Končí sa ranná zmena, hluk prístrojov prerazí ostrý zvuk signalizácie, ktorou hlavný banský narážač Miroslav oznamuje strojníkovi, aby poslal výťah hore. Po chvíli sa s rachotom otvorí klietka, z ktorej sa hrnú chlapi v prilbách, s prachom na tvárach. Odovzdať lampy, zhodiť zo seba prepotené oblečenie. Majú toho na dnes dosť. Vyše deväť hodín fyzicky náročnej práce v hĺbke zhruba 250 metrov. Ložisko je čoraz chudobnejšie, rúbe sa ťažšie a kolegov ubúda. Napriek všetkým negatívam však majú svoju prácu radi a neteší ich, že takto budú fárať len do konca roka. Potom sa Nováky, posledná hnedouhoľná baňa na hornej Nitre, definitívne zatvorí. S ňou sú spojené ich životy i kamarátske vzťahy. Predstava stereotypu pri fabrickom páse ich neláka, niektorí priznávajú, že by to asi ani nezvládli. „Mysleli sme, že tu vydržíme do dôchodku,“ prehodí Miroslav, ktorý má odrobených takmer dvadsať rokov. „Žiaľ, zastihla nás tvrdá realita a budeme si musieť hľadať nové uplatnenie.“
Ťažká a neohodnotená
Po strmých kovových schodoch stúpame hore k lampárni, kde sa baníci zbavujú výstroja, niektorí v skupinkách debatujú. Tomáš pod zemou strávil tridsať rokov. Ako banský technik na rúbaní. Má po päťdesiatke a uvažuje, čo ďalej. „Je škoda, že sa blíži koniec. Zvykli sme si tu.“ Jeho kolega Jozef, mechanik na raziacich kombajnoch, vidí situáciu optimistickejšie: „Jedna éra sa končí, druhá sa začne. Som ešte relatívne mladý, perspektívny. Budem sa s tým musieť popasovať, a možno bude aj lepšie.“
AKTUÁLNE I HISTORICKÉ FOTO V GALÉRII ►►►
Peter Mikuláš strávil pod zemským povrchom 35 rokov. Za ten čas vystriedal všetky bane v regióne a priznáva, že boli chvíle, keď toho mal už plné zuby. „Ťažká a zle ohodnotená,“ zhodnotí stručne robotu, kde ešte dodnes musí používať aj klasickú lopatu či osemnásťkilogramovú vŕtačku. „Keď idem spať, neviem, ako si mám uložiť ruky, bolia ma ramená, lakte, kĺby. Ešte pred pár rokmi som nemal problém ťahať nadčasy, dnes sa cítim opotrebovaný. Ľudí je menej, no výkony musíme podávať rovnaké.“ Na druhej strane je pre neho baňa výnimočná. Aj tým, že v uzavretom prostredí sú vzťahy medzi kolegami iné ako na povrchu. Jeden na druhého dáva pozor. Sám sa budúcnosti neobáva, už teraz vie, kam o necelý rok nastúpi. „Spočiatku nám nebolo všetko jedno, ale teraz už mnohí len čakajú, kedy sa to uzavrie.“
Korektné odškodnenie
Jedným z dôvodov, prečo sa nálady na hornej Nitre upokojili, je zákon, podľa ktorého bude veľká časť baníkov dostávať finančnú kompenzáciu, podľa odpracovaného času, maximálne sedem rokov. Niektorým vydrží až do dôchodku, ďalší budú mať dostatok času, aby si našli niečo iné. Tento spôsob vyrovnania sa pozdáva aj novému šéfovi odborov Marianovi Kochanovi, ktorý si v podzemí ako elektrikár preskákal štyri desaťročia. Či sa však starší kolegovia v inom odvetví uplatnia, je otázne. „Raziči denne dvíhajú množstvo kilogramov dreva, železa, to zanechá na organizme stopy. Po rokoch nevládzu, sú zrobení, trpia chorobami z povolania, bolesťami končatín, chrbtice. Pri páse nevydržia.“
Na samotný proces transformácie regiónu má zmiešaný názor. „Keďže rozširovanie ťažby bolo zamietnuté, produkujeme len zhruba 1-2 milióny ton ročne. V okolitých krajinách je to výrazne viac a napríklad Poľsko má stále aktívnych minimálne desať veľkých baní. Napriek tomu práve u nás sme striktne prikročili k ukončeniu prevádzky. Mnohí sa s tým ťažko zmierujú.“
Na druhej strane pripúšťa, že finále bolo otázkou času. Podmienky sa zhoršujú, dorúbava sa v čoraz ťažších bansko-technických podmienkach a finančné ohodnotenie nezodpovedá nasadeniu, ktoré je v podzemí potrebné. „Za tie peniaze mladých Slovákov do bane nedostaneme.“
Oberáme sa o istotu
Prvý naložený vozík vyviezli z nováckej bane pred vyše osemdesiatimi rokmi. Odvtedy sa tu vystriedalo cez osemdesiattisíc pracovníkov, ktorí vydolovali zhruba deväťdesiat miliónov ton hnedého uhlia. Pod zemou stále zostáva okolo 23 miliónov ton využiteľných zásob uhlia, no tie už vyťažiť nestihnú. Riaditeľ pre stratégiu v Hornonitrianskych baniach Rastislav Januščák si nemyslí, že utlmovať ťažbu domáceho uhlia v čase rastúceho dopytu po energetických surovinách, je šťastný krok. Veď v tomto období by vraj predali všetko, čo vyťažia. Ibaže za daných podmienok nedokážu pokryť ani požiadavky elektrárne v Zemianskych Kostoľanoch. A cesta späť nie je. Procesy sú natoľko rozbehnuté, že obnovenie hlbinnej ťažby prakticky nie je možné.
„V minulosti sa opakovane ukázalo, že je dobré mať vlastné rezervy,“ hovorí muž, ktorý sa za tridsať rokov vypracoval z robotníckej pozície až do vedenia spoločnosti. Istý čas dokonca riadil stovky banských záchranárov. Ako hovorí, už v roku 1970 plánovali zatváranie, keďže česká produkcia bola ekonomicky výhodnejšia. Prešlo však dvanásť mesiacov, nastala ropná kríza a slovenské uhlie sa zase stalo žiadanou komoditou. Podobná situácia nastala po rozdelení republiky. A teraz znova. Veď elektrárne nakupujú zo zahraničia 1,5-násobne drahšie, ako sme ponúkali my.
Ľudí ubúda
Rastislav Januščák odmieta tvrdenia, že banská činnosť negatívne ovplyvňovala životné prostredie. „Dalo by sa o tom hovoriť pri spaľovaní uhlia v elektrárňach, no súčasné filtre exhaláty minimalizujú. V porovnaní s inými priemyselnými odvetviami na zanedbateľnú úroveň. Aj skleníkových plynov produkujú napríklad domáce kotolne či cestná doprava výrazne viac.
Riaditeľ pre stratégiu sa neobáva, že by sa životná úroveň obyvateľov regiónu v blízkej budúcnosti výrazne znížila. Popri kompenzácii platov, ponúkaných rekvalifikačných kurzoch a príchode nového investora do Prievidze si i banská spoločnosť plánuje ponechať stovky zamestnancov. Na likvidáciu objektov, rekultiváciu územia, skleníkové pestovanie zeleniny, strojársku výrobu, energetiku, dopravné služby, tepelné hospodárstvo či chov rýb.
Horšie to bude s vyľudňovaním. „Celá horná Nitra vyrástla na palivovo-energetickom komplexe. Bane a elektráreň priniesli rozvoj, v minulosti sa sem sťahovalo mnoho ľudí. No za posledných pätnásť rokov v Prievidzi klesol počet obyvateľov o desaťtisíc, v Handlovej o šesť, pritom tam už žijú hlavne vyššie ročníky. Ak chýbajúce možnosti nenahradíme, úbytok bude pokračovať.“
Bez treniek
O kus ďalej, v suterénnych priestoroch ošarpaného kultúrneho domu sídli Spolok priateľov Bane Nováky. Tu sa stretávajú ľudia, ktorí svoje životy spojili s baníctvom, zbierajú staré artefakty, fotografie, organizujú spoločné podujatia i kultúrne akcie. A spomínajú. Podpredseda spolku Ján Mačkay nám ukazuje nástroje, s ktorými sa kedysi v podzemí pracovalo, výstroj záchranárov i kresby banského prostredia, ktoré vytvorili jeho kolegovia. „Baníctvo je diagnóza, tvrdý životný štýl,“ prehodí s úsmevom. „Tam dole sme závislí jeden od druhého. Je to iný svet, v ktorom ak vydržíte, ťažko vás pustí.“
Ján Mačkay strávil pod zemou vyše štyridsať rokov, robil raziča, výrobného dispečera i veliteľa čaty banských záchranárov. Pamätá si na kritické situácie, keď sa k požiarom s maskou na tvári predierali zatlačenými chodbami, na kolapsy i úmrtia. Vybaví si chlapca, ktorému v dôsledku infarktu zlyhalo srdce a ďalšieho, ktorý nezmyselne prišiel o život. „Vošiel do nevetranej chodby, kde sa pri zemi držalo množstvo oxidu uhličitého. Nadýchal sa ho a skolaboval. Nebolo mu už pomoci.“
Jeho kamarát Igor Čurila, ktorý takisto dolu odrobil skoro štyri desaťročia, pridá inú tragédiu na Lehote. Tam stenu zaliali tekuté piesky tak prudko, že trinásť chlapov nestihlo ujsť. To však bolo dávno a odvtedy sa v podzemí veľa zmenilo. Práca sa zmechanizovala, drevené stojky vystriedala oceľ, zvýšila sa bezpečnosť aj vetranie je na celkom inej úrovni. To v minulosti pracovníkov nútilo používať netradičný odev. „Volali sme to beztrenkový režim. Teploty presahovali tridsať stupňov, a tak chlapi zo seba zhodili všetko. Ostala len prilba, opasok s lampou a gumáky. Aj tak sa im po chvíli lial pot z čižiem.“
Vôňa bane
Špina, prach, teplo a drina. Čo ich v tom prostredí držalo? Spočiatku peniaze. Ale neskôr prostredie, dobré partie, akási kolegiálna vzájomnosť. „Kto tam nerobil, ťažko pochopí,“ pridá názor niekdajší banský technik Jozef Karola. „Bavilo nás ponapínať svaly i viacero podôb tejto profesie. V uzavretom priestore, hlboko pod zemou sme sa museli so všetkým popasovať sami. Nebol to stereotyp. Časom nám už baňa voňala. Drevom, uhlím.“
V nováckom podzemí dlho voňalo aj niečo iné. V nevyužívaných štôlňach totiž pestovali hlivu ustricovitú. „V deväťdesiatych rokoch sme produkovali štyri až šesť ton mesačne. Žiaľ, tie časy sú už preč,“ hovorí nám Igor Čurila, ktorý mal túto „pridruženú výrobu“ na starosti.
Trojica starých baníkov sa zhoduje, že ukončenie ťažby môže z regiónu urobiť hladovú dolinu. „V rámci nášho združenia navštevujeme bývalé banské oblasti - Rožňava, Jelšava, Banská Štiavnica, Gelnica, Krtíš. Hovoria mi tam: Jano, to je katastrofa,“ vraví opäť podpredseda. „My sme tu niekedy mali pobočku ZDA Partizánske, mäsokombinát, Tatranábytok. To je preč a uzavretím bane nám mladí jednoducho poutekajú.“
FOTO v GALÉRII ►►►
Nemuseli sme byť prví
„Nárast nezamestnanosti zatiaľ nepociťujeme, hlavný nápor prepúšťania príde až koncom decembra,“ dozvedáme sa od nového primátora Novák Branislava Adamca. Navyše, mnoho zamestnancov za robotou dochádza z okolitých obcí a na stole je aj projekt transformácie baníckeho regiónu, čo by mohlo priniesť nové možnosti. Napriek tomu si myslí, že k útlmu banskej produkcie nemuselo prísť tak skoro. „V rámci energokrízy niektoré štáty skôr uvažujú, že ťažbu uhlia obnovia aspoň v čiastočnom režime. Zdá sa mi zvláštne, že naša vláda pôvodné rozhodnutie neprehodnotila.“ Spochybňuje i vysokú chorobnosť, ktorá mala byť tiež dôvodom pre zelenú líniu. „Nemyslím, že by mala energetika a ťažba taký vplyv na zdravie obyvateľstva. Skôr sa na tom podieľala produkcia chemických závodov, kde bolo na viacerých pracoviskách preukázateľne karcinogénne prostredie.“
