Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Mladá, krásna, plná života. Taká bola pred piatimi rokmi, kým jej nediagnostikovali rakovinu prsníka. Vlastne - je takou stále, len „tak trocha inak“. „Choroba mi postupne vzala prsník, uzliny, nechty, vlasy, riasy, obočie a vlastne aj všetky chlpy. Áno aj tie tam dole. A nielen tie na nohách,“ prekvapuje svojou úprimnosťou Erika Mokrý.

Za&nbsp;posledné roky stihla naozaj veľa: vyliečiť sa z&nbsp;rakoviny, vydať sa, hoci na&nbsp;hlave nemala jediný vlas, založiť občianske združenie na&nbsp;pomoc onkologickým pacientom, napísať knihu, aby vďaka jej predaju mohla pomáhať iným. Dva a&nbsp;pol roka po&nbsp;liečbe, s&nbsp;odobrením lekárov, otehotnela. Vytúžené dieťa však nevnieslo do&nbsp;jej života tie neopísateľné pocity radosti, o&nbsp;akých bežne počúvame. Do&nbsp;Erikinho batoha trápení pribudla popôrodná depresia.

„Pripravila ma o&nbsp;niekoľko mesiacov lásky. Hoci som aj veľmi chcela, ťažko sa mi hľadala k&nbsp;Eliasovi cesta. Určitým spôsobom som ho chránila. Myslela som si, že ak sa nebudeme vzájomne ľúbiť, bude mu ľahšie, ak by som tu už náhodu nebola,“ priznáva 32-ročná Slovenka, ktorá žije v&nbsp;Montpellieri na&nbsp;juhu Francúzska.

S&nbsp;problémami sa vie popasovať. Po&nbsp;svojom. O&nbsp;svoj príbeh sa delí na&nbsp;sociálnych sieťach a&nbsp;je zakladateľkou občianskeho združenia Tak trocha inak. „Keď sa vám život v&nbsp;sekunde otočí úplne iným smerom, uvedomíte si krehkosť svojho bytia. Uvedomíte si aj to, že tu vlastne zajtra nemusíte byť. A&nbsp;že tu nemusíte byť ani o&nbsp;ďalšiu sekundu či ďalší nádych,“ hovorí.

Človek sa so zákernou chorobou vyrovnáva rôznymi spôsobmi. Aj Erika si našla svoju cestu. Píše, pomáha a&nbsp;nebojí sa do&nbsp;sveta vykričať svoje slabosti, bolesti, strachy aj sklamania. Práve v&nbsp;tom je jej sila, ktorú z&nbsp;nej čerpajú aj iné ženy s&nbsp;podobným osudom. „Mám 32 a&nbsp;mala som rakovinu. Mám jednu kozu, dvanásťcentimetrovú jazvu na&nbsp;hrudi a,&nbsp;nie, nehanbím sa pridať si túto fotku na&nbsp;svoj Instagram,“ napísala pred časom.

Choroba ju zasiahla nepripravenú, obrala o&nbsp;plány a&nbsp;bezstarostnú mladosť. „Rakovina prsníka, v&nbsp;ňom dvakrát triple negatívny nádor a&nbsp;vysoká agresivita. Toho tumoru, nie moja. Aj preto nasledovalo odstránenie celého prsníka, časti uzlín, k&nbsp;tomu pätnásť chemoterapií a&nbsp;dvadsaťpäť ožarovaní,“ spomína.

Vedľajšie účinky chemoterapie si so sebou nesie už štyri roky. Niektoré vidno, iné nie a&nbsp;mnohé sa vraj objavia až neskôr. „Pre tie viditeľné sa niekedy hanbím vyjsť von medzi ľudí. Neustále dolámané nechty, kŕčové žily, suchá pokožka či červené fľaky zhoršujú môj pocit ‚cennosti‘. Cítim sa menejcenná, škaredá, poškodená. A&nbsp;hanbím sa. Viem, že zbytočne. No tak to je,“ neskrýva svoje pocity pred sebou ani pred svetom.

Erika však svoju energiu nevložila do&nbsp;sebaľútosti, ale pomoci iným. Po&nbsp;jednej prebdenej noci vstala s&nbsp;nápadom ponúkať ženám, ktoré v&nbsp;dôsledku liečby onkologického ochorenia prišli o&nbsp;vlasy, štartovací balíček. Obsahuje turban aj brožúrku, ktorú sama napísala. Všetko financovalo jej občianske združenie Tak trocha inak z&nbsp;vlastných zdrojov, napríklad aj z&nbsp;predaja rovnomennej knihy, ktorej je Erika autorkou. Má byť na&nbsp;čo hrdá. V&nbsp;septembri 2020 sa jej za&nbsp;úsilie a&nbsp;nasadenie verejne poďakoval aj Národný onkologický ústav.

„Vždy, keď si dám na&nbsp;hlavu jeden z&nbsp;našich turbanov, uvedomím si, aká dokáže byť žena krásna a&nbsp;krehká. A&nbsp;je jedno, či má alebo nemá vlasy. Tá krehkosť je v&nbsp;bytí, krása v&nbsp;očiach. V&nbsp;nich je aj sila, túžba a&nbsp;odhodlanie,“ hovorí. Raz ju však práve pre pokrývku hlavy jeden pán poslal kadeľahšie. „Že sa mám vrátiť, odkiaľ som prišla, Arabka jedna. A&nbsp;pamätám si doteraz aj tú bolesť a&nbsp;krivdu, ktorú som cítila. Nezmohla som sa vtedy na&nbsp;slovo, hoci som mu toho chcela toľko povedať, toľko vykričať. O&nbsp;tom, že nemá právo súdiť ľudí, že nevie o&nbsp;nikom nič. A&nbsp;je úplne jedno, akej je kto národnosti a&nbsp;vyznania, stále je len človek. A&nbsp;ním som vtedy bola a&nbsp;stále som aj ja. Len s&nbsp;tým rozdielom, že som vtedy pri tom Bojnickom zámku stála so šatkou na&nbsp;hlave, bez vlasov, po&nbsp;svojej druhej chemoterapii. Ale stále človek, žena.“

Vie, že nie je jediná. Mnohé dámy bez vlasov nechcú vyjsť na&nbsp;ulicu v&nbsp;turbane či v&nbsp;šatke. „Boja sa odsúdenia iných, ich pohľadov, hlúpych rečí a&nbsp;ľútosti. V&nbsp;očiach, v&nbsp;mysli a&nbsp;z&nbsp;úst iných ľudí ide to klasické: ‚Ach, chúďa, nemá vlasy, má rakovinu, umrie. Bože, ako mi je jej ľúto... Koľko času jej asi ešte ostáva?‘ Toto všetko dávkuje okolie ženám, ale aj mužom. A&nbsp;ony potom radšej ostávajú doma, aby ich nikto nevidel, alebo robia všetko pre to, aby na&nbsp;nich nikto nič nespoznal,“ opisuje.

Keď jej pár dní pred svadbou vypadali vlasy, revala ako malé dieťa. „Tá krivda, ktorú som cítila, bezmocnosť z&nbsp;toho, že mám len 28 rokov a&nbsp;rakovinu prsníka, bola šialená. Do&nbsp;ešte väčšieho zúfalstva ma privádzal pocit, že si beriem muža svojich snov a&nbsp;života a&nbsp;poviem mu áno v&nbsp;stave, v&nbsp;akom som bola. A&nbsp;on je s&nbsp;tým stotožnený, miluje ma a&nbsp;chce ma takú aj onakú, s&nbsp;dvoma kozami aj s&nbsp;jednou, s&nbsp;vlasmi aj bez nich. Nikomu tento pocit zažiť neprajem. Nie ten, že si vás berie ten najlepší muž na&nbsp;tejto planéte. Ale ten, že sa ako človek sám v&nbsp;sebe boríte s&nbsp;tým, či je to správne, či mu tým nezničíte život,“ priznáva.

Brali sa na&nbsp;úrade, nepotrebovali ceremónie, chceli len svoj vrúcny vzťah spečatiť. „Ako pán a&nbsp;pani. Boli sme šťastní, že sme to stihli. V&nbsp;kruhu najbližších. Lebo o&nbsp;tom je svadba. Byť so svojou polovičkou, so svojím druhým ja a&nbsp;cítiť tú silu okamihu, ktorá je. Verte či nie, keď tam stojíte, držíte sa za&nbsp;ruky a&nbsp;dívate jeden druhému do&nbsp;očí, je vám jedno, či je tam 50 alebo 150 ďalších ľudí. Ten okamih je len o&nbsp;vás a&nbsp;o&nbsp;ňom,“ spomína na&nbsp;svoj veľký deň.

Trapko, ako volá svojho manžela Róberta, ju nenechal odísť. V&nbsp;dobrom aj v&nbsp;zlom, o&nbsp;tom je skutočná láska. Nie otočiť sa chrbtom pri prvom ani pri piatom probléme. Mnohí ľudia však skutočné hodnoty nepoznajú alebo len nechápu.

„Keď som nedávno po&nbsp;pár pohároch vína od&nbsp;svojej blízkej známej dostala otázku, či môžem mať s&nbsp;mojím mužom plnohodnotný sex a&nbsp;ako sa mu môžem páčiť, keď nemám pravý prsník, myslela som, že je to vtip. Hovorila o&nbsp;tom, že ženou bez prsníka byť nemôžem. Mám sa vraj prestať pretvarovať a&nbsp;hrať na&nbsp;chrumkavú, že mi to nevadí a&nbsp;ani môjmu mužovi. Pochopila som, že sedím pri „blbom‘ stole s&nbsp;ešte ‚blbším‘ človekom,“ podelila sa o&nbsp;nepríjemnú skúsenosť.

Veľmi túžili po&nbsp;dieťati a lekári neprotestovali. „Nie preto, aby som si to užila, kým zomriem. Typ rakoviny, ktorú som mala, bol nehormonálne podmienený. Bol triple negatívny, a&nbsp;teda tehotenstvo plné hormónov nebolo prekážkou. Čo v&nbsp;inom prípade byť môže.“

O&nbsp;dieťa sa snažili niekoľko mesiacov, kým sa konečne na&nbsp;teste objavili dve čiarky. Lenže prišiel koronavírus a&nbsp;nakazila sa aj Erika. „Keď mi počas tehotenstva začali stúpať onkomarkery, bála som sa. Toho, čo sa deje, čo bude aj čo by mohlo byť. Konzultácie striedali vyšetrenia a&nbsp;napriek uisťovaniu mojich lekárov, že tento výkyv mohol spôsobiť náročný priebeh kovidu, ako aj tehotenstvo samo, som každý jeden deň žila v&nbsp;strachu a&nbsp;v&nbsp;strese.“

Vôbec si týchto deväť mesiacov neužívala a&nbsp;nechcela rodiť „prirodzene“. „Pri čítaní článkov či rozhovorov s&nbsp;textmi či titulkami ‚Nie každej mamičke je dopriaty prirodzený pôrod‘ či ‚ako matky trpia, ak im nie je dovolené rodiť prirodzene‘, som doma týždne revala. A&nbsp;na&nbsp;začiatku druhého trimestra som sa preto rovno na&nbsp;kontrole u&nbsp;mojej gynekologičky zrútila. So sondou medzi nohami a&nbsp;ultrazvukom pred nosom.“

Po&nbsp;rozhovore s&nbsp;lekárkou aj pôrodnou asistentkou pochopila, že priviesť potomka na&nbsp;svet cisárskym rezom nie je hanba. „Porodiť dieťa je dať život. A&nbsp;je jedno, odkiaľ z&nbsp;vás vyjde.“ Elias prišiel na&nbsp;svet v&nbsp;decembri 2020. Zdravý a&nbsp;spôsobom, ktorý si vybrala jeho mama.

Keď pôrodná asistentka Eriku upozorňovala, že po&nbsp;narodení dieťaťa nastane u&nbsp;matky takzvané baby blues, ktoré môže prerásť do&nbsp;popôrodnej depresie, smiala sa, že predsa nemôže mať všetko. Neustále krvácania, hrozba predčasného pôrodu aj kovid azda stačili. Mýlila sa. Príšerná precitlivenosť ju ničila. Bála sa, že zomrie a&nbsp;neuvidí svojho syna rásť. Keď jej muž dieťa s&nbsp;láskou opatroval, myslela si, že ona je zlá mama, a&nbsp;pritom jej len chcel pomôcť. Plakala, a&nbsp;veľa. Pretože, ako hovorí, hormóny sú sviňa.

Keď prvý raz sedela u&nbsp;psychologičky, schúlila sa v&nbsp;kresle do&nbsp;klbka ako novorodenec. Vedela, že má problém, ale ako ho riešiť? „Cítila som sa prázdno, neskutočne smutne, ale aj ako tá najhoršia matka na&nbsp;svete, ktorej dieťa plače na&nbsp;rukách, v&nbsp;nosiči, v&nbsp;kočíku aj v&nbsp;postieľke. Plakala som s&nbsp;ním. Niekedy hlasnejšie ako on, inokedy som potichu pregĺgala a&nbsp;po&nbsp;tvári mi tiekli slzy. Pretože konečne zaspal a&nbsp;ja som ho nechcela zobudiť alebo aj preto, že som sa hanbila. Za&nbsp;seba, svoju neschopnosť, moje ne-matkovanie. A&nbsp;tak som sedela zatvorená na&nbsp;záchode, aby ma môj muž nevidel a&nbsp;hlavne nepočul,“ opisuje ťažké chvíle.

Pár mesiacov fungovala ako stroj: prebaliť, nakŕmiť, uspať. Prišlo však aj obdobie, keď bola „mimo“ a&nbsp;veľa si z&nbsp;neho nepamätá. „Napríklad to, že som Eliasa hodila do&nbsp;rúk svojho manžela. Z&nbsp;jeho rozprávania však viem, že sa to stalo a&nbsp;on ma prosil, aby som to už nikdy nerobila. Nepamätám si dokonca ani to, že som mu volala, aby prišiel, inak vyhodím Eliasa z&nbsp;terasy. Spomínam si však, že som to chcela urobiť, a&nbsp;presne viem, kde som stála. No niečo v&nbsp;mojom vnútri mi šepkalo, aby som si sadla na&nbsp;gauč, zavrela dvere a&nbsp;čakala. A&nbsp;tak som to nakoniec aj urobila.“

Jej slová znejú hrôzostrašne. V&nbsp;tomto prípade však nemusíte zažiť, aby ste pochopili, že popôrodná depresia je vážny problém, za&nbsp;ktorý matka nemôže. Hlavne však potrebuje pomoc - blízkych aj odbornú „Dnes, keď už má Elias sedemnásť mesiacov, viem, že ho ľúbim. Neviem to dlho. Ale viem to,“ usmeje sa.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/kvoli-rakovine-prisla-prsnik-potom-poporodnej-depresii-chcela-zhodit-syna-terasy" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Erika stále pomáha onkologickým pacientom a&nbsp;má strach z&nbsp;rakoviny. Odborníci na&nbsp;pozitívne myslenie ju však len naštvú. „Ak máte vo svojom okolí človeka, ktorý prechádza niečím podobným, len mu, prosím, nikdy nehovorte: ‚Iba si to privoláš.‘ Lebo to je fakt na&nbsp;facku. A&nbsp;možno aj dve,“ dodá.

Kvôli rakovine prišla o prsník a potom? V popôrodnej depresii chcela zhodiť syna z terasy

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Kvôli rakovine prišla o prsník a potom? V popôrodnej depresii chcela zhodiť syna z terasy

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Miniprales na Považí: Haluzická tiesňava sa cez pandémiu stala hitom turistov. Aj neporiadnych

Skutočný Rain Man: Svet aj emócie vníma cez čísla. Jedenástka je priateľská, päťka hlučná

Ešte v apríli so ženou dovolenkoval a zlomil si ruku. Končí smrťou Fletchera éra Depeche Mode?

Autistický savant na Slovensku: Prečo je raritou a rekordérom a akú farbu má Bratislava?

Ako z románu: Androgýnnu speváčku miluje krásna mexická herečka, ktorú by chcel nejeden chlap

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás