Tip na článok
Keď do ulíc vošli tanky, ľudia v strachu vychádzali z domov a pýtali sa - čo sa deje?

Liberál Baránik po auguste ušiel do emigrácie. Prezradil, čo dnes ľutuje

Sú dni, na ktoré sa nezabúda.

Galéria k článku (7 fotografií )
Liberálny poslanec Alojz Baránik.
August ´68.
Pred 50 rokmi do Československa vtrhli spojenecké vojská Varšavskej zmluvy.

Jedným z nich bol 21. august 1968. Bývalý poslanec František Šebej mal v čase udalostí pražskej jari 21 rokov. Žil v Bratislave a kamarátil sa s Dubčekovým synom. Poslanci za SaS Peter Osuský a Alojz Baránik boli tínedžeri. Zaujímalo nás, ako prežívali deň, keď do Československa zavítali nežiadaní hostia. Ako tieto udalosti zmenili život budúcich politikov, ktorí boli vtedy mladí ľudia plní nádeje?

"V živote človeka sú momenty, ktoré si jasne pamätá. Jasne si  pamätám aj "príchod Rusov", ktorý som vnímal cez napätie a strach svojich rodičov.  Na rozdiel od nich som nemohol ani tušiť, že "priateľské vojská bratskú pomoc" už poskytli aj iným krajinám, napríklad Maďarsku v roku 1956. Možno práve preto reagovali tak, ako reagovali - veľmi prakticky. Poslali ma do obchodu pre základné potraviny, najmä cukor a múku," spomína si na 21. august vtedy 10-ročný Béla Bugár.  "Následky režimu pocítila aj naša rodina. Bola "poznačená" kvôli môjmu strýkovi. Ušiel z pracovného tábora a následne sa stal kňazom v Taliansku,"dodal o tom, ako tento moment našej histórie ovplyvnil jeho rodinnú históriu. 

Požiadali sme poslancov, ktorí boli v auguste ´68 tinedžermi alebo mladými dospelými, aby sa s čitateľmi Plus 7 dní podelili o svoje príbehy z dňa, kedy na územie Československa prišli "spriatelené vojská". Toto je druhý diel.

Okupácia ma donútila emigrovať

Alojz Baránik, poslanec za SaS, povolaním právnik

V roku 1968 mal 16 rokov, 21. august strávil v Bratislave

Na jeden detail poslanec Baránik pozabudol a trapas bol na svete.
Na jeden detail poslanec Baránik pozabudol a trapas bol na svete.
TASR

Spomínam si na 21. august 1968 veľmi dobre. Žil som vtedy s rodičmi v centre Bratislavy. Prvotný pocit z poznania, že tanky sú v uliciach „môjho“ mesta, to bola zmes vzrušenia, bezmocnosti a zvedavosti. Viedlo ma to do ulíc, kde som zblízka videl ruských vojakov a ich techniku, pokrikovanie od bežných ľudí, ale aj otáčajúce sa hlavne tankov s kanónmi a guľometmi mieriacimi raz na jeden, raz na druhý obytný dom. Počul som streľbu na Námestí SNP. Videl som, ako dostala zásah kostolná veža, ako dav pritom utekal a znovu sa vracal. Ten samotný deň však išlo hlavne o sledovanie správ, o planú nádej, že to nakoniec nejako dopadne.

Okupácia a následná normalizácia ovplyvnili môj život navždy. Bez toho, žeby som to nejako analyzoval, považoval som za samozrejmé, že nemôžem prežiť celý svoj život v prostredí, kde vládne klamstvo, kde hlúpi ľudia majú možnosť rozhodovať o mojom živote. Už ako chlapec som sa intenzívne učil po anglicky a bola otázka času, kedy z Československa ujdem za slobodou. Moji aj manželkini rodičia nás v tomto rozhodnutí podporovali napriek tomu, že si nemohli byť istí, či ešte niekedy uvidia nielen nás, ale aj zbožňovaného štvorročného vnuka. Napriek tomu, že sme sa s manželkou do Československa po revolúcii vrátili a žili tu vcelku komfortným životom, postihnutie našej rodiny trvá, pretože naše deti, zapustiac počas našej emigrácie korene v inom svete, majú rozdelenú lojalitu - cítia sa Slovákmi, ale nie sú ochotní žiť tu, teda so všetkými elementárnymi nedostatkami našej spoločnosti, a obetovať svoj život krajine, ktorá si to, z ich pohľadu, nezaslúži.

VIDEO Plus 7 Dní