V deväťdesiatych rokoch sme sa spamätávali z totality, ale umelci a hudobní nadšenci si našli cestu, ako z Bratislavy urobiť miesto, kde si mládež bažiaca po kultúre nájde svoje zázemie. Jedným z kultových klubov v hlavnom meste bola aj Galéria Duna - kryt civilnej obrany (CO), bunker, ktorý poskytol útočisko fanúšikom rôznorodých hudobných štýlov. Po jeho zániku v roku 2006 zostali len krásne spomienky na výnimočné koncerty, výstavy, filmové projekcie, prvé pitky či stretnutie so životnou láskou.    Keď nedávno urbexer Marcelito Rečinský zverejnil video so zábermi na zdevastované priestory legendárneho klubu, mnohí pamätníci si trpko povzdychli. Spolu s nami si zaspomínali na časy poznačené nielen agresivitou pouličných gangov, mafiou a výpalníkmi, ale aj nadšením a chuťou priblížiť sa klubovou scénou iným európskym metropolám.

Zničený vandalmi

Dvadsiatnik Marcelito spočiatku netušil, aký priestor ide so svojou kamerou preskúmať. „Dostal som tip od fanúšika na zaujímavý kryt CO, a tak som sa skontaktoval so známym dídžejom Hajtkovičom. Ten mi vysvetlil, že to bola Galéria Duna a že tam bývali hiphopové akcie,“ vysvetlil nám urbexer zo Sládkovičova. Bolo ťažké dostať sa do klubu, ktorý je už vyše desaťročia uzavretý? „Sme už zvyknutí na rozbité okna a podobné veci. Tu boli dve rúry vyrezané dole z mreží, cez ktoré sa bolo treba prepchať,“ priznáva chalan, ktorého hobby je skúmanie opustených budov. „Najviac ma prekvapil dieselagregát, záložný zdroj energie - taký veľký, ako bol tam, som nevidel ešte v žiadnom bunkri. Prekvapilo ma aj to, že bunker pokračuje, len je zatopený,“opisuje.

Z legendy zostala naozaj len spúšť. Tento priestor si vždy zachovával ponurú undergroundovú atmosféru, takže sa stalo, že z potrubia počas koncertu na niektorého z návštevníkov kvapkala voda, ale bol vybavený všetkým, čo hudobní nadšenci pri zábave potrebovali - pódium, parket, toalety, bar a dve miestnosti so sedením. Za posledné roky sa v týchto priestoroch vandali a bezdomovci poriadne odviazali. Zanechali po sebe počarbané steny, vytrhané káble, na pódiu rozhádzané plastové fľaše. Na svojom mieste stále stojí chladnička na nápoje či menšia pec na pizzu, ktorou si mnohí návštevníci, neraz po polnoci, zahnali hlad.

Oživené spomienky

Pri zrode klubu Galéria Duna na Radlinského ulici stáli Paľo Murín, Robo Cisár a Dano Stankovič. „Mal som kapelu a hoci sme si vtedy dali prestávku, odohrali sme koncerty v rôznych európskych mestách. Klubovú scénu sme teda mali celkom dobre zmapovanú,“spomína Paľo Murín, zakladateľ a gitarista kapely Tornádo Lue. Vyhliadol si bunker v centre mesta na Radlinského ulici a pustil sa do vybavovania množstva povolení. Objekt patril Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici, s ktorou je spojený podzemnou chodbou. „Bol stále v úkrytovom fonde a museli sme doložiť jeho ,mierové využívanie‘, tak nejako sa to volalo,“upresňuje vyštudovaný elektrotechnický inžinier, ktorý mal vtedy 26 rokov.     

V tom čase sa obľube tešila elektronická scéna, na ktorú sa viac špecializoval ďalší vychýrený podnik - U-Club. Galéria Duna chcela byť iná. Oficiálne otvorila svoje brány 6. decembra 1996 koncertom skupiny Vidiek, ktorej spevák Janko Kuric nedal na klub dopustiť a s kapelou bol pravidelným hudobným hosťom pri oslavách výročia.

Koncertovali tu mnohé formácie, ktoré vtedy neboli známe tak ako dnes - Desmod, Para, Iné Kafe či Horkýže slíže. „Andrea Vadkerti nám tam v roku 1999 krstila singel Slnko v sieti a celkovo sme mali asi tri koncerty. Ako mladíci sme sa tam radi chodili zabávať aj mimo vystúpení,“ spomína Braňo Bajza z Polemicu. „Pamätám sa, že po našom koncerte na after párty prišiel nejaký chlapec a asi o druhej ráno mu vypadla na parket pištoľ. V tom momente sa vypla muzika a bolo po akcii. Mohla to byť aj plynová pištoľ, ale to na prvý pohľad v tme nevidieť. Predtým bola prestrelka v Irish Pube, takže radšej sme boli opatrní,“priznáva spevák.

V apríli roku 2000 sa v klube konal krst aj pohreb singlu Nahý, ktorý Müller nahral so skupinou B3. Kontroverzná skladba, v ktorej spieval o drogách, bola totiž stiahnutá z obehu a na akcii v Galérii Duna odznela len v podaní skupiny B3 za prítomnosti papierovej makety Richarda Müllera. Po jej odohratí sa s ním telefonicky spojili. Pochovávanie svojej piesne Müller komentoval slovami, že krsty CD sú na dennom poriadku, ale pohreby nie.

Fičal depeš aj gotik

„Typický pach piva a toaliet cestou dolu schodmi do klubu,“ vybavuje si spomienky Karol Šipoš, ktorého gothic rocková kapela
Hysteric Helen odohrala práve v podniku na Radlinského ulici svoj prvý koncert. „Vybavuje sa mi biliardový stôl. Alebo to bol stolný futbal? Stoly s lavicami, večne poruchový dymostroj, kufor s cédečkami. Ale nebol som ani pri jednej vážnejšej bitke alebo nájazde skínov. Asi som mal šťastie,“hovorí Marián Hollý, alias DJ holly_m, zakladateľ kultových Batcave párty.

Duna dávala priestor viacerým štýlom. „Profilovala sa cez rockové párty, gotické, depešácke, ale veľmi obľúbené boli aj U2 párty či Metallica revival - tie boli zárukou veľkej návštevnosti. Potom sme vyskúšali štýl drum and bass a fantasticky fungoval. Boli to parádne štvrtky, keď došlo päťsto až šesťsto ľudí,“vymenováva Andy Nikodem, hudobný dramaturg klubu, ktorý vystriedal v roku 1998 Paľa Murína. „Duna mala pre nás špecifickú atmosféru. Keď sa U-Club zmenil na viac-menej tanečný klub, stal sa tento klub na niekoľko rokov naším druhým domovom. V roku 1996 sme tam pokrstili naše prvé CD Arma Christi. S kapelou sme tam skúšali v miestnosti s generátorom, čo nám dodávalo inšpiráciu. Do našej gotik rockovej tvorby sa dostávalo čoraz viac experimentálnych prvkov, elektroniky a industriálu,“ spomína Mário Poór z bratislavskej kapely The Last Days of Jesus. „Nafotili sme tam veľa fotiek aj na naše albumy. Ten priestor mal množstvo fotogenických zákutí. Koncom 90. rokov tam na Batcave párty v stredu večer prišlo aj viac ako 300 čiernoodencov,“ dodáva spevák, ktorý spolu s ďalšími ľuďmi z času na čas organizovali vychýrené gotik festivaly. Zišli sa na nich fanúšikovia z rôznych kútov Európy.

Andy Nikodem ako DJ Diablo mal s moderátorom Romanom Bombošom pod palcom obľúbené, ale aj kontroverzné Depeche Mode párty. Na jednu z nich sa natlačila tisícka ľudí a bolo tam také vlhko, že zo stropov kvapkala voda na jeho dídžejský pult. Nedalo sa hrať z CD nosičov, lebo boli zahmlené. V pamäti mu utkvela aj jedna nečakaná razia. „Vtrhli tam policajti a jeden so samopalom na mňa kričal, aby som vypol hudbu. Nahnali všetkých k stenám a robili kontrolu,“rozpráva. Prečo práve na Depeche Mode párty? „Poviem to rovno - medzi fanúšikmi boli niektorí radikálnejšie orientovaní, tak­že asi policajti dostali echo,“ vysvetlí nám.

Žijem, nič sa mi nestalo

Neboli to ľahké časy. Dnes by sa akýkoľvek z incidentov so zbraňami či s políciou ocitol v hlavných správach, vtedy boli výtržnosti rôznych skupín takmer na dennom poriadku. Majitelia klubu, tak ako všetci podnikatelia v 90. rokoch, museli platiť výpalné. „V záujme výpalníka malo byť, aby podnik fungoval. Tak to bolo napríklad v Česku. Ale tuto to bolo na takej dedinskej úrovni,“ povzdychne si Paľo Murín. Museli si teda platiť ochranku, ktorej členovia boli regrutovaní aj z rôznych radikálnych skupín. A to, pochopiteľne, nerobilo dobrotu. Týchto chlapcov, podľa našich informácií zo skupiny piťovcov, nemali často pod kontrolou ani ich bosovia. Jeden z najväčších konfliktov sa odohral na koncerte rapovej kapely Trosky, ktorá bola často terčom útokov.

„Väčšinou sa potýčky odohrávali na uliciach po koncertoch, ale v ten večer vtrhla banda ľudí do klubu a mlátili všetkých hlava-nehlava. Ťažko povedať, čo boli zač - od náckov po obyčajných bitkárov, kriminálnikov. Nemožno tam hľadať racionálne motívy. Bola to čistá agresivita, ktorú nemal ni­kto pod kontrolou, lebo ani na štát a políciu sa nedalo spoľahnúť. Tá by nám ani nepomohla, veď mnohí jej členovia boli takí istí, len cez deň mali uniformu. A naši ochrankári tiež len krčili plecami. Takže sme koncert prerušili a potom sa všetko upratalo,“opisuje nepríjemný zážitok.

Majitelia žili so strachom, ktorý už vlastne ani nevnímali. „Bola to jednoducho práca. Chceli sme podnik udržať, tak sme veci riešili. Žijem, nič sa mi nestalo,“pousmeje sa Murín, ktorý ako dramaturg hudobného klubu napriek otvorenosti rôznym žánrom koncert neonacistickej kapely Krátky proces v Dune nepovolil. Našťastie bez následkov. Po jeho odchode dramaturg Andy Nikodem zotrval v klube do roku 2003. Mnohí hovoria, že do fungovania sa zamiešala bratislavská mafia a klub stratil svoje čaro. Na Dunu však tisícky návštevníkov nedajú dopustiť. „Mnoho mojich rovesníkov tam však prežilo krásne časy,“dodáva Andy.

FOTO vychýreného podniku Galéria Duna v čase najväčšej slávy a dnes po nájazdoch vandalov GALÉRII