Každý rok vyprodukujeme zhruba 1,2 milióna ton zmesového komunálneho odpadu, ktorý nevieme recyklovať. Hoci čoraz intenzívnejšie triedime plasty, papier či biozložky, množstvo nekonzistentných, neraz toxických smetí na skládkach rastie ďalej rovnakým tempom. Vo vrstvách stúpa k oblohe, spôsobuje požiare, kontaminuje pôdu, spodné vody, otravuje ovzdušie skleníkovými plynmi. O hnilobnom smrade nehovoriac. Aj keď umelý kopec naplní kapacitu a zrekultivujú ho, nikam sa nestratí. Desiatky rokov zostane potenciálnym zdrojom nebezpečných látok. Požiadavky Európskej únie aspoň na mechanicko-biologickú úpravu odpadu, ktorá čiastočne zníži negatívne efekty, sa zdajú prirodzené. My to však zas chceme robiť po svojom. Či skôr nerobiť.

Ani o krok

Skládkovanie je najlacnejšie, no zároveň najhoršie riešenie. Existujú rozumnejšie a efektívnejšie spôsoby, ku ktorým už dávno pristúpili výrazne ekologickejšie krajiny ako my, Slovensko ich však odmieta a démonizuje. Namiesto zhodnocovania odpadu ministerstvo životného prostredia plánuje minimalizovať jeho tvorbu a všetko recyklovať. V krajine zameranej na konzum, kde dodnes značná časť obyvateľstva ani nerozlišuje farbu smetných košov, to znie nielen naivne, ale i smiešne. Dôsledkom idealistických a prakticky nerealizovateľných ambícií je, že prešľapujeme na mieste. Za celé porevolučné obdobie sme sa v oblasti likvidácie odpadov nikam neposunuli, stále nám páchne viac než stovka oficiálnych a tisícky nelegálnych skládok. Po opakovaných výzvach z Európskej komisie ideme iba narýchlo hasiť to, čo nám horí dvadsať-tridsať rokov. Ani veľmi neprekvapuje, že nemáme čím.

Kolaps za dverami

Pojem mechanicko-biologická úprava odpadu (MBÚ) sa v európskych podmienkach objavil ešte pred prelomom milénia, no nie všade ho brali vážne. Až kým v roku 2013 pre znečistenie vôd, pôdy a obrovské úniky skleníkových plynov do ovzdušia neuza­vreli najväčšie európske smetisko Malagrotta na okraji Ríma. Nasledoval medzinárodný proces a konštatovanie Súdneho dvora EÚ v Luxemburgu, že skládkovanie neupraveného odpadu je porušením viacerých európskych smerníc. Napriek tomu sa Slovensko stále nikam neponáhľalo. Až v roku 2019 sa objavil zákon, ktorý MBÚ vyžadoval, bez špecifikovania, čo presne by to malo znamenať. „S prvou definíciou prišlo ministerstvo životného prostredia v roku 2021,“ hovorí šéf Zväzu odpadového priemyslu Ján Chovanec. „V skratke - komunálny odpad treba podrviť, roztriediť a organickú zložku stabilizovať.“ Lenže kde a čím? Na Slovensku máme len dve úpravne, ktoré dokážu spracovať maximálne dvestotisíc ton. „Niekoľkoročné otáľanie spôsobilo, že kým napríklad Poľsko si svoje úpravne stihlo vybudovať z eurofondov, my sa o to musíme postarať sami. Za dva roky. Je to krkolomný termín, ktorý sa nedá stihnúť, a je pravdepodobné, že ak sa na ministerstve nespamätajú, hrozí nám kolaps. Skládky nebudú môcť neupravený odpad prijímať, a tak ho zberové spoločnosti nebudú ani odvážať.“

A potom čo? Vyrastú nám za domami kopce smetí, ako na Luníku IX, vzniknú nové čierne skládky alebo budeme státisíce ton voziť do zahraničia?

Predražená agónia

Aj keby sme však nejakým zázrakom vybudovali dostatok prevádzok MBÚ, problém sa nevyrieši. Pri úprave sa totiž len zníži objem odpadkov a ich negatívny dosah na životné prostredie, ale tak či tak potom mieria na skládky. No a keď­že Únia hovorí, že tie už o trinásť rokov budú môcť prijímať len desať percent „komunálu“, je to vlastne iba predlžovanie agónie. Navyše riadne drahé. „Dnes stojí likvidácia jednej tony asi 50 eur, s úpravou to bude dvojnásobok. To sa, samozrejme, prenesie aj do ceny pre občanov.“

Ako Chovanec pokračuje, vo Fínsku, v Nórsku či vo Švédsku úpravne celkom preskočili a zvolili cestu energetického zhodnocovania. Odpad teda využívajú hlavne na vykurovanie a chladenie objektov či výrobu elektriny.

V celej Európe je v súčasnosti vyše päťsto zariadení na energetické využitie odpadu (ZEVO), v susednom Rakúsku jedenásť a priamo vo Viedni štyri. Jedno stojí len tristo metrov od obytných budov. My máme dve, ktoré zvládnu spracovať maximálne stotisíc ton.

Nie, nemusí z toho byť biznis. Napríklad v Brne patrí celé odpadové hospodárstvo vrátane prevádzky ZEVO a rozvodov tepla mestu. Nepotrebujú tvoriť zisk, je to služba obyvateľom.

FOTO V GALÉRII

„Podstatné je, že mechanicko-biologická úprava neznamená likvidáciu a všade tam, kde neurobili ďalší krok, končí odpad zase len na skládkach. Alebo ho za veľké peniaze vyvážajú do krajín, kde ho vedia spracovať,“ konštatuje šéf zväzu. Príkladom je Slovinsko, ktoré sa dlho hrdilo takzvaným „zero waste“ prístupom. Teda nulovým skládkovaním. Ukázalo sa, že to dosiahli vozením smetí do rakúskych prevádzok ZEVO. „Rakúšania teda vykurovali svoje byty slovinským odpadom a Slovinci im za to ešte platili.“

Košickí démoni

Spoza skla operačného strediska sledujeme veľký drapák mostového žeriava, ktorý naberá kopy zmesového komunálneho odpadu vysypané v priestrannom betónovom bunkri. Prekladá ich do zásobníka, v ktorom sa mieša a homogenizuje. Operátor celú činnosť ovláda džojstikmi na sedadle, ako v počítačovej hre. Občas prebehne pohľadom niekoľko monitorov, zobrazujúcich celý proces od vysypania smetí zo zberného vozidla do dopravníka či dis­plej pred sebou s údajmi o hmotnosti prekladaného materiálu, výkone či teplote kotlov.

„Odtiaľto komunál s obsahom vysokovýhrevných zložiek mieri do dvoch kotlov, kde pri viac než 1 100 stupňoch zhorí,“ vysvetľuje nám vedúci prevádzky ZEVO pri metropole východu Milan Čurma. „Premení sa na škvaru, ktorá sa po magnetickom zbavení kovov a vyzretí dá využiť v stavebníctve alebo na skládkach ako inertný izolačný materiál. Zvyšok sa mení hlavne na horúcu paru na vykurovanie a výrobu elektrickej energie. Ideme nonstop a každú hodinu spracujeme šestnásť ton. Vďaka tomu majú Košice a okolie najnižšiu mieru skládkovania na Slovensku.“

Presúvame sa po poschodiach prevádzky, o ktorú sa stará štyridsať pracovníkov. Tých veľmi nevidieť. Väčšinu procesov ovládajú na diaľku, cez počítačové systémy. Srdcom objektu je miestnosť plná monitorov, kde sa kontroluje nielen chod každého zariadenia, ale aj emisie a ich zachytávanie. Kamery umiestnené pri okienkach spaľovacích komôr sem prenášajú dokonca obraz ohniska. Aby bolo všetko pod dohľadom.

Budeme ťažiť odpad?

Na dvore areálu striedajú smetiarske vozy nákladiaky odvážajúce škvaru. Milan Čurma ukáže na vyše stometrový komín, týčiaci sa nad budovami. Akoby z neho nič nevychádzalo. Žiadny čierny dym či biela para. Nie je to celkom pravda. „Spaliny prechádzajú štvorstupňovým čistením, vieme zachytiť i nebezpečný popolček a eliminovať ho, no do ovzdušia stále odchádza miligram prachových častíc na kubický meter. V porovnaní s fabrickým komínom je to však stonásobne menej. Naše linky produkujú maximálne 15 percent z povolených emisných limitov.“

Ak by sa Slovensko vydalo cestou zhodnocovania, popri teple a elektrine by nám podľa Jána Chovanca priniesla ďalšie benefity. „Nahradili by sme napríklad zhruba osem percent dodávok ruského plynu. Existujú projekty na spracovanie popolčeka, využitie oxidu uhličitého, výrobu vodíka. V zahraničí dokonca uvažujú o spracovaní starých, zaniknutých skládok, ktoré naďalej ovplyvňujú životné prostredie. Je teda možné, že onedlho budeme ťažiť odpad ako niekedy uhlie.“

Myslí si, že ak nechceme skládkovať ani sa utopiť v odpadkoch, energetickému zhodnocovaniu sa v budúcnosti nevyhneme. Samozrejme, popri recyklácii. „Potrebujeme koncepciu rozvoja odpadového hospodárstva,“ uzatvára. „Koľko percent budeme upravovať, spracovávať, recyklovať a dobudovať k tomu kapacity. To nám stále chýba a jediná inštitúcia, ktorá ten chaos môže upratať, je ministerstvo. Musia si uvedomiť, že nestačí hovoriť, čo nechceme, a snívať o ideálnych riešeniach, ktoré môžu fungovať v ideálnej spoločnosti. K nej sme zatiaľ my ani svet nedospeli.“

Prehnané očakávania

O tom, že Slovensku chýba jasná koncepcia už desiatky rokov, hovorí aj profesor Michal Cehlár z Technickej univerzity v Košiciach. Predvlani získal ocenenie Vedec roka a dlhodobo sa zaoberá obehovým hospodárstvom, ktorého súčasťou sú aj novátorské prístupy k nakladaniu s odpadom. Presnejšie, znižovaniu jeho objemu a premena na druhotnú surovinu bez environmentálnej záťaže.

„Ročne produkujeme asi 13 miliónov ton všetkého odpadu. Komunálneho je 2,5 milióna, z neho polovicu recyklujeme,“ sumarizuje. Zvyšok ide zatiaľ neupravený na skládky, z ktorých sa okrem iných škodlivín uvoľňujú tony metánu s výrazne horším vplyvom na klimatickú zmenu než oxid uhličitý. „Susedné krajiny majú skládok podstatne menej a ukladajú na ne len jednotky percent, čo ide ruka v ruke so zhodnocovacou infraštruktúrou.“

Mechanicko-biologickú úpravu síce nezatracuje, upozorňuje však, že nemusí spĺňať očakávania. „Keby bol biovýstup z MBÚ vhodný na kompostovanie v prírode, bolo by to osožné. Tento predpoklad tam však nie je. Ak sa teda komunál po drahej úprave aj tak ocitne na skládke, nie je to príliš racionálne. Najprv suroviny dolujeme z hĺbky zeme, následne ich využijeme v priemysle a na konci ich bez efektu zakopeme do zeme. Rozumnejšie je využiť ich napríklad ako zdroj energie. Potom si môžeme povedať, že ich životný cyklus nebol márny.“

Cieľom Únie aj Slovenska je odpad netvoriť, no od toho sme ďaleko. Veď najvyspelejšie krajiny produkujú takmer dvojnásobné množstvo na osobu než my. „Z analýz desaťtisícok štatistických údajov Eurostatu nám vyšlo, že menej sa v Európe skládkovalo a viac sa recyklovalo tam, kde pribudli aj zariadenia na energetické využitie odpadu. Týmto spôsobom by sme okrem iného znížili závislosť od fosílnych palív a ich dovozu z iných krajín.“

Riešenia českej odborníčky a MŽP na ďalšej strane