Pomedzi borovicové stromy sa mihá zapadajúce slnko a na skalnatom briežku sa pasú ovce. Zachádzajú až k poľnej ceste, ktorá je lemovaná červenými zástavkami určujúcimi trasu. Ovce bliakajú, akoby nechápavo komentovali dychčiace ľudské indivíduá bežiace nevediac kam. Taký obraz sa mi naskytol na päťdesiatom kilometri počas ultra trailového behu naprieč chorvátskou Istriou, kde si už siedmykrát preverovali svoje fyzické aj psychické schopnosti bežci z celého sveta. Podujatie s názvom 100 miles of Istria som sa rozhodol absolvovať tiež a vybral som si trasu dlhú 67 kilometrov.

O svojom prepotenom zážitku, o blahodarnej kole, ktorú nechcem pár mesiacov vidieť, ale aj o eufórii striedajúcej mizériu počas behu budú nasledujúce riadky.

Od kávy na maratón

Aby som spresnil hneď na úvod, považujem sa za priemerného bežca, čo znamená, že som v minulosti absolvoval maximálne pár súťaží v polmaratóne. Takže vyskúšať si ultra trailový beh bolo pre mňa niečo doslova nepredstaviteľné. Myšlienka vznikla pri káve v Trnave v januári tohto roku, keď sa moji dobrí priatelia rozhodovali opätovne zúčastniť na spomínanom podujatí v Chorvátsku. Na rozdiel odo mňa nešlo o nijakých amatérov. Napríklad Martin Halász sa minulý rok na 110-kilometrovej trase umiestnil druhý a tento rok sa mu podaril tiež vynikajúci výsledok, keď na rovnakej vzdialenosti dobehol piaty.

Presvedčenie prijímať výzvy vo mne zvíťazilo a rozhodol som sa vyskúšať si nasledujúce týždne trochu iný režim a životosprávu než nočné posedenia pri pive. V preklade to znamenalo zabehnúť týždenne približne 60 kilometrov. Možno to vyznie ako klišé, ale bez spomínanej prípravy spojenej s posilňovaním nôh vo fitnes­centre by pre mňa absolvovanie takého náročného behu prebiehalo veľmi problematicky, respektíve skončilo by sa niekde na trati. Tieto konštatovania súvisia najmä s terénom behu - skalnatom a kopcovitom s prevýšením 2 500 metrov.  Zrejme ako pre väčšinu Slovákov moja predstava o severnom Chorvátsku sa spájala s Jadranským morom a jeho pobrežím. Vnútrozemie však ponúka nemenej zaujímavé scenérie, na aké sme zvyknutí z našich letných návštev. Pred nástupom na štartovaciu dráhu v mestečku Buzet v sobotu 13. apríla na obed som netušil, že sa bude okolo mňa roztvárať jarná príroda s dolinami a početnými potokmi. Obedovať ma však nelákalo, ani zvyšných takmer štyristo bežcov, ktorí sa rozhodli absolvovať túto Zelenú etapu, ako ju označili organizátori. Podujatie 100 miles of Istria pritom ponúka ešte tri trasy. Okrem najnáročnejšej s dĺžkou 170 kilometrov si mohli svoje bežecké schopnosti vyskúšať účastníci na 40 alebo na 110 kilometroch.

Malebné vnútrozemie: Istria nie je len prímorským letoviskom, ale rovnako miestom s množstvom stredovekých mestečiek.
Malebné vnútrozemie: Istria nie je len prímorským letoviskom, ale rovnako miestom s množstvom stredovekých mestečiek.
Zdroj: Hren Dejan

V relatívne chladnom počasí sme vyštartovali za zvuku zvonov miestneho kostola smerom k lesu. V hlave som si hovoril: „Pomaly, pomaly.“Napriek tomu človek nechce zaostávať za početným klbkom bežcov a snaží sa s nimi držať krok. Tieto snahy sú však, samozrejme, len dočasné a pri prvom náročnejšom teréne sa prvotná masa výrazne rozdeľuje, pričom odvážnejší neprestávajú bežať. Opatrnejší vrátane mňa do strmého kopca radšej kráčajú.  Najbližší cieľ a prvá stanica na občerstvenie nás čakali o 10,5 kilometra. Celkovo bolo na trati šesť takých stanovíšť, na ktorých si mohli bežci doplniť zásoby vody do fliaš a posilniť sa jedlom v podobe ovocia, sladkostí aj čipsov. Niekde sa ponúkal chlieb s nutelou a dokonca šunka. Všetko suroviny potrebné na doplnenie cukru či soli, ktorá sa počas behu nenávratne vyplavila. Pre moje chuťové bunky a potreby bola žiaduca kola, ktorú som si nalieval takmer na každej „občerstvovačke“ s pár čipsami a banánmi.

Ešte predtým sme sa však brodili cez horské riečky, kde bolo nutné pre­skakovať skrz klzké skaliská. V mnohých prípadoch sa prejavila spolupatričnosť bežcov, keď pri náročnejších priechodoch pomáhali jeden druhému na druhý breh. Nemalou pomôckou, ktorú som si nestihol zadovážiť, boli turistické palice. Ich zvuk narážajúci na kamenistý terén bol na dlhé hodiny jedinou melódiou, akú človek začul, ak nerátam nezmyselné popevky vynárajúce sa mi v hlave à la Karol Duchoň či refrén jednej rómskej kapely s expresívnym textom.

Z kopca to „šlo z kopca“

Podujatie dbá aj na to, aby zachovávalo ekologické štandardy, a tak každý bežec musel mať v povinnej výbave v batohu vlastný pohárik na vodu. Preto sa nikde nepovaľovali plastové fľaše ani poháriky. Voda sa rovnako dopĺňala do fliaš, ktoré sú väčšinou súčasťou bežeckých batohov. Povinnú výbavu ešte pred pretekmi kontrolovali a okrem batohu s dvomi pollitrovými fľašami som si niesol spomínaný pohárik, „čelovku“ na beh v noci, gázu, fóliu na zohriatie a nepremokavú mikinu s kapucňou. Bez týchto komponentov nebolo možné potiť krv na trati.  Veľmi príjemným spestrením neustáleho poklusu či kráčania do kopca a následného zbehnutia dolu kopcom bolo mestečko so stredovekým rázom Motovum, ktoré sa nachádzalo na 27. kilometri. „Bravo, bravo!“ ozývali sa pokriky miestnych, keď som bežal najdlhším schodiskom Istrie, ktoré má 1 052 schodov. Po krátkom občerstvení nasledoval opäť beh ve­dľa viníc a sadov. Zdalo by sa, že bežať dolu kopcom je lepšie, ako sa šplhať niekam na vrchol, ale pre mňa to bolo naopak. Navyše ma na tridsiatom kilometri začalo bolieť koleno, čo sa najviac prejavovalo v spomínaných behoch nadol. Pred sebou som mal ešte najnáročnejší výstup približne v polovici trate, za ktorým čakala ďalšia vytúžená „občerstvovačka“ v mestečku Oprtalj.

Brutálny downhill: Beh z kopca bol často náročnejší ako stúpanie do výšok.
Brutálny downhill: Beh z kopca bol často náročnejší ako stúpanie do výšok.
Zdroj: Hren Dejan

Po náročnom výstupe sa ťažko bežalo aj po rovine, ale práve v tých chvíľach som si uvedomil, ako dobre padne, ak vás niekto známy podporuje na trati. „Poďme, Lovec, to dáš!“ozval sa spomedzi chorvátskych pokrikov slovenský hlas s mojou prezývkou. Moje čoraz viac opotrebované nohy a občasné pichanie pod srdcom zrazu ustali a vrátil sa do mňa prvotný pocit radosti z pohybu. Absolvovanie takého behu je zaujímavé aj zo psychologickej stránky. Eufóriu striedajú výčitky, neskôr aj zúfalosť a niekde v polceste sa vrátilo nadšenie, ktoré na čas vydrží. Na druhej strane človeka s ubúdaním síl úplne opustí obava, či správne vyplnil daňové priznanie alebo ďalšie nadbytočné myšlienky. Pri západe slnka a za účasti oviec na paši bola pre mňa na 50. kilometri určujúca predstava na blížiaci sa kúpeľ so sprchou.

Kilometer ako večnosť

Pouličné lampy mestečka Buje ma privítali krátko po ôsmej hodine večer, kde sa nachádzalo posledné občerstvenie pred cieľom. Zostávalo mi tak „len“ trinásť kilometrov, ktoré som absolvoval už potme so svetlom na čele. Zo stánku som si zobral len ovsenú tyčinku, ktorá sa jedla počas behu dosť problematicky. Očakávaný finiš ma však poháňal konzumovať poslednú nádielku energie bez zastavenia. Oveľa väčší motív zastaviť sa z dôvodu nahromadeného mišmašu v žalúdku som mal na tamojších toaletách, ale napokon to nebolo nutné. Naturálne potreby sú normálnou súčasťou podobných po­dujatí. Niektorí bežci, ako som počul, sú schopní močiť za behu. A stretol som aj takého, ktorý bez problémov vykonával veľkú potrebu len pár metrov od poľnej cesty. Zrejme počas každého športového výkonu sú najnáročnejšie posledné opakovania či sekundy. Ani v prípade dobiehania do cieľa to nie je inak.

Slováci a Japonec: Priateľská atmosféra pri štarte so Slovenkou Katarínou, vpravo, a japonským bežcom.
Slováci a Japonec: Priateľská atmosféra pri štarte so Slovenkou Katarínou, vpravo, a japonským bežcom.
Zdroj: Matúš Német

Každý kilometer sa zdal ako večnosť napriek tomu, že som poslednú etapu takmer celú bežal. Navyše záverečné kilometre človek stúpal do blatistého močiara a mnohokrát si nevidel pod nohy. Preto tabuľa s nápisom 1 km spolu s blížiacimi sa svetlami mesta Umag vyzerali ako vykúpenie.  Ťažko opísať posledné momenty pred cieľovou rovinkou, do ktorej sa mi podarilo vojsť za 10 hodín a 12 minút. Môžem len odporučiť každému, kto nie je so svojím životným nastavením úplne spokojný, aby si podobné podujatie vyskúšal a zažil ten duševný komfort.