Tip na článok

Kto sa nabalil na múzeu holokaustu? Ošarpaná budova v Seredi vyvoláva otázniky

Doteraz trojmiliónová rekonštrukcia Múzea holokaustu v Seredi vyvoláva rozpaky. Dvestotisíc eur išlo na opravu barakov, ktoré sú stále ošarpané.

Galéria k článku (6 fotografií )

Tento objekt ešte nie je prístupný verejnosti. Nie je dokončený, až niekedy v júni bude, - pustia sa do vysvetľovania zamestnanci Múzea holokaustu v Seredi, keď nás zbadajú mykať kľučkou na zamknutých dverách jednej zo zrekonštruovaných budov tamojšieho areálu.

Zostávame prekvapene stáť, lebo podľa oficiálnych dokumentov mal byť už aj tento bývalý barak pracovného tábora, kde počas druhej svetovej vojny zvážali Židov, na konci marca hotový a možno aj prístupný verejnosti. Jeho obnova vyšla takmer na pol milióna eur.

Vyše dvestotisíc eur zhltla oprava ďalších dvoch objektov. Odborníci v stavebníctve síce nie sme, ale i úplnému laikovi musí byť jasné, že tu niečo nesedí. Baraky zvonka vyzerajú, akoby sa ich ruka majstra nedotkla. A iné to nie je ani vnútri.

Teda až na vymenené drevené trámy v jednom z nich. „Tam nemáte čo hľadať! Okamžite odtiaľ odíďte!“ okríkne nás zrazu pán, ktorý sa síce nepredstaví, ale keďže vzbudzuje rešpekt, priestory objektov, ako i samotného múzea radšej opúšťame. Pachuť z jeho návštevy nám však zostáva v ústach.

S nádychom moderna

Všetko sa vlastne začalo už príchodom do Serede a hľadaním správnej cesty k Múzeu holokaustu. Domnievali sme sa, že také náročné to nebude. Veď mesto je malé a ak by sme aj netrafili, hádam nás nasmeruje informačná tabuľa.

Napokon, inštitúcia, ktorú prišli v januári veľkolepo otvárať hneď niekoľkí najvyšší predstavitelia Slovenska, Českej republiky a Izraela, si to hádam aj zaslúži. Po informácii, ktorá by nám pomohla priblížiť sa k cieľu, sme však pátrali márne.

Nepomohli ani zmätení domáci. Hoci sme oslovili niekoľkých, ani netušili, že majú v Seredi nejaké Múzeum holokaustu. Nezostávalo nám teda iné, len sa dať riadiť navigáciou a dúfať, že ňou budú vybavení aj preživší pamätníci seredských udalostí z druhej svetovej vojny. Úprimne treba povedať, že dnešný areál len málo pripomína tábor z druhej svetovej vojny.

Keďže je „šmrncnutý do moderna“, aj cesta ním prechádza nová, asfaltová, komplex úplne stratil autentickosť. A tá sa od takejto inštitúcie očakáva, či nie? Že z nej návštevníci vyjdú s nejakým pocitom, s niečím silným, čo ich donúti premýšľať nad minulosťou, pýtať sa a zaujímať.

Múzeum holokaustu v Seredi však v nás nič také, aspoň v tejto fáze fungovania, nezanechalo. Stačí pritom zájsť do poľského Osvienčimu či českého Terezína, kde aj po rekonštrukcii zostala zachovaná atmosféra a odkiaľ aj „hustí“ študenti vychádzajú mĺkvi.

Tí citlivejší so slzami v očiach. Aj zo seredského múzea vychádzali. No skôr troška unudení. Čo im jeho návšteva dala? Otázka ich tak zaskočila, že sa zmohli iba na rozpačitý úškrn.

Dôležité, zneužité

Múzeu holokaustu v Seredi politické špičky prikladajú veľký význam. Najmä po tohtoročných parlamentných voľbách, v ktorých prevažne mladí ľudia posunuli svojimi hlasmi do parlamentu stranu Mariana Kotlebu. Dobudovanie múzea považuje nová vláda za také dôležité, že to označila za jednu z priorít.

Lebo táto inštitúcia má podľa kabinetu „slúžiť na vzdelávanie a výchovu proti všetkým formám neznášanlivosti, násilia a extrémizmu“. Zdá sa však, že zatiaľ berú toto poslanie vážne iba zamestnanci múzea, pretože doterajšie dianie, najmä čo sa rekonštrukcie týka, vyvoláva skôr rozpaky.

A obavy, či aj tento významný projekt neposlúžil istým záujmovým skupinám na úplne iné ciele. Z dokumentov, ktoré máme k dispozícii, totiž vyplýva, že peniaze určené na obnovu areálu sa mohli míňať veľmi neefektívne, ak nie až trestuhodne.

Napokon, už samotná verejná súťaž na dodávateľa stavebných prác a jej výsledky stoja za povšimnutie. Vyhrala ju spoločnosť, ktorej sa za úradovania ministra kultúry Marka Maďariča v získavaní zákaziek mimoriadne darí. Vlastne, ťažko by sme hľadali inú firmu, ktorá sa v uplynulých rokoch dostala v rezorte kultúry k väčšej stavebnej zákazke.

Hoci kompetentní môžu oponovať, že dodávateľ stavebných prác na Múzeum holokaustu v Seredi vyhral prostredníctvom elektronickej aukcie, pochybnosti, či náhodou nemala víťazná spoločnosť prístup k iným informáciám ako jej konkurenti, visia vo vzduchu.

Do súťaže sa prihlásilo päť uchádzačov, pričom po predložení písomných ponúk patrilo tejto firme až štvrté miesto. Poradie zamiešala elektronická aukcia, v ktorej znižovala cenu dovtedy, kým sa nestala víťazom. Rozdiel medzi písomnou ponukou a cenou vysúťaženou v elektronickej aukcii bol vyše milióna.

Spoločnosť vyhrala súťaž s tým, že Múzeum holokaustu v Seredi v prvej fáze opraví za 1 950 000 eur, čo bolo zhruba o 25-tisíc eur menej, ako ponúkol uchádzač, ktorý skončil druhý. Zmluvu podpísali 30. januára 2015 a mala trvať do 31. októbra 2015.

Súčasťou tejto etapy rekonštrukcie bola úplná obnova dvoch objektov. Ďalšie tri mali opraviť čiastočne.

Čoraz viac

Cena prác sa však postupne začala zvyšovať, len minulý rok dvakrát. Najskôr v septembri takmer o 160-tisíc eur, ktoré boli prednostne určené na výmenu strešnej krytiny dvoch už takmer hotových objektov. Po prepočítaní sumy a plochy striech, ktoré mali byť pokryté, odborník dospel k zaujímavému záveru.

A síce, že tieto práce boli trojnásobne predražené! Lebo za normálnych okolností si stavebné firmy za výmenu strešnej krytiny účtujú od 25 do 30 eur za štvorcový meter. No firma pracujúca na seredskom múzeu si podľa prepočtov vyfakturovala približne 89 eur za štvorcový meter!

K zvýšeniu sumy za rekonštrukciu došlo aj vlani v októbri, a to takmer o 490-tisíc eur. V rámci rozšírenia zákazky mal byť za ne kompletne obnovený aj tretí objekt, a to do konca marca. Ako sme už spomínali, stále nie je odovzdaný do používania. Prečo, nevedno. Na otázky zaslané niekoľkokrát v dostatočnom časovom horizonte nám vedenie Slovenského národného múzea, ktoré spolu s ministerstvom kultúry zmluvu na rekonštrukciu Múzea holokaustu podpísalo, nedokázalo do uzávierky odpovedať.

Nuž, a samotný rezort sa na to necíti „vecne príslušný“. Do uzávierky sa nám nevyjadril ani riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan. V každom prípade, stavebná firma si príde na svoje aj tento rok. Na obnovu múzea štát vyčlenil najmenej ďalších 860-tisíc eur. Peniaze sú vraj určené na rekonštrukciu objektu číslu 4, lenže ten je temer hotový.

Nechajme sa teda prekvapiť, kam prostriedky zo štátneho rozpočtu poputujú. Azda len na tie najlepšie účely.

Kontroverzný riaditeľ

Múzeum holokaustu v Seredi je expozíciou Múzea židovskej kultúry, ktoré už dlhé roky vedie 70-ročný profesor Pavol Mešťan.

Ide o bývalého komunistického pedagóga a hlavného normalizátora na Slovensku. Profesúru získal na Vysokej straníckej škole Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave, kde aj prednášal. Ako pedagóg „vedeckého komunizmu“ presadzoval tvrdú stranícku líniu. Bojoval proti takzvaným revizionistom, antikomunistom, vystupoval proti signatárom Charty 77, proti poľskej Solidarite a vôbec proti každému závanu slobody.

Nevyberanými útokmi zahŕňal aj konkrétnych ľudí vrátane Václava Havla, Petra Pitharta či Miroslava Kusého, podľa ktorého za takéto obvinenie od vysokého komunistického ideológa mohol v istých časoch hroziť až trest smrti. V súvislosti s osobou Pavla Mešťana až zvrátene pôsobí fakt, že bol ideologický bojovník aj proti takzvanému sionizmu.

V komunistickom slangu sa tak označovali útoky proti Židom a štátu Izrael, v praxi to značilo ďalší, tentoraz komunistický antisemitizmus. Sionizmus funguje podľa Mešťana „v úpornej snahe predĺžiť život vykorisťovateľskému spoločenskému poriadku“ a, ako doslova dodal v roku 1977 v časopise Slovenské kúpele, ide podľa neho „o jeden z najreakčnejších nástrojov medzinárodného imperializmu“.

Teda dnešný riaditeľ Múzea židovskej kultúry, ktoré má okrem iného pripomínať útoky proti židovskej menšine, razil totalitný antisemitizmus a o sionistických „zločincoch“ prednášal aj na školeniach.

Neochvejná pozícia

Mešťanovo pôsobenie na pozícii šéfa židovského múzea dlhodobo túto inštitúciu zaťažuje a rovnako Múzeum holokaustu, no podľa pozorovateľov je jeho pozícia neochvejná. Mal dobré vzťahy s Mečiarovou vládou a má ich dnes aj s Ficovou.

Pri otvorení Múzea holokaustu rečnil tiež premiér Fico, ktorého rétorika proti utečencom už pritiahla pozornosť európskych socialistov a podľa kritikov sa uplatňovaním kolektívnej viny a šírením nenávisti ponáša na slovník fašistov. Z týchto dôvodov viacerí odmietli účasť na otváracej ceremónii.

Napríklad sociológ Fedor Gál, ktorého rodina prešla týmto lágrom - jeho mama bola tehotná a čakala práve Fedora, ktorý sa narodil počas vojny. Na otázku, prečo odmietol prísť na ceremoniál, nám povedal: „Dostal som pozvanie na otvorenie pamätníka v Seredi právom. Môj otec prešiel týmto ,zariadením‘ na ceste do Sachsenhausenu a moja mama s bratom - a so mnou v bruchu - do Terezína. Nemôžem sa však na takomto mieste a pri takejto príležitosti otŕčať s ľuďmi, ako napríklad Robert Fico, ktorý sa šírením nenávisti udržuje v pozícii, alebo napríklad Pavol Mešťan, ktorý si zo svojho židovstva spravil živnosť.“

Postava sprofanovaného Mešťana je problémom pre viacerých a Židia, ktorých sme oslovili, rezolútne odmietajú, že by bol reprezentantom židovskej obce. „Treba zdôrazniť, že Mešťan nebol len radový komunista, ale ideológ normalizácie, schopný obhajovať okupáciu Československa Sovietmi a hanebné komunistické postoje, kritizovať sionizmus a podobne,“ potvrdil nám bývalý hovorca Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí na Slovensku Jaroslav Franek.

Ako člen bratislavskej židovskej obce dodáva: „Som presvedčený, že jeho povesť škodí židovskej komunite na Slovensku. V podstate je prípad Mešťan paralelou toho, čo sa deje v majoritnej spoločnosti pod heslom, ,čo bolo, to bolo, terazky som majorom‘. A podobne ako mnohých občanov z radov majority mrzia neriešené kauzy z minulosti, tak aj mnoho členov našej komunity vníma činnosť Mešťana veľmi kriticky. Nazdávam sa, že jeho pozícia v židovskom múzeu je dehonestáciou celej idey.“

VIDEO Plus 7 Dní