Hovorí sa, že pre deti a vnúčence človek urobí a obetuje všetko. O 73-ročnom Jozefovi Miklušovi z Gregoroviec to platí doslova. Tak totiž miluje svojho vnuka, že jeho priateľke daroval obličku. „Videl som, ako sa ľúbia. Chcel som, aby boli šťastní i ďalej a žili, ako majú. Normálne, bez obmedzení. Aby som sa raz od nich dočkal pravnúčat,“ vysvetľuje svoje pohnútky čiperný Jozef Mikluš.

Ako zlý sen

Dievča, ktorému pán Jozef daroval obličku, bolo úplne zdravé. Nič nenaznačovalo, že by jej niekedy mohli zlyhať obličky. A už vôbec nie, že tento stav bude trvalý. V rodine nemal nik takú diagnózu. Všetci boli a sú zdraví.

„Ono sa to začalo všetko tak nejako náhodou. Keď som mala 15 rokov, prišiel prvý problém. Zrazu ma prestali počúvať nohy. Nedokázala som vystúpiť z auta. Museli ma vyniesť. A neprešlo to. Na ďalší deň som teda šla k lekárke. Taxíkom. Trasu, ktorú som predtým prešla pešo za dve minúty, som jednoducho nezvládla. Okamžite ma vzali do nemocnice. Vraj som dostala purpuru. Mala som totiž mnoho drobných modrín na nohách,“ začína opisovať svoj príbeh Miška Škopárová. Vyliečila sa však rýchlo. Po pár dňoch v nemocnici a dobratí antibiotík sa cítila fajn. A bolo všetko tak ako predtým. „Lenže... na preventívnej prehliadke po pár mesiacoch testy ukázali vysoký podiel bielkoviny a krvi v moči. Nasledovali návštevy u urológa. Chodila som tam pár mesiacov, nakoniec skonštatovali, že nevedia, čo mi je, a poslali ma k špecialistom do Košíc. Čas bežal, ja som dostávala nejaké širokospektrálne lieky, ktoré by mohli zabrať, no nič nepomáhalo. Pravdupovediac, ja som sa cítila dobre, nič mi nebolo. Len krvné testy boli čoraz väčšia a väčšia katastrofa,“ opisuje postup choroby Miška.

Hľadanie darcu

Odporučili jej biopsiu obličky. To už ubehlo od prvotného ohlásenia problémov niekoľko rokov. „Tento zákrok si pamätám presne. Odhalil krutú diagnózu - rýchlo progredujúca glomerulonefritída. Nechápala som, čo to je a čo sa vlastne deje. Veď som sa stále cítila fajn.“

Narýchlo si prebehla diagnózu v Googli, ani to jej extra veľa informácií nedalo. Vedela, že ide o vysoký kreatinín, ktorý zaplavuje jej telo a obličky ho nedokážu vylúčiť z tela. „Začali ma liečiť prednizónom, vraj tieto kortikoidy spomalia priebeh choroby. To ma zložilo. Bola som náladová, plačlivá, okamžite som pribrala 14 kíl. Bola som opuchnutá ako bublina. Všetko ma bolelo. O desivých migrénach ani nehovorím. Mala som neskutočné chute na sladké. Jednoducho, bolo to celé zlé,“ spomína Michaela.

Tak ju spoznal aj dedko jej milého - inak známeho mladého a nádejného futbalistu Tomáša Mikluša.

„Bolo to strašné. Vidieť takto mladého človeka trpieť. Viete, ja som robotník, ktorý celý život aktívne športoval. Buď som hral futbal, alebo som behával. A to mladučké dievča nemohlo nič. Ani sa poriadne najesť. A pritom bola dobrá a milá. Trápilo ma, keď som videl, ako táto choroba trápi vnuka i ju,“ opisuje svoje prvé stretnutia s Michaelou pán Jozef.

Z lásky k vnukovi

Napriek liečbe a prísnej diéte sa zdravotný stav Mišky nezlepšoval. „Upozornili ma, že ďalšou možnosťou je už len náročná dialýza opakujúca sa niekoľkokrát do týždňa - v podstate po zvyšok života - alebo transplantácia. Vysvetlili mi, že aj keď ma zapíšu do transplantačného programu, kde by som dostala obličku od mŕtveho darcu, bolo by dobré, keby som si skúsila pozháňať živého darcu zo svojho okolia či z rodiny. Hneď sa ozvali moji súrodenci, mama. No neboli vhodní darcovia. Bola som z toho smutná,“ spomína na obdobie spred dvoch rokov Michaela. Obličky jej skutočne začali zlyhávať. Bola vychudnutá, mala obrovské čierne kruhy pod očami. A najmä bola ubolená a nevládna. Nedokázala vyjsť po schodisku, o tom, že by sa šla von prejsť, nehovoriac. „Fotoaparát bol pre mňa nočná mora. Nechcela som sa taká škaredá fotiť. Moji rovesníci si robili selfíčka všade, kde boli. Ja som bola doma a na fotenie samej seba či s blízkymi som nemala ani pomyslenia. Namiesto toho som stále rátala kreatinín. V kuse bol vyše 400 a bežný človek ho má v krvi okolo 60 jednotiek,“ dodáva Michaela.

Jozef sa nedokázal pozerať na jej utrpenie. „Viete, to rozhodnutie bolo emotívne. Videl som, ako plače, keď nenašla žiadneho vhodného darcu z rodiny. Povedal som jej, že ak jej moja oblička zapasuje, bude vhodná, rád jej ju dám. Riadil som sa tým - pomôž blížnemu svojmu. Som stonásobný darca krvi. Chodil som darovať až do 65 rokov.“

Živý darca

Podľa šéfa Slovenskej transplantologickej spoločnosti Ľuboslava Beňu darca musí byť buď geneticky príbuzný, alebo emočne spriaznený - dlhoročný rodinný priateľ, partner a podobne. „Všetky veci však posudzujú etické komisie,“ vysvetľuje Beňa.

A tak vtedy 71-ročného dôchodcu čakali všetky možné aj nemožné vyšetrenia. „Dnes žartujem, že mi lekári urobili STK. A potom porovnávali všetky zhodné znaky, či vlastne Miškino telo prijme moju obličku, aj keď nie sme pokrvní príbuzní. Potom rozoberali aj to, či a ako moja stará oblička bude fungovať. Ja som im dal garanciu, že minimálne 15 rokov by mohla,“ smeje sa Jozef.

Napriek pandémii stanovili v košickej univerzitnej nemocnici lekári termín transplantácie na 24. júna 2020. „Pre mňa to mala byť bežná operácia. Trvala dve hodiny. Predtým sme sa s Miškou ešte videli. Držali sme si jeden druhému palce, nech to všetko vyjde. Modlil som sa, nech sa po operácii u Mišky oblička prijme. Vzali mi ľavú. Dievčaťu ju prišili k jej nefunkčnej, a tak má Miška tri obličky.“

GALÉRIU k článku si pozrite TU >>>

Michaelino telo obličku prijalo doslova okamžite. Hneď po operácii padol kreatinín v jej tele do normálu a odvtedy sa jej stav len a len zlepšoval. Dnes je to už rok a Michaela žije svoj bežný život. „Chodím do práce, maľujem sa, fotím sa, športujem, plánujem so svojím milým budúcnosť. Som vďačná a šťastná za život, ktorý mi Jozef daroval,“ prezrádza Michaela.