Tip na článok
Odsúdený na doživotie: Tridsaťpäťročný Adamčo si nudu v base kráti zábavou na účet sudcov.

Mafián Adamčo: Rukou, ktorou vraždil, napísal žalobu pre porušovanie ľudských práv

Branislav Adamčo napísal v cele žalabu na sudcov.

Galéria k článku (6 fotografií )
Špecializovaný trestný súd: Adamčo podal žalobu na jeho troch sudcov.
Marian Karcel: Adamčo ho na objednávku Mikuláša Černáka rozstrieľal pred jeho rodinným domom a za túto „prácu“ zinkasoval šesťstotisíc korún.
Hnusná irónia: Nájomný vrah sa tou istou rukou, ktorá opakovane vraždila, dovoláva dodržiavania ochrany ľudských práv.

Jeden z najhorších zločincov, akých slovenská história pozná, bezcitný vrah podozrivý ešte aj zo streľby na bezbranného chlapčeka, sa zrazu dožaduje dodržiavania Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd. Nie preto, že by sa mu v ilavskej väznici vodilo zle. To ani náhodou.

V oddelení pre doživotne odsúdených má toľko štvorcových metrov, koľko mu medzinárodné predpisy zaručujú, a, samozrejme, tiež televízor, aby sa mladý pán nenudil. Aj obľúbený stolný tenis si môže zahrať, aj v posilňovni vylepšovať svoju figúru.

Branislav Adamčo vraj veľmi utrpel tým, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu SR ho označili za šéfa mafiánskej skupiny adamčovcov. Údajnou krivdou na nájomnom vrahovi sa Okresný súd v Michalovciach celkom vážne zapodieva.

Väznica v Ilave: Žalobu na sudcov napísal Adamčo vo svojej cele. Foto: archív

Mydlo do úst!

Keby existovalo niečo, čo by len hmlisto pripomínalo skutočnú spravodlivosť, Branislavovi Adamčovi by museli vydrhnúť jazyk mydlom zakaždým, keď si dovolí vysloviť slová ľudské práva. A nájde sa dosť takých, ktorí by mu za túto trúfalosť navrhovali vyčistiť ústa ohňom. Veď koľko strachu, sĺz, bolesti za sebou zanechal tento tridsaťpäťročný muž - a to ho už od októbra 2005 sústavne držíme za mrežami.

V rokoch 1996 a 1997 bol Adamčo trikrát súdne trestaný za výtržníctvo a ublíženie na zdraví, za ktoré si odsedel štrnásť mesiacov. O prevýchovnom účinku jeho pobytu vo väzení nemožno hovoriť ani v náznakoch. Beštia v jeho vnútri ešte len naberala na sile.

V roku 2000 už bolo jasné, čo je zač. Adamčo sa dal najať na vraždu. Samopalom rozstrieľal kľúčového svedka v procese s černákovcami Mariana Karcela. Za bieleho dňa priamo pred Karcelovým rodinným domom dvadsiatimi ôsmimi ranami premenil jeho telo na rešeto. On sám nikdy predtým Karcela nevidel, nemal s ním žiadny spor, vlastne ani nevedel, že nejaký Karcel existuje.

Chladnokrvne popraviť neznámeho muža bol ochotný len preto, lebo mu niekto iný ponúkol vraždu ako kšeft. Zaplaťte a krvavý Adamčo je vám k službám. Za Karcelovu smrť zinkasoval od Mikuláša Černáka šesťstotisíc slovenských korún.

Ďalšiu preukázanú vraždu spáchal Adamčo ťažným lanom. V roku 2004 ním uškrtil železničiara Arpáda Nistora, lebo nechcel s adamčovcami spolupracovať pri pašovaní cigariet z Ukrajiny. Najvyšší súd označil tento skutok za „veľmi, veľmi surový čin“ vykonaný trýznivým spôsobom.

K zastreleniu desaťročného chlapca v Moste pri Bratislave, tiež v roku 2004, došlo síce omylom, ale opäť pri vražde na objednávku. O Adamčovej vine v tomto prípade súd ešte stále nerozhodol, ale ak by sa podozrenia prokuratúry potvrdili, tak by to bol jeho najohavnejší čin. Pretože ťažko zranenému chlapčaťu páchateľ ešte zblízka uštedril ranu istoty.

Podľa znaleckých posudkov je Adamčo mimoriadne inteligentný, ale chýba mu emočné vnímanie. Sudca Špecializovaného trestného súdu mu pri vyhlasovaní rozsudku povedal: „Vaša inteligencia je ako ostrý nôž.“

Na doživotie bol Adamčo odsúdený za množstvo trestných činov, ktoré páchal ako šéf zločineckej skupiny pôsobiacej v oblasti Trebišova, Michaloviec, Sobraniec a Čiernej nad Tisou. Za vyberanie výpalného, podpaľovanie erotických salónov, zastrašovanie ľudí, asistenciu pri vraždách a podobné aktivity Adamčo svojim ľuďom podľa ich miesta v hierarchii skupiny platil mesačne od sedemdesiat- až po stopäťdesiattisíc slovenských korún.

Časť adamčovcov, aj keď zďaleka nie všetci, skončila vo väzení spolu so svojím bosom. Traja z nich dostali naozaj tvrdé tresty od dvadsať rokov vyššie.

Aj v base môže byť veselo

Čas za mrežami si Adamčo kráti, ako vie. Jednu zo zábaviek mu poskytuje občianskoprávny spor, ktorý priamo z ilavskej väznice vedie proti Ministerstvu spravodlivosti SR a tiež proti šiestim konkrétnym sudcom. Jozef Šutka, Ružena Sabová a Ján Hrubala sú zo Špecializovaného trestného súdu, Milan Karabín, Jana Serbová a Pavol Farkaš z Najvyššieho súdu SR.

Títo sudcovia rozhodovali o vine Michala Petrusa, ktorý ako michalovský policajt bral od adamčovcov úplatky a v podstate pre nich pracoval. Problém vidí Adamčo v tom, že spomínaní sudcovia v rozsudkoch nad skorumpovaným policajtom o ňom, teda o Adamčovi, už v rokoch 2007 a 2008 písali ako o šéfovi adamčovcov, hoci on bol za zločin založenia a zosnovania zločineckej skupiny odsúdený až v roku 2010.

Nespochybňuje teda, že mafiánska skupina adamčovcov fungovala, ani to, že jej šéfoval práve on, a ani len náznakom nespomína, ako pomenovanie tejto nespochybniteľnej skutočnosti mohlo zasiahnuť jeho úbohú dušu.

Opiera sa len o formulky ako „porušenie práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky“ a tiež „porušenie medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“, ktoré z jeho úst nevyznievajú ako prázdne frázy, ale skôr škaredý výsmech justičného systému.

Ministerstvo sa len prizerá

Okresný súd v Michalovciach Adamčovu žalobu prijal a všetkých žalovaných sudcov predvoláva, aby právoplatné rozsudky obhajovali pred zločincom. Ten teraz vystupuje ako účastník sporu a sudcovia ako jeho protistrana. A to je zrejme svetová rarita.

Sudkyňa Ružena Sabová do Michaloviec písomne oznámila, že „v označenej trestnej veci konala a rozhodovala v rámci plnenia služobných povinností sudcu“, nie ako občianka Sabová. Namietala teda proti nedostatku takzvanej pasívnej legitimácie. Sudca napriek tomu trvá na jej prítomnosti na michalovskom súde.

„Predmetná záležitosť nie je vecou konkrétnych sudcov, ale vecou Špecializovaného trestného súdu ako inštitúcie, a preto som sa s touto vecou obrátila na predsedu nášho súdu,“ odpovedala sudkyňa Sabová na otázku, ako súdny spor s Adamčom rieši.

Ďalší žalovaný sudca Ján Hrubala nám povedal: „Žaloby na ochranu osobnosti voči sudcom za spôsob formulácie skutkov považujem za právne jednoznačne a veľmi rýchlo riešiteľný problém. Ak sa nepreukáže nezákonné ovplyvnenie rozhodnutia sudcu, sudca nemôže niesť následok za spôsob výkladu práva. Jedinou výnimkou je disciplinárne previnenie, o čo podľa mňa v tomto prípade ísť nemôže.“

Na ministerstve spravodlivosti sme sa pýtali, či je normálne, aby odsúdení zločinci šikanovali sudcov za ich rozhodovaciu činnosť a či minister spravil niečo pre to, aby sa podávanie žalôb na sudcov nestalo čoskoro väzenským folklórom. Veď, ako je známe, svojich sudcov zažaloval aj najväčší mafiánsky bos Mikuláš Černák.

Alexandra Donevová z tlačového oddelenia ministerstva odpovedala: „Nikomu nemožno brániť v uplatňovaní jeho ústavného práva na nezávislý a nestranný súd. To, či je žaloba dôvodná, alebo nie, môže v demokratickom a právnom štáte rozhodnúť iba súd.“

„Špeciálni“ sudcovia kontra „obyčajní“

Očakávať, že dôvodnosť žaloby voči sudcom Špecializovaného trestného súdu a sudcom jeho odvolacích senátov na Najvyššom súde budú sudcovia iných súdov posudzovať maximálne objektívne, je pomerne naivná.

Súčasná situácia v slovenskom súdnictve jasne hovorí o nepriateľských náladách voči špeciálnym sudcom. Až sedemsto „bežných“ sudcov podalo antidiskriminačné žaloby, ktorými v podstate ostro protestujú proti vyšším platom svojich „špeciálnych“ kolegov.

Na súdoch aj neuveriteľné možným

Branislav Adamčo sa žalobou proti sudcom domáha ospravedlnenia, ktoré by podľa jeho predstáv malo byť na ich náklady zverejnené v denníkoch, v televíziách aj v týždenníku PLUS 7 DNÍ.

Sudca Hrubala k tomu hovorí: „Všetky rozhodnutia nášho súdu týkajúce sa Branislava Adamča a potvrdzujúce jeho členstvo v zločineckej skupine boli potvrdené Najvyšším súdom SR a sú právoplatné. Nemyslím si, že ktokoľvek zo Špecializovaného trestného súdu alebo Najvyššieho súdu SR by sa mal právoplatne odsúdenému členovi zločineckej skupiny Branislavovi Adamčovi za čokoľvek ospravedlňovať.“

Na ministerstve spravodlivosti nechcú o možnosti, že by Adamčo spor vyhral, ani len hovoriť. „Ide naozaj o veľmi teoretickú úvahu,“ odbili nás na tlačovom oddelení. Asi si veľmi dobre uvedomujú, že pravdepodobnosť vyrieknutia takéhoto absurdného verdiktu vôbec nie je nízka.

Ako príklad môže poslúžiť Tobiáš Loyka, obžalovaný okrem iného aj z objednávky štyroch vrážd, ktorý zažaloval naše vydavateľstvo za slovné spojenia „vulgárny Loyka“ a „nebezpečný recidivista“. Súd konštatoval, že vôbec nešlo o neoprávnenú kritiku, v článkoch sme vychádzali z pravdivých skutočností a podkladov: „V konaní bolo preukázané, že žalobca je výbušnej povahy, často používa vulgarizmy, za určitých okolností je agresívny a v niektorých ľuďoch svojím správaním vyvoláva strach a obavy.

V konaní sám potvrdil, že bol viackrát trestaný, a to aj za násilnú trestnú činnosť.“ Napriek týmto záverom súd rozhodol, že viac ako desaťkrát právoplatne odsúdenému Loykovi (pre objektívnosť dodajme, že väčšinu z trestov už má vymazaných) sme sa museli ospravedlniť. Môže teda niekto vylúčiť, že sudcovia sa napokon budú musieť vrahovi odsúdenému na doživotie ospravedlňovať za rozsudok?

VIDEO Plus 7 Dní