Ale kávovar? „Káva z presostroja vždy urobí dobrú náladu,“ argumentuje Tony. Má to odskúšané. V živote prešiel mnohými povolaniami, no posledné roky hlavne pomáha tým, ktorí to potrebujú, ako zamestnanec Spišskej katolíckej charity aj prostredníctvom vlastného občianskeho združenia. V Iraku fotografoval ľudí, ktorí ušli pred zverstvami Islamského štátu. Celé týždne s nimi žil v utečeneckých táboroch. Potom sa podieľal na organizácii príchodu irackých kresťanov, ktorých slovenská vláda akceptovala ako utečencov. Hneď po správach o ruskej invázii volal riaditeľovi Spišskej katolíckej charity, že treba ísť na hranicu.
Do Uble dorazil okolo šiestej večer. Na slovenskú stranu prechádzalo veľa ľudí. Charitné auto tam bolo jediné s nejakou pomocou. Tony sa s colníkmi dohodol, že ho nechajú prejsť aj na ukrajinskú stranu, aby tam rozdali čakajúcim deky, keksíky a horúci čaj. V Ubli už obyvatelia pripravovali provizórne ubytovacie kapacity v budove školy. V piatok prišli na hranicu prví dobrovoľníci, v sobotu Červený kríž s vyhrievaným stanom a ďalšie organizácie. Po týždni prevzali organizáciu hraničných priechodov hasiči a v Michalovciach a Humennom fungujú veľké triážové centrá. „Ako vždy, najprv zareagovali ľudia, potom mimovládne organizácie a až potom sa pridal štát,“ konštatuje Tony.
Zástupca ambasády
Spomedzi ľudí, s ktorými Tony na hranici prehodil pár slov, mu utkvela v pamäti hlavne Júlia. „Tlmočníčka, hovoriaca šiestimi jazykmi, s manželom programátorom žili stopäťdesiat kilometrov od Kyjeva. Jej deti vo veku päť až sedemnásť rokov mali skvelú angličtinu. Prišli v noci, dlho sme sa rozprávali. Nevedela, kam pôjde. Nikoho tu nemajú. Ale patrí medzi ľudí, ktorí tu nebudú mať problém uchytiť sa. Jej sedemnásťročného syna si viem predstaviť ako študenta Leaf Academy, ktorá už dala ponuku, že prijme mladých ľudí z Ukrajiny.“
Hlavička kresťanskej charity vzbudzuje podľa Tonyho medzi ľuďmi dôveru. Na hranici sa vyskytli prípady, že tam trebárs niekto ponúkal odvoz a potom si od ukrajinských utečencov vypýtal peniaze, navyše neadekvátnu sumu. Pritom je tam k dispozícii bezplatný odvoz od mimovládnych organizácií aj štátne vlaky sú pre Ukrajincov zadarmo. „Obrovské množstvo ľudí chce pomôcť. Len v našej diecéze máme k dispozícii ubytovaciu kapacitu štyritisíc miest od ľudí,“ hovorí Tony.
Prichádzajúci utečenci sú v čoraz horšom stave, vyčerpanejší, psychicky zničení po prežitých traumách. Kresťanská charita má opäť výhodu. „Na hraniciach máme rehoľné sestry hovoriace po ukrajinsky. Prihovárajú sa ľuďom, pracujú s nimi. Pretože sú to rehoľníčky a hovoria po ukrajinsky, majú obrovskú dôveru ľudí a tí sa im otvoria viac ako nejakému chlapovi,“ vysvetľuje Tony a vyzýva aj ďalšie rehoľné sestry, ktoré vedia po ukrajinsky, aby sa prihlásili a prišli pomôcť na hranicu.
On sa dokonca stal zástupcom argentínskej ambasády vo Viedni aj s oficiálnym poverením od veľvyslankyne. „Jej ambasáda pomáha občanom všetkých juhoamerických štátov. Ak tu prekročia hranicu, zavolám tam a pošlú po nich auto. Funguje to super.“ Prichádzajú aj ďalší cudzinci. Na Ukrajine študovali alebo pracovali. Tonymu sa zdajú absurdné podozrenia niektorých ľudí, že do krajiny zmietanej vojnou sa narýchlo nejako prepravili utečenci a migranti, ktorí chcú využiť túto situáciu, aby prešli do Európskej únie. Po prvé, je to krajne nemožné. A po druhé, takýto argument sťažuje občanom tretích krajín dostať sa z Ukrajiny, kde je to naozaj nebezpečné a kde oni nemajú žiadnu pomoc ani podporu.
Užhorod plný utečencov
Výhodou kresťanskej charitatívnej organizácie sú kontakty na druhej strane, na Ukrajine. Užhorod je plný utečencov z celej krajiny. Čakajú na prechod hranice na Slovensko alebo na príbuzných, s ktorými sa chcú najprv stretnúť a pokračovať spolu. „Je tam obrovský problém s peniazmi a potrebnými vecami, takže z našej verejnej zbierky podporujeme aj ukrajinské partnerské organizácie. Na Ukrajinu sme začali voziť aj materiálnu pomoc. Malé autá nemajú zmysel, potrebujeme kamióny. Máme troch ukrajinských šoférov, dôchodcov, ktorí môžu prejsť na Slovensko, lebo majú nad šesťdesiat rokov,“ vysvetľuje mi Tony cez telefón skoro ráno z Užhorodu, z domu pána Vasiľa, ktorý patrí k adventistickej cirkvi. „Nie je to tak, že by katolícka charita a cirkev spolupracovali na druhej strane len s katolíckou cirkvou. Neriešime, kto je kto, len či chce pomôcť. Každá kresťanská cirkev je pre nás dôveryhodná, ľudí spomedzi cirkevných kruhov si dokážeme jednoducho preveriť, či robia dobrú prácu.“
V užhorodskom gréckokatolíckom seminári funguje centrálny sklad, kam všetka pomoc prichádza a odkiaľ ju distribuujú ďalej. Tony si je istý, že sa dostane k tým, ktorí ju potrebujú. „Dvakrát sa stalo, že prišla dodávka po pomoc a potom tie veci predávali. Ale Ukrajinci to vyriešili veľmi rýchlo a tvrdo. Polícia má počas výnimočného stavu veľké právomoci.“
Oblieka si fotoaparát
Počas svojho života vystriedal Tony veľa povolaní. Ako osemnásťročný dostal víza do Ameriky. Za tri mesiace prešiel stopom dvadsaťštyri štátov. Do USA sa ešte dvakrát vrátil a bola to transformačná skúsenosť. Robil všeličo od pílenia stromov po prácu vo veľkosklade so zbraňami. Na americkom stredozápade zažil aj komunitné fungovanie cirkvi, na aké u nás v tom období ešte nebol zvyknutý.
„Chcel som ísť na katolícku omšu, tak ma Jim, u ktorého som býval, v nedeľu odviezol do mesta vzdialeného päťdesiat kilometrov, kde bol katolícky kostol. Keď kňaz zbadal cudzieho človeka, prišiel ku mne, spýtal sa, kto som, a počas kázne potom povedal, že tu máme nového člena, Tonyho, študenta z Európy, zo Slovenska. Po omši bolo agapé: každý doniesol koláče a ľudia spoločne oslavovali. Všetci sa pýtali, či nepotrebujem prácu alebo pomoc, pozývali ma na návštevu a na obed. Bohatší členovia farnosti tam prispievajú na jej chod a kňaz vyzbieranými peniazmi podporuje chudobných. Dobrovoľníctvo je neuveriteľne rozvinuté. Každá žena, ktorá nepracuje, lebo o zárobok sa stará manžel, trávi hodiny denne v pomáhajúcich organizáciách: v škôlke, v domove dôchodcov, v útulkoch pre ľudí bez domova, stará sa o seniorov.“
Tony vyštudoval na pedagogickej fakulte a postgraduál žurnalistiku. Chvíľu sa živil fotením svadieb a birmoviek, potom fotil pre agentúry a noviny, bol aj šéfredaktorom fotografického časopisu. Fotoaparát si doteraz „oblieka“ spolu so šatami každé ráno. Takmer stále ho má na krku. Desať rokov podnikal s realitami. Potom to vzdal, na biznis nemá bunky.
Omša, prijímanie, spoveď?
V roku 2014 hľadala nemecká nadácia ACN - Pomoc kresťanom v núdzi - fotografa, ktorý by v Iraku zdokumentoval jej projekty na pomoc prenasledovaným kresťanom. „Šiel som tam a potom som sa do Iraku dostal desaťkrát,“ hovorí Tony. „Ľudia tam boli ochotní pre vieru trpieť a zomierať. To na Slovensku nezažiješ.“ S ľuďmi z nadácie navštívil aj tri utečenecké tábory denne. „Ale to nie je môj štýl práce. Hneď som si kúpil letenku a po Vianociach som tam odišiel na tri týždne. Prišiel som do jedného tábora za kňazom, ktorý ho viedol, a povedal som mu, že chcem u nich zostať a žiť v rovnakých podmienkach ako utečenci. Býval som v stane ako oni, jedol to, čo oni, pršalo, snežilo, náš stan niekoľkokrát zaliala ľadová voda. No ľudia ma pustili medzi seba a zdôverovali sa mi.“
Slovenská vláda neskôr súhlasila, že akceptuje stopäťdesiat kresťanských utečencov z Iraku. Tony pomáhal s organizáciou ich príchodu a v decembri 2015 bol s nimi v lietadle, keď prileteli na košické letisko. Dodnes sú priateľmi - s tými, ktorí u nás zostali, aj s tými, ktorí sa po porážke Islamského štátu vrátili do Iraku. Nakrútil o nich tri filmy.
Pre Spišskú katolícku charitu pracuje ako koordinátor farských charít. Jeho úlohou je prebúdzať solidárneho kresťanského ducha v rámci farností a farských spoločenstiev a koordinovať dobrovoľníkov. „Veľa ľudí berie vieru tak, že ide v nedeľu na hodinu do kostola, na prijímanie a raz mesačne na spoveď. Že to je všetko, čo od nich Boh chce. Ale kresťanstvo vzniklo na komunitnom princípe a Ježiš poslal učeníkov do sveta, aby vytvárali ďalšie spoločenstvá, v rámci ktorých si budú ľudia pomáhať,“ upozorňuje Tony na to, čo kedysi videl aj vo farnostiach amerického stredozápadu.
Zoženie čokoľvek
Posledné dni, keď k nám prúdia tisíce ľudí z Ukrajiny, ukázali, že Slováci sú ochotní pomáhať. Štedro prispievajú do verejných zbierok, posielajú potrebné veci, mnohí ubytovali utečencov u seba doma alebo prišli pomáhať priamo na hranicu.
Tony sa s takouto ochotou stretáva už roky. Má zoznam ľudí ochotných darovať a zoznam ľudí, ktorí niečo potrebujú. Zoženie čokoľvek. Veciam, ktoré niekto nepotrebuje, raz-dva nájde nového majiteľa, ktorému budú ešte užitočné. Lacná a efektívna pomoc. V rámci Spišskej katolíckej charity preberá od popradského veľkoskladu ovocie a zeleninu druhej triedy a potraviny krátko pred dátumom spotreby a rozváža ich rodinám v núdzi.
Okrem zamestnania pomáha Tony prostredníctvom občianskeho združenia Vaša charita. Pre matky samoživiteľky, najviac ohrozené chudobou, realizuje projekt na princípe Housing first - príspevok na nájom spojený s intenzívnou sociálnou prácou. Pomáha ženám, ktoré síce majú zamestnanie, no zarábajú tak málo, že z výplaty nedokážu zaplatiť všetko, čo rodina potrebuje. Otcovia ich detí odišli a neplatia výživné. V Lučenci založil Tony s ďalšími dobrovoľníkmi Domček. Pomoc tu nájdu ľudia bez domova a rodiny v núdzi. Môžu si prísť po teplé jedlo a oblečenie zo sociálneho šatníka, no funguje tu aj komunitná záhrada, knižnica či denné letné tábory.
FOTO V GALÉRII
Je pondelok, dvanásty deň invázie Ruska na Ukrajinu. „V nedeľu som si v úvodzovkách lízal rany,“ hovorí Tony. „Prišiel som domov, dal si poprať veci, pozašíval som roztrhané vrecká a zamýšľal sa, ako ďalej. Na hranicu už budem chodiť len sporadicky. Veci tam fungujú, systém je zabehnutý. Viac je potrebné organizovať pomoc na Ukrajinu. Zakarpatie krváca. Majú málo múky a všetkých potravín, pohonných látok, zdravotníckeho materiálu... Dnes znova vyrážam a ďakujem svojej manželke a deťom, že majú so mnou toľko trpezlivosti.“
