Na vozíku po “pracovnom úraze”

“Dvadsať rokov sa zapodievam týmto prípadom. Dvadsať rokov sa skrývam. Nechala ma družka. Štrnásť rokov som nevidel dcéru,” sťažoval sa na Okresnom súde v Banskej Bystrici bývalý mafián Alexander Horváth, švagor niekdajšieho košického bosa Róberta Holuba. Známy je hlavne ako chránený svedok v prvom procese so skupinou černákovcov. Už v roku 1998 ukázal policajtom miesto v horách pri Polomke, kam zahrabali telo poľského milionára Grzegorza Szymaneka. Horváth ako prvý povedal nahlas, že Mikuláš Černák je vrah.

Svedčiť proti obávanému bosovi sa Horváth rozhodol krátko po tom, ako sa aj jeho ktosi pokúsil zastreliť a následkom zásahu do chrbtice ostal na invalidnom vozíku. Cítil sa bezmocný a obával sa, že Černákovi ľudia dielo dokonajú, aby ho navždy umlčali. U policajtov hľadal tento mafián ochranu. Nakoniec aj tak Černáka neusvedčil, svoju výpoveď počas súdneho procesu zmenil.

Bos ostal bosom aj za mrežami

“Musím priznať, že keď sme sa vtedy dozvedeli o Horváthovej spolupráci s políciou, vyvíjali sme na neho tlak,” vysvetlil teraz na pojednávaní Černák, čo sa pred dvadsiatimi rokmi dialo v zákulisí súdneho konania.” Poslal som do Kováčovej, kde bol Horváth na liečení, dvoch svojich ľudí, aby na neho pritlačili a cez advokáta Jordána som mu za zmenu výpovede sľúbil desať miliónov vtedajších korún.”

Či Horváth nejaké peniaze dostal, už Černák nepovedal. Ale aj týmto priznaním odhalil, že mafiani dokážu aj spoza mreží ovplyvňovať svedkov. Ani vtedy nepomohlo, že bosa Černáka už počas vyšetrovania zavreli do väzby. Jeho “vojaci” i mafiánski advokáti ďalej slepo vykonávali všetky pokyny, ktoré Černák vydal. Po smrti iného dôležitého svedka - Mariana Karcela zastreleného presne podľa inštrukcii z Černákovej cely, už s Horváthom veľa roboty nemali. Vďaka zmene jeho výpovede bol Černák spod obžaloby z vraždy Szymaneka oslobodený.

Nechce pykať sám

Černák je už dávno odsúdený na doživotie a nemá veľmi čo stratiť. K Szymanekovej vražde sa hlási sám. Motívom jeho priznania však môže byť aj snaha stiahnuť so sebou svojich bývalých kumpánov. Jedným dychom totiž z tej istej vraždy usvedčuje aj niekdajšieho kamoša Jána Kána, ktorý si na rozdiel od neho užíva slobodu. Černák hovorí: “Vložil som hlaveň pištole do Szymanekových úst, povedal som mu - 'Stretneme sa v pekle’ a vystrelil som. Potom som podal zbraň Kánovi a on strelil do Szymanekovho hrudníka.” V obnovenom procese vypovedá znovu aj Horváth a tentokrát hovorí to isté, čo Černák. Kán, ktorého pred tým ani len nespomenul ako prítomného na mieste činu, je podľa neho pôvodcom druhého výstrelu.

Slanina na stole

Usadený v invalidnom vozíku pred súdnym senátom Horváth predviedol barvisté rozprávanie plné takých detailov, akoby písal román a nie spomínal si na dvadsaťjeden rokov starú vraždu. Opisoval kabriolet hráškovozelenej farby, bundu zošitú z kúskov kože, UAZ s plachtovou strechou, plot s vytrhanými drevenými latkami, spomínal si na rezne, ktoré jedli s Kánom, na slaninu položenú na stole. Pamätníci prvého procesu s Černákom boli z toho v šoku. Veď vtedy Horváth pôsobil priam slaboducho, vôbec si nedokázal spomenúť na detaily - ako napríklad čo mal Szymanek oblečené, ktoré teraz, dvadsať rokov od inkriminovaných udalostí, sypal z rukáva. Pamätné ostane jeho tápanie pri otázke, v akom ročnom období došlo k spáchaniu Szymanekovej vraždy. Ani len to v roku 2000 nedokázal určiť a Černák sa nahlas smial z toho, aký je Horváth “hlúpy Cigán”. Najnovšia Horváthova výpoveď pôsobila tak, akoby mu vo väzenskej nemocnici v Trenčíne transplantovali nový mozog.

Detailne totožné

Prozaickejšie vysvetlenie do očí bijúcej zmeny v Horváthovom vyjadrovaní nepriamo ponúkol sudca Peter Philadelphy. Do súdnej zápisnice nadiktoval poznámku, že výpoveď Alexandra Horvátha na hlavnom pojednávaní “je detailne totožná s jeho výpoveďou v prípravnom konaní”. Vyriešiť treba už len záhadu, prečo by sa Horváth naspamäť biflil nejakú vlastnú výpoveď.