol som sa tam predtým pozrieť, ale okolo padali kamene. Rozhodli sme sa teda, že ich nebudeme testovať v blízkosti teritória, kde sa cítia doma a môžu iných ohrozovať pod plášťom anonymity a spoza plotov prehadzovať kamene,“ objasňuje starosta. 

V Kolónii je zaevidovaných asi 580 Rómov, ale reálne ich tam žije okolo tisícky. V 70. rokoch tam stálo len pár domčekov, dokonca im priradili súpisné čísla. „Bol tam normálny život, futbalové ihrisko, na ktorom sa hrávali deti z bielych aj rómskych rodín. Postupne sa však z toho miesta stalo geto, ktoré sa neuveriteľne rozrástlo vinou bezzubosti zákonov. Sťahujú sa tam ľudia, ktorí nemajú žiadne väzby na obec, nepoznajú ani obyvateľov Plaveckého Štvrtka. So staršími Rómami problém nemáme,“vysvetľuje starosta, ktorého najviac hnevá zlý obraz o Plaveckom Štvrtku.

Zdôrazňuje, že nepokoje sa odohrávajú v osade, nie na celom území obce. V jej centre panuje pokoj a obyvatelia necítia ohrozenie. Lenže kdekoľvek prídu, každý sa pri vyslovení názvu Plavecký Štvrtok chytá za hlavu. „Myslia si, že ľudia sa boja vychádzať na ulicu. Tak to nie je. Často sa dozvieme o problémoch v osade až na sociálnej sieti či z médií. Niekedy to zistím aj tak, že nefunguje verejné osvetlenie, lebo oni štandardne vyskratujú v osade káble. Podľa toho viem, že sa v Kolónii bijú. V tme má hromadná bitka úplne iný rozmer. Takže aj policajné či armádne zložky musia vykonávať svoju činnosť v tme a v nej ťažko niekoho identifikujete,“opisuje hlava obce.

Všetko načierno

S osadou sa však spájajú aj iné vážne problémy. Rómovia ju vytvorili v ochrannom pásme plynovodu. Na mieste, kde je prísny zákaz čokoľvek stavať. „V tejto lokalite sú plynové potrubia, pod povrchom natlakované zásobníky. Kritická infraštruktúra Slovenskej republiky. Sme garantom energetickej stability. Keby na pár dní došlo ku kríze, vieme plynom, ktorý je tu uskladnený, zabezpečiť fungovanie štátu,“vysvetľuje Radoslav Benkovič.

Lenže potrubia sa na niektorých miestach odkrývajú v súvislosti s nelegálnymi stavbami či so skládkou, ktorú treba z času na čas likvidovať, a vždy sa odhrnie aj malá časť zeme nad potrubím.

„To je komplexný problém. Vždy to stroskotalo na ochrane ľudských práv, na definícii, že príbytok je nedotknuteľný. Tento problém trvá štyridsať-päťdesiat rokov a za tieto roky to nikto nedokázal rozlúsknuť. Snahy boli,“povzdychne si starosta na margo riešenia komplikovanej situácie.

Na katastrálnej mape je oblasť osady vyznačená zelenou farbou a definovaná ako krajná zeleň bez možnosti výstavby.Nemôžeme tu podľa zákona nič vybudovať, ani vodovod,“ pripomína Radoslav Benkovič.

Nedokážu sa však ani zbaviť čiernych stavieb. „Rómovia by to mali pochopiť a nájsť si iné spôsoby bývania na legálnom pozemku, aby mohli fungovať dôstojnejšie. Veď dokážu žiť aj slušne, niektorí majú domčeky, v ktorých je tak čisto, že tam môžete chodiť v bielych ponožkách. Ani o prácu v tomto regióne nemajú núdzu,“vymenováva.

FOTO smetiska so zapáchajúcimi odpadkami a potkanmi v GALÉRII

Lenže osadníci sa nikam sťahovať nemienia. „My sme sa tu narodili. S nami tu bieli prežívajú normálne. Pustíme si tu hudbu, oni prídu za nami. Máme tu inakšiu pohodu, ako bieli prežívajú. Neviem si predstaviť, ako vy žijete, akú máte náturu, je to úplne o inom ako náš život,“ bráni svoj nelegálny domov Fero Jankovič.

Zákon-nezákon, Rómovia z Plaveckého Štvrtka tak skoro neopustia územie, ktoré sa stalo ich domovom. Hoci nelegálnym.